Zobrazenie zdroja stránky Dejiny Ukrajiny

Nemáte oprávnenie upravovať túto stránku z nasledovného dôvodu:
Vaše IP adresa je v rozsahu, který byl zablokován na všech projektech nadace Wikimedia Foundation.
Blokování bylo provedeno uživatelem ‪EPIC‬. Uvedený důvod je Open proxy/Webhost: See the help page if you are affected.
Začátek blokování: 08:48, 2. júl 2024
Blokování vyprší: 08:48, 2. júl 2025
Vaše současná IP adresa je 206.189.44.186 a blokovaný rozsah je 206.189.32.0/20. Prosím, uvádějte tyto údaje ve všech dotazech.
Pokud se domníváte, že jste byli zablokováni omylem, můžete najít další informace a instrukce v globálním pravidle Žádné open proxy. Nebo pokud chcete blok prodiskutovat, vložte žádost o revizi na Meta-Wiki nebo pošlete e-mail do VRT fronty stevardům na adrese stewards@wikimedia.org. Výše uvedené údaje uvádějte ve všech dotazech.
Môžete si zobraziť a kopírovať zdroj tejto stránky:
{{bez zdroja}}
{{Neutralita}}
Tento článok je o '''dejinách [[Ukrajina|Ukrajiny]]'''.

== Začiatky osídľovania Ukrajiny ==
Prvé stopy po ľudských obydliach na území [[Ukrajina|Ukrajiny]] sa datujú do obdobia pred 150 tisíc rokmi, kedy sa do tejto oblasti dostali [[neandertálci]]{{ref|1}}, ktorí sem prišli pravdepodobne z [[Kaukaz]]u a [[Balkánsky polostrov|Balkánskeho polostrova]]. Okolo 40 tisíc rokov pred Kr. sa v polovici posledného obdobia [[doba ľadová|doby ľadovej]] na území [[Ukrajina|Ukrajiny]] objavili [[Kromaňonec|kromaňonci]] (homo sapiens)&nbsp;–&nbsp;ľudia, z ktorých pochádza dnešný človek{{ref|2}}. Prispôsobujúc sa k chladnému podnebiu a k ťažkému získavaniu si potravy, si títo ľudia, ktorí sa živili lovom a zbieraním plodov, zostrojovali rôzne predmety a zbrane a obydlia z darov prírody. O 30 tisíc rokov neskôr (10 000 pred Kr.), keď ustúpil posledný ľadovec, ktorý zanechal po sebe dnešný charakterný profil [[Ukrajina|Ukrajiny]] sa v období ukrajinského [[neolit]]u (6000&nbsp;–&nbsp;2000 pr. Kr.) ľudstvo na jeho území prešlo hlbšími zmenami ako pred 2&nbsp;–&nbsp;3 miliónmi rokov. Hoci to bolo obdobie [[doba kamenná|doby kamennej]], s kameňom malo málo čo do činenia. Revolučný význam neolitickej civilizácie spočíval hlavne v tom, že ľudia postupne vynachádzali rôzne spôsoby získavania obživy. Časom zistili, že zber plodov a lov môžu zameniť za výrobu svojich vlastných produktov.

[[Súbor:Tripolye hut.jpg|thumb|left|Obydlia tripolcov]]
Predpokladá sa, že poľnohospodárstvo na území [[Ukrajina|Ukrajiny]] vzniklo niekedy na prelome 5.&nbsp;–&nbsp;4. storočia pred Kr. v oblasti riek Južný Bug a [[Dnester]], keď nastal rozvoj prvých hospodárskych občín vo [[Východná Európa|východnej Európe]]. V tomto období začali postupne obrábať svoje polia a od lovu prechádzali k pestovaniu plodín. Pri poliach časom vznikali prvé osady. Hospodárstvo, na rozdiel od lovu a zberu plodín, si však vyžadovalo pomerne veľkú pracovnú silu a tak postupne vznikali primitívne formy spoločensko-politických organizácií.

=== Ľud tripolskej kultúry ===
Najznámejšie hospodárske kmene na území dnešnej [[Ukrajina|Ukrajiny]] sa spájajú s tzv. [[tripolská kultúra|tripolskou kultúrou]], ktorá sa rozvíjala v oblasti dolín [[Dnester|Dnestra]], [[Južný Bug|Južného Bugu]] a [[Prut]]u a časom aj [[Dneper|Dnepra]]. V období svojho najväčšieho rozkvetu (3500&nbsp;–&nbsp;2700 pred Kr.) žili ľud tripolcov v početných (600&nbsp;–&nbsp;700 ľudí) dedinách. Ich obydlia boli spravidla dlhé a úzke a každý člen rodiny mal v dome vlastnú izbu a pec. Ornament na hlinených miskách, ktorý predstavoval spojenie charakteristických plynulých vzorov žltej, čiernej a bielej farby, svedčí o magických rituáloch a viere v nadpozemské bytosti, ktoré boli súčasťou života ľudu tripolskej kultúry. Táto kultúra však mala aj praktické výhody. Práve tripolci bol strojcami prvého mechanického prístroja&nbsp;–&nbsp;vrtáku na výrobu dier&nbsp;–&nbsp;dnešnej vŕtačky. Veľký význam pre rozvoj hospodárstva malo vynájdenie dreveného pluhu, vďaka čomu sa obrábanie pôdy zrýchlilo. Okrem týchto výdobytkov začali tripolci používať aj [[meď]].

Dnes je málo čo známe o úpadku ľudu tripolskej kultúry. Archeológovia však predpokladajú, že postupný rast obyvateľstva [[Ukrajina|Ukrajiny]] časom vysunul kmene tripolcov, ktorí začali osídľovať nové územia. V roku 2000 pred Kr., keď si niektorých tripolcov asimilovali iné kmene a ostatní sa uchýlili do ukrajinských stepí, ako celok prestali existovať.

=== Kočovníci ===
Územie dnešnej [[Ukrajina|Ukrajiny]] bolo pre svoju východnú geografickú polohu často centrom života kočovných kmeňov, ktoré do tejto oblasti prišli v roku 3000 pred Kr. Na prelome takmer dvoch tisícročí budúci kočovníci viedli polokočovný spôsob života a zaoberali sa pasením svojich stád na eurázijských stepiach a poľnohospodárstvom. Okolo roku 1000 pred Kr. sa z nich stali skutoční kočovníci a postupne začali osídľovať iné úrodné oblasti [[Ukrajina|Ukrajiny]] s cieľom nájsť ďalšiu obživu a pastviny pre svoje stáda. Prechádzajúc z miesta na miesto, získali nové vlastnosti, medzi inými aj bojovnosť, ktorá bola životne dôležitou vlastnosťou, aby si mohli novonájdené pastviny pred častými potýčkami s nepriateľmi ubrániť.

Okolo roku 3000 pred Kr. sa na ľavom brehu [[Dneper|Dnepra]] objavil ľud tzv. jamovej kultúry a po nich prichádzali ďalšie kmene. Stále migrácie kmeňov z oblasti [[Kaspické more|Kaspického mora]] boli pre toto rané obdobie dejín [[Ukrajina|Ukrajiny]] charakteristické. Silnejšie kmene vytláčali slabšie a tie sa postupne dostávali na perifériu Eurázijskej stepi.

=== Kimerovia ===
{{Hlavný článok|Kimerovia}}
Medzi rokmi 1500&nbsp;–&nbsp;1000 pred Kr. sa človek naučil techniku jazdy na koni. Kimérijci&nbsp;–&nbsp;prví kočovní jazdci, ktorí prišli na ukrajinské územie, boli jej prvými po mene známymi obyvateľmi [[Ukrajina|Ukrajiny]] v jej dejinách. [[Homér]] o nich vo svojej [[Odysea|Odysei]] takto píše: ''„Zem na severnom pobreží [[Čierne more|Čierneho mora]] je zemou Kimérijcov.“'' Toto [[Homér]]ove svedectvo je pravdepodobne najstaršia písomná zmienka o [[Ukrajina|Ukrajine]]. Ale nič viac, okrem názvu ľudí, ktorí obývali tieto územia, v tom čase pre [[Gréci|Grékov]] známych ako „koniec sveta“ [[Homér]] nespomína. Veľa vedcov zastáva názor, že Kimérijci sa do oblasti [[Ukrajina|Ukrajiny]] dostali z nižného Povolžia kočovným spôsobom cez pohoria Severného Kaukazu a okolo roku 1500 pred Kr. sa objavili na [[Ukrajina|Ukrajine]]. Iní však vyvracajú hypotézu o migrácii a tvrdia, že Kimérijci boli pôvodným obyvateľstvom [[Ukrajina|Ukrajiny]]. Pravda je však taká, že obývali medziriečie [[Don]]a a [[Dnester|Dnestra]] do 7. storočia pred Kr. O niečo neskôr, v dôsledku tlaku iných kočovných kmeňov prichádzajúcich z východu, pobrali sa smerom k [[Malá Ázia|Malej Ázii]].

Toto sú však len dve z mnohých hypotéz o zrode Kimérijcov. Vyčerpávajúca analýza všetkých možných zdrojov prinútila historikov k radu záverov:
* Kimérijci boli prví usadlíci na ukrajinskom území, ktorí prešli ku kočovnému spôsobu života.
* Kimérijci ovládali umenie jazdy na koni a ich vojsko sa skladalo z mnohých jazdcov.
* Vďaka kontaktom s majstrami kovu z oblasti [[Kaukaz]]u začali na [[Ukrajina|Ukrajine]] vyrábať [[železo]].

[[Súbor:Scythian Warriors.jpg|thumb|Skýtski bojovníci]]

=== Skýti ===
{{Hlavný článok|Skýti}}
[[Skýti]], ktorí sa začiatkom 7. storočia pred Kr. objavili v ukrajinskej stepi, neostali bez povšimnutia a v kronikách sa o nich píše:

<blockquote>
''„Hľa ide národ zo severnej strany... v ruke drží luk a krátke kopije, sú krutí! S nikým sa neotáľajú! Hlas ich kričí ako hukot vĺn mora. Skáču na koňoch vystrojení ako jeden... všetci sú to ľudia chrabrí... národ zďaleka, národ dávny... jazyk ktorého ty nevieš. On spáli tvoju úrodu a chlieb tvoj, zničí tvojich synov a dcéry, pozabíja kravy a ovce tvoje, zahubí vinohrady a mečom poškodí tvoje mestá, do ktorých ty vkladáš svoju dôveru.“''
</blockquote>

[[Súbor:PazyrikHorseman.JPG|thumb|left|Skýtsky jazdec]]
Spustošiac mnoho krajín [[Blízky východ|Blízkeho východu]] sa [[Skýti]] nakoniec usadili v stepiach na severnom pobreží [[Čierne more|Čierneho mora]] a na území [[Ukrajina|Ukrajiny]] založili prvý veľký politický zväz&nbsp;–&nbsp;Skýtsky štát. V 5. storočí pr. Kr. ich navštívil [[Herodotos]] a takto opísal ich obyvateľstvo:

<blockquote>
''„Bez pochyby to boli indoeurópania, predstavitelia raných kočovných kmeňov, ktoré tisíce rokov vládli Eurázijskej stepi.“''
</blockquote>

Skýtske obyvateľstvo tiež rozdelil na Pacharov{{ref|3}} a Cárskych Skýtov{{ref|4}}. Aby v sebe rozvíjali vojenský inštinkt, mali vo zvyku piť krv prvého zavraždeného nepriateľa a vyrábať si z lebiek mŕtvych nepriateľov čaše okrášlené zlatom a striebrom. Boli oddanými priateľmi a priateľstvo si veľmi cenili. Svojim obchodným partnerom predávali predmety, ktorými sa neskôr stala [[Ukrajina]] vo svete známa: [[vosk]], [[meď]], kožušiny, [[otrok]]ov za čo dostali víno a klenoty. Za dní [[Skýti|Skýtov]] sa [[Ukrajina]] stala dôležitou, hoci vzdialenou časťou antickej civilizácie [[Stredozemie|Stredozemia]]. Cez grécke kolónie na pobreží [[Čierne more|Čierneho mora]] mali kontakt na civilizáciu starovekých [[Gréci|Grékov]], ktorú si veľmi vážili. Kontakty so svetom [[Stredomorie|Stredomoria]] však prinášali aj konflikty. V roku 513 pred Kr. vojská [[Peržania|Peržanov]] obsadili územia dnešnej [[Ukrajina|Ukrajiny]]. Ale aj voči taktike vypálenia zeme sa [[Skýti]] vedeli ubrániť. Na prelome 5.&nbsp;–&nbsp;4. storočia pred Kr. si podmanili [[Tráci|Trákov]] v oblasti [[Dunaj]]a. Toto víťazstvo však bolo pre nich nepotrebné, pretože ich doviedlo až k vlastnému koncu. V roku [[339]] pred Kr. ich Filip Macedónsky v bitke porazil. Bol to začiatok konca [[Skýti|Skýtov]].

[[Súbor:Бой скифов со славянами.jpg|thumb|Boj [[Skýti|Skýtov]] so [[Slovania|Slovanmi]]]]
Približne po sto rokoch väčšinu skýtskeho obyvateľstva asimilovali [[Sarmati]]&nbsp;–&nbsp;druhý najmocnejší kmeň  kočovníkov z východu. Iba niekoľkým z nich sa na [[Krymský polostrov|Krymskom polostrove]] podarilo prežiť do [[3. storočie|3. storočia]].

=== Sarmati ===
{{Hlavný článok|Sarmati}}
V priebehu takmer 400 rokov (2. storočie pred Kr.&nbsp;–&nbsp;[[2. storočie]] po Kr.) stepiam severného a východného pobrežia [[Čierne more|Čierneho mora]] vládli [[Sarmati]]{{ref|5}}{{ref|6}}, ktorí do tejto oblasti prišli od rieky [[Volga]]. Spočiatku sa pokojne zmiešavali so [[Skýti|Skýtmi]] a [[Gréci|Grékmi]], ktorí žili na území severne od [[Čierne more|Čierneho mora]]. Časom však boli stále viac a viac agresívni a nakoniec si [[Skýti|Skýtov]] podmanili. Keď ich však vojna nevedela uspokojiť [[Sarmati]] začali obchodovať.  Ich karavany cestovali po ďalekých krajinách a odtiaľ do svojho hlavného mesta Tanais na rieke [[Don]] vozili čínsky hodváb, kaukazský kryštál a polodrahokamy z [[Irán]]u a [[India|Indie]]. Ako všetky kočovné kmene v ukrajinských stepiach, aj [[Sarmati]] boli výbojný kmeň so slabo rozvinutou zväzovou štruktúrou a častými bojmi medzi sarmatskými kmeňmi Jazigov, Roksolanov a [[Alani|Alanov]]. Každý z nich sa snažil ovládnuť ukrajinské územie. Keďže [[Ukrajina]] bola v tomto období v centre migračných procesov ([[Sťahovanie národov]]), [[Sarmati]] často súperili s inými kmeňmi, dokonca im aj odovzdávali moc. Poslednú porážku im uštedrili [[Huni]], [[Germáni]], [[Góti]] a [[Rimania]] v [[2. storočie|2. storočí]] a skoncovali s ich existenciou.

Čoskoro [[Sarmati|Sarmatov]] na ukrajinskom území vymenili ďalšie kočovné kmene. [[Sarmati]] však boli posledným indoeurópskym národom, ktorý prišiel na územie [[Ukrajina|Ukrajiny]] z východu. Po nich takmer na celé tisícročie Eurázijské stepi ovládli turecké národy.

=== Grécke kolónie na území Ukrajiny ===
Noví usadlíci neprichádzali na územie [[Ukrajina|Ukrajiny]] iba stepou, ale aj po mori. Urobili tak aj [[Gréci]], ktorí sa postupne usadzovali na pobrežiach [[Stredozemné more|Stredozemného]], [[Egejské more|Egejského]] a [[Čierne more|Čierneho mora]] a kolonizovali ich zákutia. Podľa slov [[Platón]]a [[Gréci]] obsadili moria od [[Gibraltár]]u až po [[Kaukaz]] ''„ako žaby po daždi“''. Na prelome 7.&nbsp;–&nbsp;6. storočia pred Kr. založili mnoho miest v oblasti severného pobrežia [[Čierne more|Čierneho mora]], ktoré vo 4. storočí pred Kr. zažili svoj najväčší rozmach (Olbia, Chersones, Feodosia, Tanais, Pantikapaion). Ich niekoľkoročný rozkvet však v 2. storočí pred Kr. vystriedali veľké ťažkosti. Zostrili sa sociálne štrajky medzi mestským obyvateľstvom, ktoré bolo prevažne zložené z bývalých otrokov a vrchnosťou miest. Navyše, posilnenie [[Rím]]a narušilo politickú rovnováhu vo svete [[Staroveké Grécko|starovekého Grécka]].

V roku 68 pred Kr. [[Rímska ríša]] porazila posledného cára z dynastie Spartokidovcov Mitridata IV., ovládla pobrežie [[Čierne more|Čierneho mora]] a zničila tak Bosporský štát. Do určitej miery však vrátila gréckym mestám na území ukrajinského pobrežia ekonomickú a politickú stabilitu. Jednako v [[1. storočie|1. storočí]] častejšie vpády Barbarov s cieľom oslabiť [[Rím]] sa v krátkom čase pričinili o zruinovanie gréckych miest na pobreží [[Čierne more|Čierneho mora]]. V roku [[270]] síce odolávali nájazdom [[Góti|Gótov]], ale o sto rokov neskôr ich celkom zničili [[Huni]].

== Obdobie Kyjevskej Rusi ==
[[Súbor:Kievan Rus en.jpg|náhľad|Mapa [[Kyjevská Rus|Kyjevskej Rusi]] v [[11. storočie|11. storočí]]]]
{{Hlavný článok|Kyjevská Rus}}

=== Rozdelenie dejín Kyjevskej Rusi podľa ukrajinských historikov ===
<small>Rozdelenie dejín [[Kyjevská Rus|Kyjevskej Rusi]] z pohľadu ruských historikov pozri v článku o [[dejiny Ruska|dejinách Ruska]] v časti [[Dejiny Ruska#Staroruský štát (9. storočie&nbsp;–&nbsp;13. storočie)|Rozdelenie dejín Kyjevskej Rusi podľa ruských historikov]].</small> 
==== Prvé obdobie ([[882]]&nbsp;–&nbsp;[[972]]) ====
Obdobie veľkého rozmachu [[Kyjevská Rus|Kyjevskej Rusi]] ohraničujúce takmer sto rokov od vlády [[Oleg (Kyjevská Rus)|Olega]] ([[882]]) do smrti [[Sviatoslav I.|Sviatoslava I. Igoreviča]] v roku [[972]]. Panovníci [[Kyjevská Rus|Staroruského štátu]] si v tomto období dobyli strategickú obchodnú [[Cesta zo Škandinávie do Grécka|Cestu zo Škandinávie do Grécka]] a podmanili si kočovné kmene žijúce v jej okolí, aby tak mohli dať základ budúcemu štátnemu útvaru na území [[východná Európa|východnej Európy]]&nbsp;–&nbsp;[[Kyjevská Rus|Kyjevskej Rusi]].

==== Druhé obdobie ([[980]]&nbsp;–&nbsp;[[1054]]) ====
Obdobie vlády [[Vladimír I. (Kyjevská Rus)|Vladimíra I. Veľkého]] a [[Jaroslav I. (Kyjevská Rus)|Jaroslava I. Múdreho]] je charakteristické upevnením vlády [[Kyjev]]a nad podmanenými územiami a obyvateľmi, politickým vrcholom [[Kyjevská Rus|Staroruského štátu]]&nbsp;–&nbsp;jeho ekonomickým a kultúrnym rozmachom. Najdôležitejšími udalosťami tohto obdobia boli prijatie [[pravoslávie|kresťanstva východného rítu]] a uzákonenie [[Ruská pravda|prvých zákonov Kyjevskej Rusi]].

==== Tretie obdobie ([[1054]]&nbsp;–&nbsp;[[1240]]) ====
Posledné obdobie dejín [[Kyjevská Rus|Kyjevskej Rusi]] predstavuje neustály boj medzi kniežatami o trón [[Kyjevská Rus|Staroruského štátu]], rastúce nebezpečenstvo nájazdov nomádskych kmeňov a stagnácia ekonomiky krajiny, ktoré sa najviac prejavilo za vlády [[Vladimír II. (Kyjevská Rus)|Vladimíra II. Monomacha]] ([[1113]]&nbsp;–&nbsp;[[1125]]) a [[Mstislav|Mstislava Vladimiroviča]] ([[1125]]&nbsp;–&nbsp;[[1132]]). Po spustošnení [[Kyjev]]a [[Andrej I. (Vladimír)|Andrejom I. Bogoľubským]] v roku [[1169]] konečnú bodku za dejinami [[Kyjevská Rus|Kyjevskej Rusi]] urobili [[Tatári|mongolo-tatárske kmene]], ktoré v roku [[1240]] definitívne zastavili trvácnosť [[Kyjevská Rus|Staroruského štátu]].

=== Teórie vzniku Ruského štátu ===
{{Hlavný článok|Normanská teória vzniku ruského štátu|Chazarská teória vzniku ruského štátu}}
V polovici [[9. storočie|9. storočia]] sa z oblasti [[Podneprie|Podnepria]] v hospodárskom, kultúrnom a politickom zmysle stala tichá zátoka. O približne 150 rokov neskôr sa však toto územie stalo srdcom [[Kyjevská Rus|Kyjevskej Rusi]]&nbsp;–&nbsp;silného politického zjednotenia, ktoré sa rýchlo obrátilo v jedno najrozvinutejších a ekonomicky prekvitajúcich spoločenstiev vtedajšej [[Európa|Európy]]. Aby sme pochopili, prečo je to tak, musíme vedieť, čo sa píše o pôvode a vzniku [[Kyjevská Rus|Kyjevskej Rusi]] v [[Povesť dávnych liet|Povesti dávnych liet]]:

<blockquote>
''„V roku [[852]] sa začala volať [naša zem]&nbsp;–&nbsp;Ruskou zemou... V roku [[859]] Varjagovia, ktorí prišli spoza mora, začali vyberať daň od Čudov, Slovanov, Merov, Vesov a Krivičov. V roku 6370 ([[862]]) vyhnali Varjagov za more a začali si sami vládnuť. Nebolo medzi nimi pravdy, búrili sa medzi sebou a bojovali. I povedali si: „Nájdeme si knieža, ktoré by nám vládlo a súdilo nás podľa práva.“ Išli teda k Varjagom (k Rusom). Títo Varjagovia sa nazývali Rusmi, ako sa Švédi nazývajú Švédmi a iní Normanmi a Angličanmi a ešte iní Holanďanmi&nbsp;–&nbsp;tak i títo. I povedali Slovanom: „Zem naša je veľká a úrodná, ale poriadku v nej nieto. Prídite nám vládnuť.“ Zobrali teda troch bratov i prišli.“''
</blockquote>

Opierajúc sa o tento úryvok, rad nemeckých vedcov ([[Gottlieb Siegfried Bayer]], [[Gerhard Friedrich Müller]], [[August Ludwig von Schlözer]]), ktorí v [[18. storočie|18. storočí]] slúžili na dvoroch [[Ruské impérium|Ruského impéria]], rozvíjali tzv. [[Normanská teória vzniku ruského štátu|normanskú teóriu vzniku ruského štátu]] {{ref|7}}. Podčiarknutie dôležitosti nemeckého vplyvu a prízvukovanie nespôsobilosti [[Slovania|Slovanov]] založiť svoj vlastný štát, prinútili slávneho ruského vedca [[18. storočie|18. storočia]] [[Michail Vasilievič Lomonosov|Michaila Vasilieviča Lomonosova]] napísať nemeckým vedcom odpoveď, v ktorej dokázal prvoradú úlohu [[Slovania|Slovanov]] v založení [[Kyjevská Rus|Kyjevskej Rusi]]. [[Michail Vasilievič Lomonosov|Lomonosovo]] tvrdenie bolo tzv. antinormanskou koncepciou a bolo začiatkom sporov, ktoré dodnes trvajú. Na prelome [[19. storočie|19.]]&nbsp;–&nbsp;[[20. storočie|20. storočia]] však zvíťazila [[Normanská teória vzniku ruského štátu|normanská teória]], nakoľko ju podporovala väčšina západných a rad  známych ruských historikov tohto obdobia.

V 30. rokoch [[20. storočie|20. storočia]] sovietski učenci začali protiútok a [[normanská teória vzniku ruského štátu|normanskú teóriu]] vyhlásili za politicky škodlivú, pretože sa v nej odmieta spôsobilosť slovanských národov založiť nezávislý štát. Pri tom však brali ohľad na tendencie [[Nestor]]a&nbsp;–&nbsp;autora letopisu [[Povesť dávnych liet]] z [[11. storočie|11. storočia]],&nbsp;–&nbsp;ktorý poukazoval na mnoho vnútorných rozporov medzi jeho rozprávaním a archeologickými vykopávkami, ktoré nepotvrdzovali širokú účasť [[Varjagovia|Varjagov]] v [[Kyjevská Rus|Kyjevskej Rusi]]. Vychádzajúc z týchto poznatkov prišli k záveru, že [[Kyjevská Rus|Kyjevskú Rus]] založili [[Anti|východní Slovania]].

{{Hlavný článok|Rusi}}
V značnej miere tieto fakty prinútili konať aj lingvistov, ktorí si vytvorili svoju teóriu pôvodu slova [[Rusko|Rus]]:
* Normanisti dokazujú že toto slovo pochádza od slova ''Ruotsi'' (''goichi''), ktorým [[Fíni]] nazývali [[Švédi|Švédov]]. Navyše toto slovo má pôvod v starom švédskom slove ''gogig'', čo v [[slovenčina|slovenčine]] znamená ''veslovať''. Nakoľko [[Fíni]] udržiavajú veľmi úzke priateľské vzťahy so [[Švédi|Švédmi]] a tiež [[Slovania|Slovanmi]], obyvatelia [[Fínsko|Fínska]] sa rozhodli, že tento názov (''Ruotsi'') budú používať pre oba národy&nbsp;–&nbsp;[[Švédi|Švédov]] a [[Slovania|Slovanov]].
* V antinormanskej koncepcii sa slovo [[Rusko|Rus]] spája s názvami riek [[Ros]] a [[Rusna]] v oblasti strednej [[Ukrajina|Ukrajiny]].
* Iná hypotéza hovorí, že existuje spojenie medzi týmto slovom a názvom nomádskeho kmeňa [[Roksolania|Roksolanov]], ktorých názov pochádza z iránskeho slova gjoch ([[slovenčina|po slovensky]]: ''Svetlo'').

[[Súbor:Варяги.jpg|náhľad|[[Rusi]] vítajú [[Varjagovia|Varjagov]]]]
Nakoľko sa javí, že tieto hypotézy sú nedostatočné, žiadna z nich nemala väčšiu podporu. Čo sa týka samotného slova „Rus“, ním zo začiatku nazývali [[Varjagovia|Varjagov]], potom územia [[Poľania|Poľanov]] v strednej [[Ukrajina|Ukrajine]] a časom aj [[Kyjevská Rus|Kyjevskú Rus]]. Ak sa však nepodarilo dosiahnuť konkrétny záver v otázke pôvodu slova [[Kyjevská Rus|Rus]], tak neexistuje ani všeobecný pozitívny súhlas relatívne širšieho problému&nbsp;–&nbsp;vzťah vonkajšieho vplyvu [[Varjagovia|Škandinávcov]] na faktory samostatnej slovanskej evolúcie v zrode a vývoji [[Kyjevská Rus|Kyjevskej Rusi]]. Výsledkom dlhotrvajúceho sporu je málo nových faktických údajov. Možno nevedomosť mnohých vedcov  bola príčinou postupnej nutnosti hľadať kompromisné riešenie.

V súčasnosti sa tvrdí, a tým sa dosiahol aj konsenzus, že [[Varjagovia|Škandinávci]] mali pomerne veľký vplyv na spoločnosť a kultúru [[Anti|východných Slovanov]]. Putujúc v neveľkých zoskupeniach podnikavých obchodníkov si [[Varjagovia]] rýchlo osvojovali východoslovanský jazyk a kultúru. Preto však, že ich bolo málo, sotva mohli vážnejšie ovplyvniť charakter života miestneho obyvateľstva. Ťažko však poprieť účasť, ba dokonca vedúcu rolu [[Varjagovia|Varjagov]] v politickom živote [[Kyjevská Rus|Kyjevskej Rusi]], berúc do úvahy, že všetci panovníci [[Kyjev]]a až do [[Sviatoslav II.|Sviatoslava II.]] vrátane ich družiny&nbsp;–&nbsp;mali škandinávske mená. [[Varjagovia]] hrali rolu katalyzátora politického rozvoja vďaka ktorému si alebo podriadili [[Slovania|Slovanov]] a ich politickú organizáciu svojej, alebo boli pre nich hrozbou, ktorá [[Slovania|Slovanov]] prinútila samostatne lepšie sa organizovať. Je však pravda, že v mnohých prípadoch záujmy [[Anti|východných Slovanov]] a [[Varjagovia|Varjagov]] korešpondovali. Tento fakt sa do určitej miery podpísal na ohraničení vplyvu [[Chazari|Chazarov]] na [[Slovania|Slovanov]], odporu vpádov na nomádske kmene a na zabezpečenie a ochranu dneperskej obchodnej cesty do [[Byzantská ríša|Byzantskej ríše]].

Preto je dosť opovážlivé tvrdiť, že vznik [[Kyjev]]a a [[Kyjevská Rus|Kyjevskej Rusi]] bolo zásluhou nejakej samostatnej etnickej skupiny ([[Slovania]]), ale výsledkom zložitej slovansko-škandinávskej spolupráce{{ref|8}}.

==== Z rozprávania Nestora Letopisca ====
<blockquote>
''„Ešte rýchlejšie a rozhodnejšie sa rozvíjali udalostí, ktoré boli príčinou príchodu Škandinávcov na scénu dejín vtedajšieho sveta. Aby sme ich mohli pochopiť, musíme predovšetkým poznať životné podmienky a okolitú krajinu Švédska a Škandinávie 8.&nbsp;–&nbsp;9. storočia, kde sa v tom čase rozmohol, z doteraz nezistených príčin, nevídaný demografický boom. Mnohí mladí Škandinávci, ktorí nenašli prijateľné podmienky na to, aby mohli vo svojej rodnej zemi aj naďalej ostať, sa poberali na lodiach hľadať svoj osud v cudzine. Podnikali pustošivé výpravy do krajín západnej Európy a usadzovali sa na podmanených územiach Anglicka, Francúzska, Talianska a Sicílie, kde zakladali svoje kráľovstvá a kniežatstvá. Iní zase preplávali Atlantický oceán a kolonizovali Island, Grónsko a, čo je veľmi pravdepodobné, dostali sa až k brehom severnej Ameriky. Tretia skupina Škandinávcov&nbsp;–&nbsp;tzv. Varjagovia&nbsp;–&nbsp;smerovali na juhovýchod a usadzovali sa na brehoch Baltského mora, pri Ladožskom jazere a neskôr aj v Novgorode a pri jazere Ilmen. V týchto oblastiach žili vo svojich usadlostiach&nbsp;–&nbsp;opevnených pevnostiach a remeselníckych dielňach, v ktorých bývali spolu so ženami a deťmi.“''
</blockquote>

[[Súbor:Varangian routes.png|thumb|left|[[Cesta zo Škandinávie do Grécka]] (fialová)]]
<blockquote>
''„Obchodom, ale mnohokrát i krádežou (a to najmä vtedy, keď získanie tovaru prvým spôsobom dosiahnuť nešlo), získavali kožušinu, med, vosk a otrokov. Často však chceli podstatne viac ako im miestni obyvatelia mohli dať. Preto začali pátrať po rôznych riečnych cestách vedúcich na juh a možnostiach ako sa dostať k mestám v Byzantskej ríši obývaným islamským obyvateľstvom. Za krátky čas si osvojili riečnu sieť a zistili, že s Baltského mora sa po Volge dostanú ku Kaspiku a odtiaľ cestou do Bagdadu. Neskôr vznikla dôležitejšia cesta&nbsp;–&nbsp;v letopisoch nazvaná ako tzv. [[Cesta zo Škandinávie do Grécka]],&nbsp;–&nbsp;ktorá spájala sever s juhom a končila sa v Konštantínopole. Presídlenie Varjagov bolo teda otázkou času.“''
</blockquote>

Ako sa píše v [[Povesť dávnych liet|Povesti dávnych liet]] ''„... v roku [[862]] dvaja Varjagovia&nbsp;–&nbsp;Askold a Dir&nbsp;–&nbsp;opustili ženu svojho kniežaťa Rurika a odplávali z Novgorodu so svojimi vojakmi dolu Dneprom ku Kyjevu a podmanili si miestne obyvateľstvo (Poľanov), ktoré im každoročne prinášalo daň. “''

<blockquote>
''„Askold a Dir si očividne veľmi rýchlo prisvojili všetko bohatstvo, silu a slávu, pretože už v roku [[860]] spoločne s Poľanmi zaútočili na Konštantínopol. Čoskoro sa ich hrdinské činy rozniesli po celej krajine a dopočuli sa ich aj obyvatelia Novgorodu. Hoci knieža Rurik už dávno umrel a jeho syn Igor bol ešte mladý na to, aby vládol krajine, Oleg, ktorý zodpovedal za Igora kým nedosiahol vek plnoletosti, vzal so sebou manželku a Igora a odplával do Kyjeva. Po príchode sa snažil získať si zatiaľ obsadený panovnícky trón. Ľsťou vylákal za mesto Askolda a Dira, obvinil ich z uzurpovania moci a následne zavraždil. V roku [[882]] sa usadil v Kyjeve a vyhlásil toto mesto za „matku ruských miest“.“''
</blockquote>

Takto o príchode [[Varjagovia|Varjagov]] do [[Kyjev]]a rozpráva kronikár [[Nestor]]. Výsledkom starostlivej analýzy textu, ktorou sa zaoberalo mnoho pokolení vedcov, sa vo výpovedi [[Nestor]]a aj napriek najpravdepodobnejšej verzii príchodu [[Varjagovia|Varjagov]] na územie [[Kyjevská Rus|Kyjevskej Rusi]], ktorú nám podáva, nachádzajú mnohé chyby a nedopracované miesta.

Dnes sa historici čudujú, prečo sa meno takého mocného a múdreho panovníka akým [[Rurik]] bol ani raz nespomína v zdrojoch z jeho doby ([[9. storočie]]). Niektorí dokonca spochybňujú samotný fakt existencie [[Rurik]]a a zaoberajú sa otázkou či sa v skutočnosti [[Askold]] a [[Dir]] mohol podriadiť [[Oleg (Kyjevská Rus)|Olegovi]]. Bol vôbec [[Oleg (Kyjevská Rus)|Oleg]] skutočne pokrvne spojený s [[Rurik]]om, alebo sa nám letopisec snaží priblížiť jeho pôvod a rodostrom? A ako objasniť, či náhodou regenstvo [[Oleg (Kyjevská Rus)|Olega]] netrvalo aj po dosiahnutí plnoletosti [[Igor I. (Kyjevská Rus)|Igora]]?

Nakoľko však chýbajú relevantné a hodnoverné informácie, ktoré by dokumentovali vládu kniežaťa [[Oleg (Kyjevská Rus)|Olega]] aj v iných zdrojoch, ťažko je odlíšiť realitu od výmyslu v Nestorovej kronike vzniku [[Kyjevská Rus|Staroruského štátu]].

=== Vzostup Kyjeva ===
[[Kyjev]], ako aj väčšina veľkých miest sveta, vďačí sláve za svoju výhodnú geografickú polohu. Nachádza sa na strednom toku [[Dneper|Dnepra]] a bol vždy tranzitným uzlom, ktorý spájal [[Čierne more]] s [[Baltské more|Baltským]]. Okolitá príroda&nbsp;–&nbsp;na severe lesy a na juhu stepi&nbsp;–&nbsp;už doredu určovala nemalý strategický význam mesta. Preto sa stal centrom bitiek, bojov a vzájomných vzťahov dvoch historických smerov.

[[Súbor:1899. Russian konung Oleg by Vasnetsov-2.jpg|thumb|[[Oleg (Kyjevská Rus)|Oleg I.]] pri kostiach svojho obľúbeného koňa]]
=== Prví panovníci ===
{{Hlavný článok|Kij|Šček|Choriv}}
Podľa historikov už v [[6. storočie|6.]]&nbsp;–&nbsp;[[7. storočie|7. storočí]] [[Poľania]] na čele so svojim legendárnym vodcom [[Kij]]om{{ref|9}} vytvorili silný kmeňový zväz, ktorý vládol ostatným kmeňom a udržiaval úzke priateľské vzťahy s [[Byzantská ríša|Byzantskou ríšou]]. Je však veľmi spochybniteľné to, či prví panovníci [[Kyjev]]a mali ponatie o štátnosti.

Ďalšou činnosťou kniežat [[Kyjevská Rus|Kyjevskej Rusi]] bol zber dane{{ref|10}}. Každoročne na jar, keď sa na rieke začali topiť ľady, obyvatelia [[Kyjevská Rus|Staroruského štátu]] posielali po nej panovníkovi daň. V [[Kyjev]]e ho potom nakladali do karaván a odvážali do [[Byzantská ríša|Byzantskej ríše]]. Cestou si však museli dávať veľký pozor na časté hrozby kočovných kmeňov, ktoré sa snažili získať si čo i len kúsok z nazhromaždenej dane panovníka.

[[Súbor:A06 Oleg shield Tsargrad by Bruni.jpg|thumb|left|[[Oleg (Kyjevská Rus)|Oleg I.]] pribíja na bránu [[Konštantínopol]]u svoj erb]]
==== Oleg I. ====
{{Hlavný článok|Oleg (Kyjevská Rus)}}
O prvom historicky dokázateľnom panovníkovi [[Kyjevská Rus|Staroruského štátu]] a [[Kyjev]]a sa vie veľmi málo. Dodnes nie je jasné, či patril k dynastii [[Dynastia Rurikovcov|Rurikovcov]], alebo bol samozvancom, ktorého letopisec [[Nestor]] po niekoľkých storočiach pripísal k tejto dynastii. Nedá však v žiadnom prípade pochybovať o tom, že [[Oleg (Kyjevská Rus)|Oleg]] bol talentovaným a odvážnym panovníkom. V roku [[882]] si aj s jeho obyvateľmi podmanil [[Kyjev]] a následne rozšíril svoju vládu (t. j. právo na zber dane) aj na okolité kmene [[Drevľania|Drevľanov]].

Počas svojej vlády sa dostal do konfliktu s [[Chazari|Chazarmi]], ktorých vojsko porazil pri [[Kaspické more|Kaspickom mori]]. Na vrchole svojej slávy v roku [[911]] na čele s vojskom napadol a vyplienil [[Konštantínopol]]{{ref|11}}. Počas svojej vlády ([[882]]&nbsp;–&nbsp;[[912]]) sa snažil o zjednotenie [[Kyjevská Rus|Kyjevskej Rusi]] s [[Novgorod]]om, a tak si podrobiť tieto dve hlavné časti na obchodnej [[Cesta zo Škandinávie do Grécka|ceste zo Škandinávie do Grécka]].

[[Súbor:Knyaz Igor in 945 by Lebedev.jpg|thumb|[[Igor I. (Kyjevská Rus)|Igor I.]] zbiera daň od [[Drevľania|Drevľanov]]]]
==== Igor I. ====
{{Hlavný článok|Igor I. (Kyjevská Rus)}}
Vláda [[Igor I. (Kyjevská Rus)|Igora I.]] ([[912]]&nbsp;–&nbsp;[[945]]) nebola až taká úspešná ako vláda jeho predchodcu [[Oleg (Kyjevská Rus)|Olega]]. Ako bolo u kyjevských panovníkov zvykom, aj on si od začiatku svojej vlády udržiaval kontakt s jemu podmanenými kmeňmi [[Drevľania|Drevľanov]]. Tí to však túto situáciu dlho nezniesli a spoločne s kmeňom [[Uliči|Uličov]] proti svojmu panovníkovi povstali. Dlho trvalo [[Igor I. (Kyjevská Rus)|Igorovi]] kým ich znova naučil poslušnosti platiť daň a kým mohol nadviazať na úspešnú expanzívnu politiku [[Oleg (Kyjevská Rus)|Olega I.]]

Keď v roku [[941]] uplynula 30 ročná mierová zmluva uzatvorená medzi [[Kyjevská Rus|Kyjevskou Rusou]] a [[Byzantská ríša|Byzantskou ríšou]] v roku [[911]] po dobytí [[Konštantínopol]]u [[Oleg (Kyjevská Rus)|Olegom I.]], [[Igor I. (Kyjevská Rus)|Igor]] mohol toto najbohatšie mesto [[Východná Európa|východnej Európy]] znova dobyť. Bitka o [[Konštantínopol]] sa však preňho skončila fiaskom a panovník bol nútený z horiacich a potápajúcich sa lodí utiecť a v roku [[944]] podpísať mierovú zmluvu. Koncom toho roka sa opäť vzmohol a pokúsil sa hľadať expanzívne šťastie na východe krajiny. S veľkým ruským vojskom sa mu podarilo olúpiť mestá na pobreží [[Kaspické more|Kaspického mora]] a víťazoslávne sa vrátiť späť do [[Kyjev]]a.

[[Igor I. (Kyjevská Rus)|Igorovo]] kraľovanie sa však skončilo tak, ako sa aj začalo&nbsp;–&nbsp;povstaním [[Drevľania|Drevľanov]].

[[Súbor:Olga illustration from 1869 book.jpg|thumb|left|[[Oľga (Kyjevská Rus)|Oľga I.]] prvá panovníčka [[Kyjevská Rus|Kyjevskej Rusi]] a [[Kyjev]]a]]
==== Oľga I. ====
{{Hlavný článok|Oľga (Kyjevská Rus)}}
Autor [[Povesť dávnych liet|Povesti dávnych liet]] bol bez pochyby priaznivo naklonený k prvej panovníčke [[Kyjevská Rus|Staroruského štátu]] [[Oľga (Kyjevská Rus)|Oľge I.]] ([[945]]&nbsp;–&nbsp;[[957]])&nbsp;–&nbsp;žene [[Igor I. (Kyjevská Rus)|Igora I.]] a regentke ich syna [[Sviatoslav I.|Sviatoslava I.]] Často ju opisoval ako krásnu, energickú a predovšetkým múdru panovníčku. Mnísi z kláštorov ju zasa za všetko štedro chválili, čo možno azda vysvetliť tým, že v roku [[955]] sa ako prvá panovníčka odhodlala prijať na území [[Kyjevská Rus|Kyjevskej Rusi]] [[kresťanstvo]]{{ref|12}}{{ref|13}}. Ale aj bez týchto komplimentov by bola [[Oľga (Kyjevská Rus)|Oľga I.]] slávnou kyjevskou kňažnou.

V časoch keď bola pomsta absolútnou morálnou povinnosťou, sa [[Oľga (Kyjevská Rus)|Oľga]] rýchlo a účinne pomstila [[Drevľania|Drevľanom]] za smrť svojho manžela. Na druhej strane si však uvedomovala, že bolo by potrebné zmeniť ľubovoľne a chaoticky ladený charakter zberu daní, ktorý bol príčinou smrti [[Igor I. (Kyjevská Rus)|Igora I.]] Do dejín ruského národa sa preto zapísala ako prvá panovníčka, ktorá zreformovala poľnohospodárstvo [[Kyjevská Rus|Kyjevskej Rusi]] a reformou presne určila, z akých zemí sa má po akom čase zbierať určená daň. Samozrejme, dávala pozor aj na to, aby jej poddaní mali z čoho žiť a znova platiť daň.

Panovníčka veľmi často cestovala. Pred vojnovým konfliktom dávala prednosť diplomatickému vyriešeniu sporov. V roku [[957]] ho dokonca na rokovaniach s konštantínopolským imperátorom preľstila a už nikdy viac sa s ním na jeho požiadanie nestretla. Najmocnejší vladár vtedajšieho sveta sa cítil urazený. Mnohí letopisci tomuto faktu pripisujú veľkú dôležitosť, pretože to svedčalo o postupnom vzrastaní moci [[Kyjev]]a a [[Kyjevská Rus|Kyjevskej Rusi]] nad [[Konštantínopol]]om a [[Byzantská ríša|Byzantskou ríšou]].

[[Súbor:Lebedev Svyatoslavs meeting with Emperor John.jpg|thumb|Stretnutie [[Sviatoslav I.|Sviatoslava I.]] s byzantským imperátorom [[Ján I. Cimiskes|Jánom I.]] na brehu [[Dunaj]]a]]
==== Sviatoslav I. ====
{{Hlavný článok|Sviatoslav I.}}
Odvážny a výbušný, priamočiary a surový, [[Sviatoslav I.|Sviatoslav I. Igorevič]] bol predovšetkým knieža-vojak, ktorý si počas svojej vlády ([[945]]/[[962]]&nbsp;–&nbsp;[[972]]) vyslúžil prezývku „kozák na tróne“ práve pre svoju vojnovú povahu. Jeho slovanské meno, škandinávska výchova a nomádsky spôsob života sa odzrkadlili v spoločenstve európskeho a ázijskeho začiatku. Jeho vláda symbolizovala vzrast skorých hrdinských dní v dejinách [[Kyjevská Rus|Kyjevskej Rusi]].

V roku [[964]] ako 22 ročný začal vojnu na východe svojej krajiny, ktorej cieľom bolo podrobiť si východoslovanský kmeň [[Viatiči|Viatičov]], žijúcich v okolí rieky [[Oka]]&nbsp;–&nbsp;v pôvodnej vlasti dnešných [[Rusi|Rusov]], ktorí tam majú svoj pôvod. Podrobenie si tohto východoslovanského kmeňa znamenalo pre [[Kyjevská Rus|Staroruský štát]] rozšírenie vplyvu na všetkých [[Anti|východných Slovanov]] a možnosť kolonizácie severovýchodných území, ktoré sú dodnes súčasťou [[Ruská federácia|Ruska]].

Vyhratou bitkou proti [[Bulhari|Bulharom]] a [[Chazari|Chazarom]] pri [[Volga|Volge]] zasa položil základy konca [[Chazarský chanát|Chazarského chanátu]]. Porážkou [[Chazari|Chazarov]] navyše [[Sviatoslav I.]] odstránil svojho súpera v hegemónii nad územím [[Eurázia|Eurázie]], čím začal kontrolovať veľkú obchodnú cestu vedúcu po [[Volga|Volge]] a tiež sa pričinil o zastavenie nájazdov nomádskych kmeňov ([[Pečenehovia]]) na ukrajinské stepi.

V druhej polovici svojej vlády sa [[Sviatoslav I.]] celkom orientoval na oblasť [[Balkánsky polostrov|Balkánskeho polostrova]]. V roku [[968]] súhlasil s pomocou v boji proti [[Peter I. (Bulharsko)|Petrovi I.]] na strane vojska [[Byzantská ríša|Byzantskej ríše]]. Na čele obrovského vojska zničil svojich protivníkov a ovládol bohaté mestá na pobreží [[Dunaj]]a. Panovníka tento kraj až natoľko očaril, že len nebezpeční [[Pečenehovia]] ho dokázali zalarmovať, aby sa vrátil späť do [[Kyjev]]a. Hneď ako však hrozba pominula, panovník,&nbsp;–&nbsp;ktorému odteraz patrili všetky územia od [[Volga|Volgy]] až k [[Dunaj]]u,&nbsp;–&nbsp;sa rozhodol, že sa na [[Dunaj]] znova presťahuje a urobí si tam rezidenciu{{ref|14}}. Za svojho nástupcu v [[Kyjev]]e teda vymenoval svojho staršieho syna [[Jaropolk I.|Jaropolka I. Sviatoslaviča]], mladšieho syna [[Oleg Sviatoslavič (knieža drevlanské)|Olega]] urobil panovníkom [[Drevľania|Drevľanov]] a najmladšieho [[Vladimír I. (Kyjevská Rus)|Vladimíra I. Sviatoslaviča]] posadil na trón v [[Novgorod]]e.

Keď sa byzantský imperátor dozvedel o svojom agresívnom západnom susedovi, vyhlásil mu vojnu a po dlhom odolávaní [[Sviatoslav I.|Sviatoslava I.]] ho prinútil vzdať sa. Krajinu [[Sviatoslav I.|Sviatoslava I.]] nečakane napadli [[Pečenehovia]], ktorí ho zavraždili. [[Povesť dávnych liet]] tieto udalosti opisuje takto: ''„...chán Pečenehov prikázal z lebky Sviatoslava I. urobiť pohár.“'' Tak sa skončili znamenité dni vlády [[Sviatoslav I.|Sviatoslava I. Igoreviča]].

[[Súbor:Крещение Руси.jpg|thumb|left|Pokrstenie [[Kyjevská Rus|Kyjevskej Rusi]]]]
=== Kyjev na vrchole svojej slávy ===
{{Hlavný článok|Jaropolk I.}}
Po smrti [[Sviatoslav I.|Sviatoslava I.]] sa na území [[Kyjevská Rus|Kyjevskej Rusi]] prvýkrát (z pochpiteľného dôvodu) objavili politické rozbroje medzi príslušníkmi dynastie [[Dynastia Rurikovcov|Rurikovcov]], nakoľko trón panovníka [[Kyjevská Rus|Staroruského štátu]] a [[Kyjev]]a bol prázdny. Medzi kandidátmi na trón vypukla občianska vojna, v ktorej [[Jaropolk I.]] zavraždil svojho brata [[Oleg Sviatoslavič (knieža drevlanské)|Olega]]. Mladý [[Vladimír I. (Kyjevská Rus)|Vladimír I.]], ktorý sa obával o svoj život a osud, zutekal z [[Novgorod]]u do [[Švédsko|Švédska]], odkiaľ sa o niekoľko rokov neskôr vrátil a s početnou skupinou [[Varjagovia|Varjagov]] v boji zabil brata [[Jaropolk I.|Jaropolka I.]]

==== Vladimír I. Veľký ====
{{Hlavný článok|Vladimír I. (Kyjevská Rus)}}
Roky vlády [[Vladimír I. (Kyjevská Rus)|Vladimíra I. Veľkého]] ([[978]]/[[980]]&nbsp;–&nbsp;[[1015]]) boli pre [[Kyjevská Rus|Kyjevskú Rus]] niečím, čo dovtedy krajina vo svojich dejinách ešte nezažila. Hoci varjagské kniežatá od tohto momentu hľadeli na [[Kyjevská Rus|Rus]] iba ako na arénu ďalších možností na realizáciu expanzívnej politiky panovníkov [[Kyjevská Rus|Staroruského štátu]], naopak, [[Vladimír I. (Kyjevská Rus)|Vladimír I.]] vládol krajine oveľa konštruktívnejšie než jeho nasledovníci. Na rozdiel od svojich predchodcov, ktorí pokladali za dôležité rozširovanie svojho územia a zber daní, v centre pozornosti nového panovníka [[Kyjevská Rus|Kyjevskej Rusi]] bol predovšetkým blahobyt a prosperita krajiny, ktorý sa už za jeho vlády začal prejavovať. Postupne sa jeho krajina začala dvíhať z prachu vojen k lepším a trvácnejším hodnotám.

Udržiaval priateľské kontakty s okolitými štátmi ([[České kráľovstvo]], [[Uhorsko]], [[Poľsko]]) a snažil sa o prístup k čo možno najviac obchodným cestám, aby jeho krajina aj naďalej prekvitala{{ref|15}}.

Najväčšou zásluhou [[Vladimír I. (Kyjevská Rus)|Vladimíra I. Veľkého]] bolo prijatie [[pravoslávie|kresťanstva východného rítu]]{{ref|16}}{{ref|17}} v roku [[988]]. Pochopil, že [[Kyjevská Rus]] svoju etapu tradičného pohanského náboženstva už prežila a začal sa zaoberať otázkou spresnenia charakteristiky obrazu duchovných, sociálnych a politických snáh vtedajšej spoločnosti [[Kyjevská Rus|Kyjevskej Rusi]].

Vďaka jeho epochálnemu výberu bola [[Kyjevská Rus]] navždy spájaná s kresťanským Západom a nie z islamským Východom. Toto spojenie podmienilo jej nevídaný historický, spoločenský a politický rozvoj.

[[Súbor:Yaroslav I of Russia (Granovitaya palata, 1881-2).jpg|thumb|[[Jaroslav I. (Kyjevská Rus)|Jaroslav I. Múdry]]]]

==== Jaroslav I. Múdry ====
{{Hlavný článok|Jaroslav I. (Kyjevská Rus)}}
Smrť [[Vladimír I. (Kyjevská Rus)|Vladimíra I. Veľkého]] bola príčinou novej bratovražednej vojny dynastie [[Dynastia Rurikovcov|Rurikovcov]]. Za podpory [[Poliaci|Poliakov]] starší syn [[Vladimír I. (Kyjevská Rus)|Vladimíra I.]]&nbsp;–&nbsp;[[Sviatopolk I.]]&nbsp;–&nbsp;napadol svojich mladších bratov [[Sviatoslav I.|Sviatoslava I.]], [[Svätý Boris|Borisa]] a [[Svätý Gleb|Gleba]] a zavraždil ich{{ref|18}}. Jeho druhý syn&nbsp;–&nbsp;[[Jaroslav I. (Kyjevská Rus)|Jaroslav I. Múdry]] z [[Novgorod]]u,&nbsp;–&nbsp;v roku [[1019]] s pomocou veľkého vojska [[Varjagovia|Varjagov]] porazil [[Sviatopolk I.|Sviatopolkove]] vojská. Týmto víťazstvom však v [[Kyjevská Rus|Kyjevskej Rusi]] nedosiahol plnú moc a vládu. Navyše ho znova napadol jeho brat [[Mstislav Vladimirovič (Tmutrakanské kniežatstvo)|Mstislav]]. Aby predišli ďalšiemu spoločnému krviprelievaniu, dohodli sa na prerozdelení vlády v krajine. [[Jaroslav I. (Kyjevská Rus)|Jaroslav I.]] ostal v [[Novgorod]]e a pod svoju vládu získal všetky územia od [[Dneper|Dnepra]] a [[Mstislav Vladimirovič (Tmutrakanské kniežatstvo)|Mstislav]] začal vládnuť v [[Tmutrakanské kniežatstvo|Tmutrakanskom]] ([[990]]/[[1010]]&nbsp;–&nbsp;[[1036]]) a [[Černigovské kniežatstvo|Černigovskom kniežatstve]] ([[1024]]&nbsp;–&nbsp;[[1036]]). [[Kyjev]]&nbsp;–&nbsp;pre oboch panovníkov dôležité mesto&nbsp;–&nbsp;nebolo nikoho. Po [[Mstislav Vladimirovič (Tmutrakanské kniežatstvo)|Mstislavovej]] smrti ho však do smrti svojej v roku [[1054]] obsadil [[Jaroslav I. (Kyjevská Rus)|Jaroslav I. Múdry]] a stal sa tak jediným vládcom [[Kyjevská Rus|Staroruského štátu]].

==== Vladimír II. Monomach ====
{{Hlavný článok|Vladimír II. (Kyjevská Rus)}}
Po období častých výmien kniežat na tróne [[Kyjevská Rus|Kyjevskej Rusi]] za 59 rokov vymenilo osem panovníkov, sa konečne pre [[Kyjevská Rus|Staroruský štát]] našiel vhodný panovník&nbsp;–&nbsp;[[Vladimír II. (Kyjevská Rus)|Vladimír II. Monomach]],&nbsp;–&nbsp;syn veľkokniežaťa{{ref|19}} [[Vsevolod I.|Vsevoloda I. Jaroslaviča]].

Ešte predtým ako sa dostal na trón na stretnutí kniežat [[Kyjevská Rus|Kyjevskej Rusi]] v [[Ľubeč]]i pri [[Kyjev]]e v roku [[1097]] sa pokúšal zaviesť nový systém následníctva trónu, aby zamedzil bratovražedným vojnám. Nijaký kompromis však nedosiahol a čo sa týkalo samotného Kyjeva, ten tak či onak zostal jablkom sváru.

Ešte spred časov svojej vlády ([[1113]]&nbsp;–&nbsp;[[1125]]) si zasluhujú pozornosť boje proti [[Polovci|Polovcom]], z ktorých panovník porazil asi 200 oddielov a vodcov. Tieto bitky z rokov [[1103]], [[1107]] a [[1111]] sa do [[Dejiny Ruska|dejín Ruska]] a Ukrajiny zapísali zlatými písmenami. Dôkazom popularity [[Vladimír II. (Kyjevská Rus)|Vladimíra II. Monomacha]] bol fakt, že po smrti [[Sviatoslav II.|Sviatoslava II. Jaroslaviča]] kyjevčania povstali a dožadovali sa, aby práve on zasadol na kyjevský trón, hoci nebol priamym následníkom. Až keď sa 60-ročný budúci panovník rozhodol postaviť na čelo [[Kyjevská Rus|Kyjevskej Rusi]], vtedy sa povstanie vzbúrených kyjevčanov skončilo.

Za svojej vlády vynikal obrovskou autoritou, ktorá mu dovolila spojiť väčšinu roztratených ruských území do jedného celku. Žiaľ, od tých čias už na [[Kyjevská Rus|Rusi]] nikdy nepanovala taká jednota a súhlas ako za vlády [[Vladimír II. (Kyjevská Rus)|Vladimíra II.]] Urobil aj niektoré zmeny v sociálnej oblasti, aby uspokojil nedostatky svojich poddaných. Dôkazom toho, ako seriózne bral panovník do úvahy spoločenské problémy, sú slová jeho rady, s ktorými sa obrátil na svojich synov tesne pred svojou smrťou.

[[Súbor:Отдых В.Мономаха после охоты.jpg|left|thumb|Knieža [[Vladimír II. (Kyjevská Rus)|Vladimír II. Monomach]] oddychuje po poľovačke na kraji lesa]]
<blockquote>
''„Najviac zo všetkého nezábudajte na chudobných... a nedávajte šancu silným, aby zvíťazili nad človekom&nbsp;–&nbsp;biednym smerdom {{ref|20}} 
</blockquote>

Načúval žiadostiam jeho ľudu a systematizoval ich povinnosti vo svojom kódexe práva vďaka čomu ešte väčšmi vzrástla jeho popularita u ľudí. Obnovil poriadok v [[Kyjev]]e, ktorý bol po povstaní jeho obyvateľov takmer v ruinách a získal si podporu bojarov a kupcov.

Koncepcia udržať roztrasené ruské územia v jednote však [[Vladimír II. (Kyjevská Rus)|Vladimírovi Monomachovi]] dlho nevydržala. Po jeho smrti v roku [[1125]] sa ju podarilo udržať už len jeho synovi [[Mstislav|Mstislavovi Vladimirovičovi]]. Jeho smrť v roku [[1132]] určila koniec dní [[Kyjevská Rus|Kyjevskej Rusi]]&nbsp;–&nbsp;jednej veľkej etapy [[Dejiny Ruska|dejín Ruska]] a Ukrajiny, počas ktorých [[Kyjev]] hral hlavnú rolu centra ruských údelných kniežatstiev a území&nbsp;–&nbsp;a bola začiatkom [[Rozpad Kyjevskej Rusi|politickej rozdrobenosti Staroruského štátu]].

=== Úpadok Kyjeva ===
{{Hlavný článok|Rozpad Kyjevskej Rusi}}
==== Politický úpadok ====
Po smrti [[Mstislav|Mstislava Vladimiroviča]] panovníci [[Dynastia Rurikovcov|dynastie Rurikovcov]], ktorí sa silou mocou snažili o zachovanie celistvosti územia [[Kyjevská Rus|Kyjevskej Rusi]], už nemali toľko možností a podmienky na udržanie tak veľkého štátneho útvaru, akým [[Kyjevská Rus]] v [[12. storočie|12. storočí]] bola. Navyše sa okrem politických problémov{{ref|21}} v krajine objavili aj iné aspekty [[Rozpad Kyjevskej Rusi|rozpadu Kyjevskej Rusi]]. S víťazstvom princípu následníctva aký sa pokúšal zaviesť [[Vladimír II. (Kyjevská Rus)|Vladimír II. Monomach]] (princíp prechodu vlády z otca na syna) nad systémom rotácie a prechodu vlády na prvorodeného syna po smrti panovníka aký zaviedol [[Jaroslav I. (Kyjevská Rus)|Jaroslav I. Múdry]], sa čím ďalej tým viac hlbšie zakoreňovali rodinné putá panovníkov v jednotlivých kniežacích údeloch. Preto boli údelné kniežatá v bližšom vzťahu so svojím kniežatstvom, v ktorom videli svoju budúcnosť a nie z [[Kyjev]]om, o ktorého trón sa viedol medzi panovníkmi neustály boj{{ref|22}}.

Navyše so vznikom nových kniežatstiev, ktoré sa vytvorili po [[Rozpad Kyjevskej Rusi|rozpade Kyjevskej Rusi]] sa obyvateľstvo a územie [[Kyjev]]a zmenšilo do takej miery, že nedokázalo čeliť expanzívnej politike údelných kniežatstiev, ktoré si čím ďalej tým viac ukrajovali z územia [[Kyjev]]a. Ani vtedy však mesto, napriek strate mnohých území, nestrácalo na kráse a s priľahlými územiami, ktoré jej zostali, sa začalo nazývať „Ruskou zemou“ v užšom zmysle slova.
Kto dobyl [[Kyjev]], nielenže mohol byť právom hrdý na svoje vysoké postavenie v [[Dynastia Rurikovcov|dynastii Rurikovcov]] a mohol byť na jej samom vrchole, ale mohol byť hrdý aj na to, že vládne v meste, ktoré už dávno nazývali „Matkou ruských miest“.

==== Ekonomický úpadok ====
{{Hlavný článok|Cesta zo Škandinávie do Grécka}}
Koncom [[11. storočie|11. storočia]] funkcia a význam [[Cesta zo Škandinávie do Grécka|obchodnej cesty zo Škandinávie do Grécka]], ktorá v mnohom pozitívne ovplyvnila rozvoj [[Kyjev]]a, začala postupne upadať, čo sa odrazilo na celkovej ekonomike [[Kyjevská Rus|Staroruského štátu]]. Podnikaví talianski kupci totiž [[Kyjev]] na svojich cestách do [[Byzantská ríša|Byzantskej ríše]], [[Malá Ázia|Malej Ázie]], [[Blízky východ|Blízkeho východu]] a krajín [[západná Európa|západnej Európy]] začali húfne obchádzať{{ref|23}}. Okrem toho ruské kniežatá, ktoré medzi sebou stále bojovali o kyjevský trón, ťažko ubránili hlavnú cestu popri [[Dneper|Dnepri]] od nájazdov nomádskych kmeňov{{ref|24}}.

Všetky tieto udalosti, ktoré zostrovali vzťahy medzi nespokojnými kyjevčanmi a ich panovníkmi boli príčinou vzniku sociálnych nepokojov obyvateľstva a zrodom nezastaviteľného úpadku [[Kyjev]]a vo sfére politickej, ekonomickej a sociálnej.

== Obdobie pred Poľsko-litovským štátom ==
[[Súbor:Lithuanian state in 13-15th centuries.png|thumb|[[Dejiny Litvy#Litovské veľkokniežatstvo|Litovské veľkokniežatstvo]] v [[15. storočie|15. storočí]]]]
: ''Bližšie informácie v hlavnom článku: [[Dejiny Litvy#Litovské veľkokniežatstvo|Litovské veľkokniežatstvo]]''

=== Ukrajina v období vlády Poľska a Litvy ===
Po samostatnom období prvého štátneho útvaru [[Anti|východných Slovanov]]&nbsp;–&nbsp;[[Kyjevská Rus|Kyjevskej Rusi]]&nbsp;–&nbsp;nastalo obdobie vlády, kedy sa na území [[Ukrajina|Ukrajiny]] prejavil vplyv susedných krajín&nbsp;–&nbsp;[[Poľsko|Poľska]] a [[Litva|Litvy]]. Ukrajinské obyvateľstvo sa tak na niekoľko storočí ocitlo pod nevôľou iných národov a politickú samostatnosť a národnú hrdosť si muselo vybojovať. Tento boj o národné sebaurčenie sa stal a dodnes zostal jednou z najdôležitejších tém dejín [[Ukrajina|Ukrajiny]].

=== Expanzia Litvy na územie Ukrajiny ===
Prvým národom, ktorý prejavil záujem o ukrajinské územie boli [[Litovci]], keď začiatkom [[14. storočie|14. storočia]] knieža [[Mindaugas]] zaútočil na [[Bielorusko]] a následne jeho syn [[Algirdas]] v 40. rokoch [[14. storočie|14. storočia]] aj na [[Ukrajina|Ukrajinu]]. O dvadsať rokov neskôr sa mu podarilo podmniť si aj malé kniežatstvá v oblasti rieky [[Dneper]] a v roku [[1362]] aj [[Kyjev]], čím jeho expanzívna politika dosiahla za jeho vlády absolútny vrchol. [[Dejiny Litvy#Litovské veľkokniežatstvo|Litovské veľkokniežatstvo]] sa totiž v tomto období stalo najväčším štátom [[Európa|Európy]], keď si podmanilo aj polovicu územia bývalej 
[[Kyjevská Rus|Kyjevskej Rusi]]{{ref|25}}{{ref|26}}.

Podľa niektorých ukrajinských historikov expanzívny krok litovských kniežat smerom na východ neznamenal zničenie [[Kyjevská Rus|Staroruského štátu]] a zabratie jeho územia cudzími kmeňovými zoskupeniami, ktoré pohltili [[Ukrajina|Ukrajinu]], lež naopak, bol jeho znovuzrodením, pretože litovské kniežatá na jeho území svojou taktikou vlády v mnohom pripomínali panovníkov z [[Dynastia Rurikovcov|dynastie Rurikovcov]]. Dokázali sa prispôsobiť k miestnym tradíciám [[Bielorusko|Bieloruska]] a [[Ukrajina|Ukrajiny]] a na svojom novopripojenom území sa riadili heslom ''„Staré nezmeníš a nové nezavedieš.“'' pričom zachovali úradný jazyk, ktorým bola [[ruština]].

=== Expanzia Poľska na územie Ukrajiny ===
Ďalším národom, ktorý okupoval ukrajinské územia a snažil sa získať ich vplyv boli [[Poliaci]] na čele s [[Kazimír III. Veľký|Kazimírom III. Veľkým]], ktorý sa na susednom území snažil obnoviť stredovekú poľskú monarchiu. Záujem na rozšírení svojej krajiny smerom na východ nemal iba poľský panovník, ale aj poľskí magnáti a katolícka cirkev, ktorí kráľa podporovali, pretože si chceli podmaniť dôležité obchodné cesty v [[Halič]]i. V spolupráci s [[Ľudovít I. (Uhorsko)|Ľudovítom I.]] a na základe s ním uzatvoreného dohovoru{{ref|27}} ešte v roku [[1339]], ktorým sa obaja panovníci zaviazali spoločnými silami postupovať pri obsadzovaní územia [[Ukrajina|Ukrajiny]], sa mu to s ťažkosťami podarilo.

[[Súbor:Jadwiga by Bacciarelli.jpg|thumb|left|[[Hedviga I.]]]]
O územie [[Halič]]e však musel naďalej bojovať, pretože sa na neho vyrútili vojská litovského kniežaťa. Vojna medzi oboma kniežatmi sa skončila v roku [[1366]]. Jej výsledkom bola poľská okupácia celej [[Halič]]e a časti [[Volyň|Volyne]], čím sa územie [[Poľsko|Poľska]] rozšírilo o vyše {{km2|52000}}. Na základe dohovoru z roku [[1339]] medzi [[Ľudovít I. (Uhorsko)|Ľudovítom I.]] a [[Kazimír III. Veľký|Kazimírom III.]] v roku [[1370]] po smrti poľského kráľa prešlo pod správu uhorského kráľa a od roku [[1384]] v ňom začala vládnuť [[Hedviga I.]]&nbsp;–&nbsp;dcéra [[Ľudovít I. (Uhorsko)|Ľudovíta I.]],&nbsp;–&nbsp;ktorá dva roky po nástupe na trón definitívne pripojila [[Halič]] k [[Poľsko|Poľsku]]. Ihneď po jej pripojení stanovila nové podmienky medzi svojimi poddanými. Okrem [[ruština|ruštiny]] sa oficiálne mohla používať aj [[latinčina]] a [[pravoslávie]] bolo rímskym pápežom [[Benedikt XII.|Benediktom XII.]] vymenené za [[katolicizmus]]{{ref|28}}.

Poľská anexia územia obývaného ukrajinským obyvateľstvom bola v konečnom dôsledku dôležitým bodom zvratu v dejinách oboch národov. Pre [[Poliaci|Poliakov]] totiž znamenala počiatok stálej orientácie smerom na východ na rozdiel od západnej, ktorá pretrvávala v skoršom období. Táto zmena mala za následok ďalekosiahlu zmenu politických a sociálno-ekonomických hľadísk v budúcom [[Poľsko|Poľsku]].

Pre [[Ukrajinci|Ukrajincov]] zámena svojich kniežat za cudzích bola nielen jednoduchou zámenou čelných predstaviteľov krajiny, ale znamenala aj zoznámenie sa ukrajinských obyvateľov s novým náboženstvom a kultúrou. Bez ohľadu na pozitívne následky tejto symbiózy dvoch príslušníkov národov, neskoršie časy ukázali, že práve toto „zoznámenie sa s cudzím“ u [[Ukrajinci|Ukrajincov]] vyvolalo ostré náboženské, sociálne a etnické konflikty, ktoré sa najviac prejavili v nasledujúcich 600 rokoch vo všetkých oblastiach života ukrajinského obyvateľstva.

=== Poľsko-litovská únia ===
[[Súbor:Herb Rzeczypospolitej Obojga Narodow.svg|thumb|Erb [[Republika oboch národov|Republiky Poľskej koruny a Litovského veľkokniežatstva]]]]
{{Hlavný článok|Republika oboch národov}}
Obe krajiny&nbsp;–&nbsp;[[Poľsko]] a [[Litva]]&nbsp;–&nbsp;rýchlo pochopili, že ich spájajú spoločné záujmy. Nachádzali sa pod hrozbou agresívneho útoku a expanzívnych plánov [[rád nemeckých rytierov|rádu nemeckých rytierov]], ktorí sa nachádzali v oblasti [[Baltské more|Baltského mora]]. Zoslabnuté [[Dejiny Litvy#Litovské veľkokniežatstvo|litovské veľkokniežatstvo]] sa nedokázalo brániť nájazdom nemeckých rytierov zo severu a navyše zložitá situácia v [[Veľké moskovské kniežatstvo|Moskovskom kniežatstve]], ktoré hrozilo vojenským vpádom na územie [[Dejiny Litvy#Litovské veľkokniežatstvo|litovského veľkokniežatstva]] z východu, rýchlo zhoršovala jeho rast moci a prestíž.

Medzitým sa [[Poliaci]], nespokojní s dynastickými zväzkami s [[Uhorsko|Uhrami]], snažili podmaniť si ďalšie ukrajinské územia a hľadali tak nové možnosti na uskutočnenie svojich plánov. V tomto momente poľskí magnáti navrhli neočakávanú ponuku&nbsp;–&nbsp;uzatvoriť úniu medzi [[Poľsko]]m a [[Litva|Litvou]] a vydať poľskú kráľovnú [[Hedviga I.|Hedvigu I.]] za nového litovského veľkokniežaťa [[Vladislav II. (Poľsko)|Jogaila]].

[[Súbor:Polish-Lithuanian Commonwealth 1635.png|thumb|left|Mapa [[Republika oboch národov|Republiky Poľskej koruny a Litovského veľkokniežatstva]]]]
V roku [[1385]] došlo v malom bieloruskom meste k podpisu zmluvy a vzniku [[Republika oboch národov|poľsko-litovskej únie]]. Litovské veľkoknieža si vzalo poľskú kráľovnú a bolo korunované za poľského kráľa. Spolu s ostatnými požiadavkami, o ktorých sa v zmluve pojednávalo, nový poľský kráľ vrátil litovskému obyvateľstvu [[katolicizmus]] a litovské a ukrajinské územia sa „na veky večné“ (''„на возрасты вечные“'') pripojili k [[Poľsko|Poľsku]]{{ref|29}}. Hoci boli [[Litva]] a [[Poľsko]] medzi sebou spojené [[Krevská únia|Krevskou úniou]], litovská šľachta si dokázala popri [[Vladislav II. (Poľsko)|Vladislavovi II.]] vychovať vlastného talentovaného panovníka [[Vytautas]]a, ktorý v roku [[1392]] prinútil poľského kráľa uznať jeho faktickú moc a vládu nad [[Dejiny Litvy#Litovské veľkokniežatstvo|litovským veľkokniežatstvom]] {{ref|30}}{{ref|31}} čím si [[Litva]] zachovala vlastnú nezávislosť. Navyše knieža [[Vytautas]] začal podľa vzoru [[Algirdas]]a rozširovať územie [[Dejiny Litvy#Litovské veľkokniežatstvo|litovského veľkokniežatstva]] smerom na východ, čím si získal mnohé srdcia [[Ukrajinci|Ukrajincov]], ktorí mali záujem na opätovnom pripojení bývalých ruských území, pokorení Zlatej Hordy [[Tatári|Tatárov]] a vybudovaní nových pevností, ktoré by ich uchránili pred nájazdmi kočovných kmeňov. Aj pri týchto odvážnych krokoch{{ref|32}} kniežaťa [[Vytautas]]a sa objavili určité problémy{{ref|33}}{{ref|34}}, s ktorými neboli [[Ukrajinci]] spokojní. S takotou politikou kniežaťa [[Vytautas]]a [[Ukrajinci]] nesúhlasili a búrili sa ďalej a v roku [[1413]], keď sa [[Vladislav II. (Poľsko)|Vladislav II.]] s [[Vytautas]]om dohodli na zrovnoprávnení litovskej a poľskej šľachty, nepokoje ukrajinských bojarov vzrástli, pretože sa právom obávali zhoršenia vzťahov s litovskými šľachtickými kolegami. Navyše sa stupňovali nepokoje aj medzi prívržencami [[katolicizmus|katolicizmu]] a [[pravoslávie|pravoslávia]], ktoré vznikli ešte v časoch uzatvárania [[Krevská únia|Krevskej únie]] v roku [[1385]] a vyvrcholili po smrti kniežaťa [[Vytautas]]a v roku [[1430]].

Novým kniežaťom [[Dejiny Litvy#Litovské veľkokniežatstvo|litovského veľkokniežatstva]] sa stal mladší brat [[Vytautas]]a [[Švidrigail]], ktorý dal počas svojej vlády poľskému kráľovi jasne najavo, aké bude jeho smerovanie vlády, keď začal podporovať ukrajinských pravoslávnych veriacich. To sa poľskému kráľovi znepáčilo a [[Švidrigail]]a na tróne [[Dejiny Litvy#Litovské veľkokniežatstvo|litovského veľkokniežatstva]] vymenil za [[Vytautas]]ovho mladšieho brata [[Žigimantas I.|Žigimantasa I.]], a boj sa mohol začať. Tábory sa rozdelili na dva{{ref|35}}&nbsp;–&nbsp;jedni podporovali [[Žigimantas|Žigimantasa I.]] a druhí [[Švidrigail]]a, ktorý bol nakoniec v roku [[1440]] rukami litovskej šľachty zavraždený.

V polovici [[15. storočie|15. storočia]] sa vzťahy medzi litovskou a ukrajinskou šľachtou znova zostrili, zvášť po tom, ako nové veľkoknieža [[Kazimír IV. (Poľsko)|Kazimiras Jogalaitis]] urobil niekoľko reformných krokov v oblasti centralizácie krajiny&nbsp;–&nbsp;[[Kyjev]] a [[Volyň]] sa podľa vzoru [[Poľsko|Poľska]] pretransformovali na obyčajné provincie s čím [[Ukrajinci]] absolútne nesúhlasili, pretože stratili samostatnosť na [[Dejiny Litvy#Litovské veľkokniežatstvo|litovskom veľkokniežatstve]]. Týmto krokom litovského veľkokniežaťa sa prvky štátnosti [[Kyjevská Rus|Kyjevskej Rusi]] pomaly, ale isto začali vytrácať zo života obyvateľov jeho kniežatstva.
[[Súbor:Ivan III of Russia 3.jpg|thumb|Portrét [[Ivan III. (moskovské kniežatstvo)|Ivana III. Veľkého]]]]
==== Vzrast moci Moskvy ====
Expanzívna politika, ktorú [[Moskva]] v [[15. storočie|15. storočí]] viedla, postupne nútila litovské veľkokniežatá hlbšie sa zamyslieť nad jej rizikami, ktoré sa v konečnom dôsledku objavili, keď po páde [[Konštantínopol]]u sa v doktríne{{ref|36}} [[Moskva]] vyhlásila za „tretí Rím“. Moskovské knieža [[Ivan III. (moskovské kniežatstvo)|Ivan III. Veľký]] sa od tejto chvíle vyhlásilo za „pána celej Rusi“ ([[ruština|po rusky]]: ''государь всей Руси'') a o svojich zemiach povedal, že odteraz musia patriť [[Moskva|Moskve]].

Panovníka [[Dejiny Litvy#Litovské veľkokniežatstvo|litovského veľkokniežatstva]] tieto vyjadrenia moskovského kniežaťa veľmi znepokojovali a rozhodol sa na moskovské knieža zaútočiť. Boj spečatený mierovou zmluvou sa mu stal nakoniec osudným, pretože po podpise dohovoru v roku [[1503]] stratil takmer tretinu svojho územia, na ktorom bolo vyše dvadsať jeho miest.

==== Krymský chanát ====
{{Hlavný článok|Krymský chanát}}
Zložité problémy [[Dejiny Litvy#Litovské veľkokniežatstvo|litovského veľkokniežatstva]] neustávali ani po roku [[1503]]. V časoch pomalého úpadku Zlatej Hordy sa jej kočovní členovia&nbsp;–&nbsp;[[Tatári]],&nbsp;–&nbsp;ktorí osídľovali oblasti okolo [[Čierne more|Čierneho mora]] oddelili a na [[Krymský polostrov|Krymskom polostrove]] si vytvorili svoj vlastný štát&nbsp;–&nbsp;[[Krymský chanát]],&nbsp;–&nbsp;ktorému vládli panovníci z rodu [[dynastia Gyrejovcov|Girejovcov]]. Ich expanzívne chúťky pokračovali smerom na pobrežie [[Krymský polostrov|Krymského polostrova]], kde si s pomocou [[Osmani|osmanských Turkov]] podmanili talianske a grécke obchodné mestá. [[Osmanská ríša]] sa tak postupne rozšírila aj na územie [[Ukrajina|Ukrajiny]] a získala si [[Krymský chanát]]. Jeho cháni si však dokázali zachovať svoju autonómiu, pretože podnikali lúpežné výpravy k pohraničnému obyvateľstvu ukrajinského územia a odtiaľ nosili lacnú pracovnú silu v podobe ukrajinských nevoľníkov, ktorých potom predávali do [[Konštantínopol]]u. Po krátkom čase nebezpečenstvo zo stepí opäť viselo nad ukrajinským ľudom, obývajúcim pohraničné oblasti [[Ukrajina|Ukrajiny]].

[[Súbor:Unia Lubelska.JPG|left|thumb|Lublinská únia]]

=== Lublinská únia ===
{{Hlavný článok|Lublinská únia}}
Na začiatku [[16. storočie|16. storočia]] bolo jasné, že [[Dejiny Litvy#Litovské veľkokniežatstvo|litovské veľkokniežatstvo]] bolo na pokraji úpadku. Vyvrcholením narastajúcej krízy bola vojna s [[Cárske Rusko|Moskovským cárstvom]] v rokoch [[1562]]&nbsp;–&nbsp;[[1570]], po tom ako si [[Litva]] nedokázala ubrániť svoje územia pred nájazdmi [[Tatári|Tatárov]]. [[Litva]] sa obrátila s pomocou na [[Poľsko]], ktoré súhlasilo pod podmienkou, že oba štáty, ktorým doteraz vládol jeden monarcha, znova utvoria jeden zväz, a tak [[1. júl]]a [[1569]] podpísali na rokovaniach v poľskom [[Lublin]]e zmluvu o vzniku [[lublinská únia|lublilnskej únie]].

Na jej základe vznikol [[Poľsko-litovský štát]] na čele s jedným kráľom, parlament, vlastné peniaze, daň a jednotnú zahraničnú politiku. [[Dejiny Litvy#Litovské veľkokniežatstvo|Litovské veľkokniežatstvo]] si však do určitej miery zachovalo autonómiu, vlastné vojsko a súdy&nbsp;–&nbsp;stratilo však všetky ukrajinské územia, ktoré sa stali súčasťou [[Republika oboch národov|Poľskej koruny]].

Pre [[Ukrajinci|Ukrajincov]] bola [[lublinská únia]] veľkou udalosťou. Nehľadiac na svoje nedostatky, [[Dejiny Litvy#Litovské veľkokniežatstvo|litovské veľkokniežatstvo]] pre nich bolo len príjemným umelým predĺžením svojho života. Ukrajinské kniežatá, hoci boli podriadené litovským, mali veľký vplyv v spoločenskej, ekonomickej, religiózenej a kultúrnej oblasti života. Ale osud, ktorý poslihol [[Halič]]&nbsp;–&nbsp;územie, ktoré sa ako prvé dostalo pod vládu [[Poľsko|Poľska]]&nbsp;–&nbsp;postihol aj ostatné ukrajinské územia, ktoré [[Poľsko]] od [[Litva|Litvy]] získalo a budúcnosť a ďalšie pretrvanie ukrajinského obyvateľstva ako jedného etnika boli spochybniteľné{{ref|37}}.

[[Súbor:Podział administracyjny I RP.png|thumb|Územie [[Poľsko-litovský štát|Poľsko-litovského štátu]] v [[17. storočie|17. storočí]]]]
Poľskí magnáti tak mali voľnú cestu ku kultúrnej asimilácii ukrajinskej šľachty vládnucim národom ([[Poľsko]]m), čo bol dosiaľ nevídaný jav v dejinách [[Ukrajina|Ukrajiny]]. [[Ukrajinci]] začali postupne strácať akúkoľvek možnosť prejaviť svoje záujmy, hoci boli na svojom vlastnom území.

== Ukrajina ako súčasť Poľsko-litovského štátu ==
: ''Bližšie informácie v hlavnom článku: [[Dejiny Litvy#Štát oboch národov (Poľsko-litovský štát)|Štát oboch národov&nbsp;–&nbsp;Poľsko-litovský štát]] a [[Poľsko-litovský štát]].''
Z pohľadu počtu obyvateľstva tvorilo ukrajinské etnikum v [[Poľsko-litovský štát|Poľsko-litovskom štáte]]&nbsp;–&nbsp;podelenom na šesť vojvodstiev&nbsp;–&nbsp;jeho menšiu časť, ktorá však obývala jeho väčšiu časť územia {{ref|38}}. V období jeho trvania ([[1. júl]] [[1596]]&nbsp;–&nbsp;[[15. január]] [[1797]]) ukrajinské a bieloruské etnikum samo seba nazývalo [[rusíni|rusínmi]]&nbsp;–&nbsp;slovom odvodeným od slova „Rus“ {{ref|39}}&nbsp;–&nbsp;[[Rusi]] zasa [[Moskovská Rus|Moskvitmi]].

=== Brestská únia (1596) ===
Od momentu [[Východná schizma|rozkolu]] [[pravoslávie|pravoslávnej]] a [[katolicizmus|katolíckej cirkvi]] v roku [[1054]] sa ideou opätovného zjednotenia zaoberali obe cirkvi. Na [[Ukrajina|Ukrajine]] sa pokusy ich zjednotenia začali už v [[13. storočie|13. storočí]], ale prvý úspech - zjednotenie na [[Florentský koncil|Florentskom koncile]] v roku [[1439]] vydržalo len veľmi krátko. Predstavitelia pravoslávnej cirkvi sa zjednotenie obávali, pretože sa donievali, že by na území [[východná Európa|východnej Európy]] mohla prevládnuť [[Latinská cirkev]]. Poľskí rímskokatolíci sa snažili o úniu, dúfajúc, že im pomôže pri asimilácii ukrajinského pravoslávia a ďalšom rozmachu vplyvu poľského [[katolicizmus|katolicizmu]]. Ukrajinských šľachticov do únie lanárili poľskí [[jezuiti]] a aj horlivý katolík [[Žigmund III. Vasa|Žigmund III.]], ktorý podporoval túto myšlienku{{ref|40}}.

Prvý krok k uzavretiu zjednotenia (únie) však spravili biskupi pravoslávnej cirkvi. V roku [[1590]] ľvovský pravoslávny biskup [[Gedeon Balaban]], unavený neustálymi spormi a finančnými požiadavkami konštantínopolského patriarchu, otvoril otázku uzatvorenia únie s [[Rím]]om. Bol presvedčený, že [[katolicizmus]] vnesie do [[pravoslávie|pravoslávia]] poriadok a disciplínu, zvýši prestíž biskupov a pravoslávnych veriacich zrovnoprávni s rímskokatolíckymi veriacimi [[Poľsko-litovský štát|Poľsko-litovského štátu]]. Navyše mali pravoslávni biskupi dostať výhody a miesta vo vplyvnom senáte katolíckych biskupov a byť s nimi zrovnoprávnení. Výraznou pohnútkou bola aj potreba spojenca proti silnejúcemu protestantskému tlaku. Povzbudení takýmito lákavými perspektívami sa zúčastnil niekoľkých tajných rokovaní s poľskými svetskými a cirkevnými predstaviteľmi a v júni v roku [[1595]] uzatvoril s [[Rím]]om úniu{{ref|41}}.

Kyjevský vojvodca [[Konstantin Konstantinovič Ostrožskij|Konstantin Ostrožskij]] sprvu podporoval myšlienku únie s [[Rím]]om, no neskôr od nej odstúpil. Nehnevalo ho len to, že únia bola uzatvorená, ale aj spôsob jej uzatvorenia{{ref|42}}. V roku [[1596]] sa v bieloruskom meste [[Brest (Bielorusko)|Brest]] zišla celá cirkevná špička krajiny. Od samého začiatku však delegáti snemu nemohli nájsť spoločnú reč, preto sa zhromaždenie rozčeslo na dve. Väčšina biskupov hlasovala za zjednotenie, dvaja biskupi a časť laikov ho naopak odmietli. Kyjevská metropolia sa rozdelila na dve časti – zjednotenú a nezjednotenú. Snaha o zjednotenie kresťanských cirkví sa skončila rozdrobením a miesto dvoch cirkví existovali tri – rímskokatolícka, gréckokatolícka (uniatská) a pravoslávna.

== Doba kozákov ==
[[Súbor:Repin Cossacks.jpg|náhľad|left|Kozáci píšuci list tureckému Sultánovi]]
{{Hlavný článok|Kozáci}}
Od roku [[1240]], keď na [[Kyjev]] zaútočili nomádske kmene [[Tatári|Tatárov]], sa hlavnou arénou udalostí ukrajinských dejín stali [[Halič]] a [[Volyň]]. Koncom [[16. storočie|16. storočia]] sa však stredobodom udalostí znova stal východ [[Ukrajina|Ukrajiny]] a oblasť [[Dneper|Dnepru]], kde sa opätovne rozprúdil dávny boj medzi miestnymi usadlíkmi a kočovnými kmeňmi, ktorí sa snažili presadiť [[islam]]. Následný útlak obyvateľstva bol príčinou mnohých útekov a príchodu [[kozáci|kozákov]]{{ref|46}}, ktorí sa usadzovali v hraničných oblastiach [[Ukrajina|Ukrajiny]]{{ref|47}}{{ref|48}}. Ich prvotným cieľom bolo odrážať nájazdy [[Tatári|Tatárov]] v čom sa im darilo. Postupne v bojoch proti nim a ich spojencom [[Osmani|osmanským Turkom]] zdokonaľovali svoje vojenské schopnosti a organizovanosť armády a ukrajinská spoločnosť ich začala považovať nielen za bojovníkov proti hrozbe [[islam]]u, ale aj ako na obrancov proti národno-náboženskému a spoločensko-ekonomickému útlaku poľskej šľachty{{ref|48}}{{ref|50}}. Tieto kozácke činy opisuje jeden turecký historik [[17. storočie|17. storočia]] takto:

<blockquote>
''„Možno z určitosťou povedať, že na svete neexistujú ľudia, ktorým by na svojom živote vôbec nezáležalo a menej sa báli smrti, než títo ''[kozáci]''... (?) Znalci vojenského fachu tvrdia, že títo ľudia, vďaka svojej chrabrosti a šikovnosti, ktorá sa prejavuje najmä v bojoch na mori {{ref|51}}, nemajú vo svete rovných.“''
</blockquote>

=== Prvé povstania ===
[[Súbor:BChmielnicki.jpg|thumb|[[Bohdan Michajlovič Chmeľnickij]]]]
Poľská vláda a šľachta reagovali na rýchly rast kozáctva rozpačito. Len ťažko mohli pochopiť ako sa zo sloboných a na svojom pánovi nezávislých ľudí vytvorilo jednotné spoločenstvo. Veľmi často ich však za zvýšený plat a mnohé iné výhody nasadzovala do bojov proti [[Osmanská ríša|Osmanskej ríši]]. Názory kráľa a magnátov na vzťah voči [[kozáci|kozákom]] sa v mnohom líšili. Pre kráľa boli [[kozáci]] zdrojom skúseností, lacnou vojenskou silou a potenciálnou protiváhou rastúcej moci magnátov, pre ktorých symbolizovali schopnosť ubrániť hraničné oblasti [[Ukrajina|Ukrajiny]] od nájazdov nepriateľov, a tak zostrenie týchto protikladov bolo len otázkou času. Ten čas prišiel v roku [[1591]], kedy na území [[Ukrajina|Ukrajiny]] vypuklo prvé kozácke povstanie, v ktorom [[kozáci]] chceli pomstiť nespravodlivosť svojich pánov{{ref|52}}{{ref|53}}.

==== Povstanie Bohdana Chmeľnického (1648) ====
{{Hlavný článok|Povstanie Bohdana Chmeľnického}}
Povstanie, ktoré vypuklo na území [[Ukrajina|Ukrajiny]] v roku [[1648]], bolo jednou z najväčších katakliziem v dejinách ukrajinského národa. Stretli sa v ňom najmocnejší feudáli a najnepokoriteľnejší národ&nbsp;–&nbsp;[[Ukrajinci]]. Arénou povstaleckých bojov sa stal [[Kyjev]] a jeho okolité oblasti. V tom čase to bol unikátny priestor na realizáciu a presadenie svojich záujmov, a to nielen pre [[Poľsko-litovský štát]], ale aj pre celú [[Európa|Európu]]{{ref|54}}.

Prvé víťazstvá [[Bohdan Chmeľnický|Bohdana Chmeľnického]] prišli [[6. máj]]a [[1648]]. Odvtedy sa protivníci postupne pridávali na stranu víťaza, pretože videli, že proti jeho veľkej armáde nemajú šancu. V rukách [[Bohdan Chmeľnický|Bohdana Chmeľnického]] postupne skončili najdôležitejší dôstojníci poľskej šľachty. [[Poliaci]] sa ocitli v nezávideniahodnej situácii, navyše im [[1. jún]]a [[1648]] umrel poľský kráľ [[Vladislav IV. Vasa|Vladislav IV.]] Po celej krajine postupne vypukli ďalšie povstania, organizované miestnymi mešťanmi a roľníkmi, ktorí sa chceli pomstiť za útlak svojim pánom. Všetky tieto udalosti sa opisujú v jednom ukrajinskom letopise takto:

<blockquote>
''„...kdekoľvek sa nachádzala šľachta, jej služobníctvo, Židia&nbsp;–&nbsp;všetkých vraždili, nešetriac ženy ani ich deti, kradli majetok, vypaľovali kostoly a paláce. Nič nenechali a všetko spustošili.“''
</blockquote>

Za niekoľko mesiacov bola na [[Ukrajina|Ukrajine]] zlikvidovaná celá poľská šľachta. Obzvlášť silný zásah do života spoločnosti utrpeli [[Židia]]{{ref|55}}, keď v rokoch [[1648]]&nbsp;–&nbsp;[[1656]] ich z ukrajinského územia vymizlo vyše desať tisíc, podľa niektorých historických prameňov dokonca až okolo pol milióna {{ref|56}}.

Začiatkom roka [[1649]] sa [[Bohdan Chmeľnický]] vrátil na čele víťazného vojska do [[Kyjev]]a. Ukrajinské duchovenstvo ho v meste vítalo ako „Mojžiša, ktorý oslobodil svoj národ z poľského otroctva“. Na jeseň toho roku&nbsp;–&nbsp;[[18. september|18. septembra]] [[1649]]&nbsp;–&nbsp;bola v ukrajinskom meste [[Zborov (Ukrajina)|Zborov]] podpísaná [[Zborovská mierová zmluva]], ktorá zabezpečila práva a záujmy pravoslávnej cirkvi a [[kozáci|kozákov]], ktorým chcel hajtman dať šľachtické tituly a rozmiestniť ich po krajine. Na základe tejto zmluvy sa poľská vláda zaviazala amnestovať všetkých účastníkov povstania a [[Židia]] spolu s [[jezuiti|jezuitmi]] sa museli z [[Ukrajina|Ukrajiny]] vysťahovať. Takto dohodnutá mierová zmluva, aj napriek tomu, že [[Bohdan Chmeľnický]] s ňou v niektorých bodoch nesúhlasil{{ref|57}}, bola schválená na mimoriadnom zjazde ukrajinského snemu v novembri [[1649]].

[[Súbor:Battle of Beresteczko 1651.jpg|thumb|left|Bitka pri meste Beresteczko]]
Dňa [[6. január]]a [[1651]] vypukla nová poľsko-ukrajinská vojna. (Dvojtýždňová vojna sa ale oficiálne začala [[18. jún]]a [[1651]]). [[Bohdan Chmeľnický]] a jeho armáda však v nej boli porazení, a to vďaka chýbajúcej podpore [[Krymskí Tatári|Krymských Tatárov]], ktorí v momente zlomu bitky sa z bojového poľa stiahli a odmietli svojmu vodcovi pomôcť. Svoje grandiózne víťazstvo v bitke [[Poliaci]] potvrdili na mierových rokovaniach v ukrajinskom meste [[Bila Cerkva]]. Mier bol podpísaný dňa [[28. september|28. septembra]] [[1651]]. Pre [[kozáci|kozákov]] bol však tento mier menej výhodným{{ref|58}}, než ten, ktorý podpísali [[18. september|18. septembra]] [[1649]]. Poľská šľachta očakávala, že teraz podmienky mierovej zmluvy obe strany dodržia a s pomocou vojenskej sily sa znova začala usadzovať na ukrajinskom území. Tisíce [[Ukrajinci|Ukrajincov]] začali húfne utekať k východným hraniciam svojej krajiny do [[Moskovská Rus|Moskovskej Rusi]], aby si zachránili svoj život pred [[Poliaci|Poliakmi]]. Tu ich vrelo vítali, ba dokonca im dovolili založiť si vlastný štát&nbsp;–&nbsp;tzv. [[Slobodná Ukrajina|Slobodnú Ukrajinu]]&nbsp;–&nbsp;štát, rozkladajúci sa súčasnom území mesta [[Charkov]] a jeho oblasti.

[[Bohdan Chmeľnický]] sa však opätovne pozviechal a spolu s novým vojskom, ktoré bolo ustanovené na tajnej kozáckej rade v apríli roku [[1652]] v jeho rezidencii v [[Čigirin]]e, zaútočil na [[Poliaci|Poliakov]] rozmiestnených pri moldavskej hranici a [[1. máj]]a [[1652]] ich porazili. Smrť svojich vojakov, ktorí zahynuli v bitke pri meste Beresteczko pomstili smrťou všetkých zajatých príslušníkov poľskej armády. Keď sa zvesť o víťazstve [[kozáci|kozákov]] rozšírila po celej krajine, opäť vypukli aj protipoľské povstania. Kozácke vojská obsadili väčšiu časť územia, ktoré ovládali až do vypuknutia bitky pri meste Beresteczko. V tejto situácii sa však už ani [[Poliaci]], ani [[Ukrajinci]], unavení bojom, neodhodlali urobiť posledný, najdôležitejší, krok.

Aby malo povstanie úspech, musel sa jeho vodca orientovať na zahraničnú pomoc. Diplomatickou cestou si získal podporu [[Krymskí Tatári|Krymských Tatárov]], keď ich pozval do zväzu s ukrajinskými [[kozáci|kozákmi]]. Zväz však nemal úspech, nakoľko neriešil problémy vo vzťahoch medzi [[Ukrajina|Ukrajinou]] a [[Poľsko-litovský štát|Poľsko-litovským štátom]], ktoré [[Bohdan Chmeľnický|Bohdana Chmeľnického]] trápili. Chcel totiž docieliť, aby ukrajinskí [[kozáci]] mali autonómiu v rámci [[Poľsko-litovský štát|Poľsko-litovského štátu]], ktorú by dosiahol pomocou ich pretransformovania na jednotlivé rovnoprávne subjekty [[Poľsko-litovský štát|Poľsko-litovského štátu]]. No tvrdohlavosť poľskej šľachty, ktorá nechcela toto zrovnoprávnenie uznať, im v tom bránila. [[Bohdan Chmeľnický]] sa aj napriek tomu, že kandidátov na odstránenie poľskej šľachty z územia [[Ukrajina|Ukrajiny]] bolo viac{{ref|59}}, obrátil na tureckého sultána a stal sa jeho vazalom. Nakoniec si ho však pod svoj patronát vzal moskovský cár [[Alexej I. (Rusko)|Alexej I.]], a to na základe „pravoslávnej viery a svätej cirkvi Božej“. Prijatím tohto rozhodnutia sa obyvatelia [[Moskovská Rus|Moskovskej Rusi]] nádejali, že sa [[Ukrajina]] stane akousi nárazníkovou zónou proti [[Osmanská ríša|Osmanskej ríši]], na ktorej by mohli rozšíriť svoj vplyv a že získajú niektoré územia, ktoré [[Poľsko-litovský štát]] od [[Ukrajina|Ukrajiny]] v rokoch [[1648]]&nbsp;–&nbsp;[[1651]] získal.

==== Perejaslavská rada ====
Dňa [[18. január]]a [[1654]] [[Bohdan Chmeľnický]] zvolal v [[Perejaslav]]e pri [[Kyjev]]e Najvyššiu kozácku radu, na ktorej sa prijal konečný verdikt o osude [[Ukrajina|Ukrajiny]], ktorá prešla pod kompetencie ruského cára. Ešte v ten istý deň sa na miestnom mestskom námestí konali voľby na post potencionálneho kandidáta, ktorý by zastupoval [[Ukrajina|Ukrajinu]] vo veciach politických a spoločenských. Spomedzi štyroch kandidátov (poľského kráľa, krymského chána, tureckého sultána a ruského cára), hajtman [[Bohdan Chmeľnický]] vybral ruského cára, s čím jeho ľud davovo súhlasil. Svoj výber následne potvrdil spoločnou prísahou v mestskom chráme. Tu sa však stalo niečo, s čím [[Bohdan Chmeľnický]] nepočítal. Podľa tradície, ktorá v [[Poľsko|Poľsku]] vládla, mali zložiť prísahu obe zainteresované strany. [[Ukrajinci]] zaprisahať vernosť cárovi, a cár zase národu a sľúbiť im, že ich bude pred [[Poliaci|Poliakmi]] brániť a vážiť si ich práva a privilégiá. Jeden z prisahajúcich odmietal v mene svojho monarchu prísahu zložiť, vraj preto, že na rozdiel od poľského kráľa je cár samodŕžavcom a neprisahá vernosť svojim poddaným. Nakoniec bola prísaha zložená aj bez neho a s oslavou v uliciach mesta sa mohlo začať. Po celej krajine sa šíril cárov príkaz prisahať vernosť jemu a jeho následíkom. Všetko toto nadšenie ľudu zhrnulo do seba slávnostné podpísanie Perejaslavskej dohody{{ref|60}} medzi [[Ukrajina|Ukrajinou]] a [[Moskovská Rus|Moskovskou Rusou]], ktorá urobila vo svojich dejinách gigantický krok vpred na ceste za svojou územnou expanziou. Odo dňa podpisu dohody sa [[Ukrajina]] v dobrom aj v zlom stala súčasťou [[Ruská federácia|Ruska]] a jej osud bol s ním na nasledujúce desaťročia úzko spojený{{ref|61}}.

==== Dôsledky Perejaslavského dohovoru ====
[[Súbor:Lemke Skirmish with Polish Tatars.png|thumb|Švédski jazdci v bitke o [[Varšava|Varšavu]] v roku [[1656]]]]
Jedným z prvých dôsledkov dohovoru bola radikálna zmena politických zväzov v regióne. Odpoveďou [[Poliaci|Poliakov]] a [[Tatári|Tatárov]] na podpis zmluvy medzi ruským cárom a [[Bohdan Chmeľnický|Bohdanom Chmeľnickým]] bola nová vojna, ktorá vypukla začiatkom jari roku [[1654]], keď moskovské vojská sprevádzané veľkým kontingentom [[kozáci|kozákov]] na čele s [[Vasilij Nikiforovič Zolotarenko|Vasilijom Zolotarenkom]] vstúpili na územie [[Bielorusko|Bieloruska]] a zobrali [[Poliaci|Poliakom]] jeho väčšiu časť. Na jeseň toho roku sa hlavné boje presunuli do oblasti juhozápadnej [[Ukrajina|Ukrajiny]], kde [[Tatári]],&nbsp;–&nbsp;neviazaní voči [[Ukrajinci|Ukrajincom]] nijakou politickou dohodou,&nbsp;–&nbsp;pokračovali v plienení krajiny{{ref|62}}.

Do boja proti poľskej armáde sa zapojili aj [[Švédi]]{{ref|63}}, ktorí chceli [[Bohdan Chmeľnický|Bohdanovi Chmeľnickému]] pomôcť obnoviť [[Kyjevské kniežatstvo]]. V roku [[1656]], keď už bolo porážku [[Poľsko-litovský štát|Poľsko-litovského štátu]] cítiť vo vzduchu sa k [[Ukrajinci|Ukrajincom]] pridal aj [[Juraj I. Rákoci]]. [[Bohdan Chmeľnický]] mal v tomto momente v očiach všetkých [[Poliaci|Poliakov]] závideniahodnú situáciu, ktorú využil na napadnutie [[Poľsko|Poľska]] so zámerom rozdeliť ho. Jednou z jeho podmienok bol prechod všetkých ukrajinských území pod jeho vládu vrátane územia [[Halič]]e a [[Volyň|Volyne]]. Stala sa však nečakaná udalosť. V roku [[1656]] vo [[Vilnius]]e uzavrel ruský cár s [[Poliaci|Poliakmi]] mier bez toho, aby o tom [[Ukrajinci]] vedeli. Z obavy, že Moskviti obetujú [[Poliaci|Poliakom]] ukrajinské záujmy, hajtman a kozácke plukovníci obvinili ruského cára z porušenia Perejaslavskej dohody. Ich delegáciu dokonca nechceli na rokovania pustiť. [[Bohdan Chmeľnický]] teda poslal svojmu spojencovi list, v ktorom porovnal správanie [[Švédi|Švédov]] a Moskvitov:

<blockquote>
''„Švédi sú ľudia čestní: sľúbili nám priateľstvo a zväz, oni držia slovo. Cár však uzavrel s Poliakmi mierovú zmluvu a chce nás obetovať v ich rukách.“''
</blockquote>

Nič to však nepomohlo, naopak, na scénu dejín [[Ukrajina|Ukrajiny]] prišlo ďalšie prekvapenie. Spoločný ukrajinsko-sedmohradský vojenský postup na [[Poľsko-litovský štát]] sa skončil fiaskom a z jeho porážky [[kozáci]] obvinili svojho hajtmana. Zvesť o porážke vojska sa dostala aj k [[Bohdan Chmeľnický|Bohdanovi Chmeľnickému]], ktorý [[4. september|4. septembra]] [[1657]] ťažko chorý vo svojej rezidencii v [[Čigirin]]e zomrel.

== Ukrajina ako súčasť dvoch impérií ==
[[Súbor:Russian Empire Map.jpg|thumb|[[Ruské impérium]] v roku [[1914]]]]
[[Súbor:Austria hungary 1911.jpg|thumb|left|[[Rakúsko-Uhorsko]] v roku [[1911]]]]
Počas takmer 150 rokov (od konca [[18. storočie|18. storočia]] do začiatku [[20. storočie|20. storočia]]) sa [[Ukrajinci]] ocitli pod vládou dvoch impérií&nbsp;–&nbsp;[[Ruské impérium|Ruského impéria]]{{ref|64}} a monarchie [[Habsburgovci|Habsburgovcov]]&nbsp;–&nbsp;[[Rakúsko-Uhorsko|Rakúsko-Uhorska]]. Na začiatku novej etapy svojich dejín sa tak museli prispôsobovať novému politickému systému, ktorý sa radikálnym spôsobom odlišoval od toho, na čo boli dlho zvyknutí. Tak ako všetky impériá, aj [[Ruské impérium]] [[Romanovci|Romanovcov]] a [[Rakúsko-Uhorsko]] [[Habsburgovci|Habsburgovcov]] boli obrovské štátne útvary, ktorých obyvateľstvo bolo etnicky a kultúrne rôznorodé. Výhradne centralizovaná politická moc bola sústredená do rúk imperátora, ktorý nepotreboval brať do úvahy názory, myšlienky a želania svojich poddaných. Od svojho ľudu požadvali poslušnosť a vernosť, pretože to považovali nielen za politickú, ale i morálnu a náboženskú povinnosť. Za pokoru a poslušnosť ľudu ich panovníci odmeňovali a sľubovali im bezpečnosť, stabilitu a poriadok, čo sa mnohým obyvateľom oboch impérií veľmi páčilo.

=== Ukrajina ako súčasť Ruského impéria ===
{{Hlavný článok|Dejiny Ruska|Ruské impérium}}
Proces presadzovania štruktúr moci imperátora [[Ruské impérium|Ruského impéria]] sa na ukrajinských územiach začal ešte v 70. rokoch [[18. storočie|18. storočia]] a svoju konečnú formu dostal o 50 rokov neskôr. Vtedy bola [[Ukrajina]] rozdelená na deväť gubernii{{ref|65}}, ktoré spolu tvorili tri veľké regióny&nbsp;–&nbsp;[[Ľavobrežná Ukrajina|Ľavobrežnú Ukrajinu]] ([[Černihivská gubernia|Černihivská]], [[Poltavská gubernia|Poltavská]] a [[Charkovská gubernia]]), [[Pravobrežná Ukrajina|Pravobrežnú Ukrajinu]] ([[Kyjevská gubernia|Kyjevská]], [[Volyňská gubernia|Volyňská]] a [[Podolská gubernia]]) a novoosídlený juh, ktorý bol kedysi domovinou záporožských kozákov a [[Krymský chanát|Krymského chanátu]] ([[Jekaterinoslavská gubernia|Jekaterinoslavská]], [[Chersonská gubernia|Chersonská]] a [[Krymská gubernia]]). Každá gubernia sa delila na okresy, ktoré zase spolčovali mestá a dediny.

=== Ukrajina ako súčasť Rakúsko-Uhorska ===
{{Hlavný článok|Rakúsko-Uhorsko}}
Obdobie, v ktorom [[Mária Terézia]] a jej syn [[Jozef II.]] uskutočnili rad reforiem bolo pre ukrajinský národ veľmi prospešné a významné, nakoľko boli tieto reformy urobené v dobe, keď sa súčasťou [[Rakúsko-Uhorsko|Rakúsko-Uhorska]] stala [[Halič]], ktorá bola obývaná [[Ukrajinci|Ukrajincami]]. Tí sa takýmto spôsobom pričlenili k monarchii [[Habsburgovci|Habsburgovcov]] práve v čase jej najväčšieho rozmachu.

== Ukrajina v 20. storočí ==
[[Súbor:Russian 8-inch Guns NGM-v31-p374.jpg|thumb|Delostrelectvo cárskej armády pri ceste na front]]
{{Hlavný článok|Prvá svetová vojna}}
Keď [[Nemecko]] vyhlásilo krajinám sveta vojnu, pretože v ňom chcelo prerozdeliť mocenské vplyvy – zrodila sa [[prvá svetová vojna]], ktorá sa pre [[Európa|Európu]] stala prvou hrôzostrašnou skúsenosťou. Dokázala do seba zainteresovať nielen armády do vojny zapojených krajín, ale aj ich obyvateľstvo, ktoré neváhalo finančne podporovať svojich vojakov na frontoch. Táto vojna sa v konečnom dôsledku pre krajiny, ktoré v nej bojovali, stala súťažou, v ktorej išlo o to, kedy sa ktorá krajina ako prvá totálne zruinuje. Silnejšie krajiny však prekvapilo to, že neruské národy sa tiež snažili o právo na kontrolu vlastného osudu, preto výnimkou nebola ani [[Ukrajina]], kde sa v roku [[1917]] rozpútala [[Ukrajinská národná revolúcia]]. Tá by však nevypukla keby silným štátom vo vojne postupne nedochádzali sily, čím dávali možnosť utláčaným menším národom, aby riešili svoju politickú nezávislosť od silnejších krajín. Nakoniec, bola to jediná výhoda vojny a pozitívny aspekt, ktorý umožnil slabším krajinám bojovať o svoj ďalší osud.

=== Ukrajina počas prvej svetovej vojny ===
Dôsledky vojny boli pre [[Ukrajinci|Ukrajincov]] veľmi ťažké. Počas celého jej priebehu totiž bolo celé územie [[Halič]]e, na ktorom sa usídlili pod paľbou neustáleho boja a najväčšieho krviprelievania na východnom fronte. Obyvatelia tejto oblasti museli znášať hrubosť ruských a rakúskych vojvodcov ako aj nimi postupné ničenie obydlí a vyvražďovanie obyvateľstva. Zároveň s fyzickými stratami vojna ešte viac prispela k zhoršeniu osudu a situácie [[Ukrajinci|Ukrajincov]], nemajúcich svoj vlastný štát, ktorý by garantoval ich konkrétne záujmy. Množstvo ukrajinských vojakov bojovalo a zomieralo za obe impérie{{ref|66}}, ktoré po celý čas dokázali ignorovať ich národné záujmy a, navyše, aktívne sa snažili&nbsp;–&nbsp;a [[Ruské impérium]] toho bolo príkladom&nbsp;–&nbsp;zničiť ich národné hnutie.

Vojna sa pre ukrajinský národ začala v auguste roku [[1914]], keď bola v [[Ľvov]]e všetkými ukrajinskými parlamentnými stranami založená [[Spoločná ukrajinská rada]]{{ref|67}}, ktorej cieľom bolo uchrániť ukrajinské obyvateľstvo od dôsledkov vojny. Na jej čele stál prorakúšan [[Kosťa Levickij]], ktorý nabádal [[Ukrajinci|Ukrajincov]], aby bojovali za konštitučné [[Rakúsko-Uhorsko]] na jeho strane proti [[Ruské impérium|Ruskému impériu]] a jeho samodŕžaviu slovami ''„víťazstvo Rakúsko-Uhorska bude aj vašim víťazstvom a čím viac si bude Rusko uvedomovať svoju porážku vo vojne, tým bližšie bude čas oslobodenia ukrajinského národa“''. Na to všetci [[Ukrajinci]] začali húfne vstupovať do armády [[Rakúsko-Uhorsko|Rakúsko-Uhorska]] s nádejou, že sa jeho slová splnia.

[[Súbor:Kingdom of Galicia.png|left|thumb|Územie [[Halič]]e v rokoch [[1722]]{{--}}[[1918]]]]
Ledva sa však [[Ukrajinci]] stihli spamätať, a museli pred ruskou armádou utekať do [[Viedeň|Viedne]], pretože im [[Rusi]] zrovnali zo zemou východnú časť [[Halič]]e{{ref|68}} a zlomili odpor rakúsko-uhorskej armády{{ref|69}}. Z neúspechu obvinili [[Ukrajinci|Ukrajincov]] slúžiacich v armáde [[Rakúsko-Uhorsko|Rakúsko-Uhorska]], ktorí zradili, tajne pomáhali [[Rusi|Rusom]] a sympatizovali s nimi.

Situácia sa pre ukrajinské obyvateľstvo napokon nezlepšila, naopak, príslušníci rakúsko-uhorskj armády prenasledovali rusofilov a ruská armáda zase na oplátku ukrajinofilov. A to všetko pre obyčajné územie východnej [[Halič]]e. Zatvorili sa všetky ukrajinské kultúrne ustanovizne, prestali sa vydávať periodiká a zaviedli sa určité opatrenia na ohraničenie použitia [[ukrajinčina|ukrajinského jazka]]&nbsp;–&nbsp;naopak, [[ruština]] sa postupne etablovala do role úradného jazyka na [[Ukrajina|Ukrajine]]. Obzvlášť masové ataky zažívala [[Ukrajinská gréckokatolícka cirkev|gréckokatolícka cirkev]]&nbsp;–&nbsp;symbol západoukrajinskej samobytnosti,&nbsp;–&nbsp;keď v [[Ruské impérium|Rusku]] skončilo tisíce gréckokatolíckych kňazov, ktorí boli nahradení pravoslávnymi, snažiacimi sa obrátiť ukrajinské obyvateľstvo na [[pravoslávie|pravoslávnu vieru]]. Plány [[Ruské impérium|Ruského impéria]] však narušilo [[Rakúsko-Uhorsko]], ktoré svojou armádou v máji [[1915]] zaútočilo na územie východnej [[Halič]]e. Ruská armáda však na ústupe ešte stihla vziať niekoľko skupín ukrajinského obyvateľstva ako rukojemníkov, na ktorých vo svojej krajine aj naďalej uskutočňovala politiku [[mazepizmus|mazepizmu]], ktorú ruský politik [[Pavel Nikolajevič Miľukov|Pavel Miľukov]] označil za „európsky škandál“.

V roku [[1916]] po zatknutí ukrajinského dejateľa [[Michail Sergejevič Gruševskij|Michaila Gruševského]], ktorý bol jedným z dôležitých členov [[Ukrajinské národné hnutie|Ukrajinského národného hnutia]] sa situácia ešte zhoršila{{ref|70}}. [[Ukrajinci]] v [[Ruské impérium|Ruskom impériu]] sa však nevzdávali a tajne rozbehli tlač ukrajinských kníh a novín. Okrem toho sa začalo dariť aj ukrajinským knižniciam a kníhkupectvám a v neposlednom rade aj organizácii [[Spoločnosť ukrajinských progresistov]], ktorej cieľom bolo získať pre [[Ukrajina|Ukrajinu]] autonómiu. Čím ďalej tým viac bolo cítiť, že [[Rakúsko-Uhorsko]] už nemá vo vojne veľa síl, a tak sa v máji [[1915]] otvorila cesta pre obnovenie činnosti [[Spoločná ukrajinská rada|Spoločnej ukrajinskej rady]], ktorá keď videla, že o svoj osud bojujú aj iné menšie národy [[Rakúsko-Uhorsko|Rakúsko-Uhorska]], tentoraz už smelšie stanovila svoje požiadavky v mene ukrajinského národa. Chcela dosieliť nezávislosť ruskej časti [[Ukrajina|Ukrajiny]], a tiež širokú autonómiu pre územie východnej [[Halič]]e a [[Bukovina|Bukoviny]]. V snahe toto všetko dosiahnuť sa rada v roku [[1916]] na znak protestu rozpustila a vo viedenskom parlamente svoje záujmy naďalej hájila v Ukrajinskom klube, ktorého predsedom sa stal [[Jevhen Petruševyč]].

Začiatkom roka [[1917]] sa krajiny, bojujúce v [[prvá svetová vojna|prvej svetovej vojne]] ocitli na pokraji krachu. Ten sa obzvlášť prejavil v [[Ruské impérium|Ruskom impériu]], kde sa všetka špina vojny vybúrila na prehnitom režime okradnutého cára [[Mikuláš II. (Rusko)|Mikuláša II.]] Zo všetkých krajín, ktoré sa vojny zúčastnili, [[Ruské impérium]] stratilo vo vojne najviac ľudí&nbsp;–&nbsp;vyše osem miliónov ranených a zajatých vrátane [[Ukrajinci|Ukrajincov]]. Vojna prispela k ešte väčšej kríze v spoločnosti, v ktorej navyše zúril hlad, pretože mobilizáciou mužskej časti obyvateľstva sa znížila výroba produktov a priemyselných výrobkov a ceny rýchlo rástli. Obyvateľstvo [[Európa|Európy]] bolo v beznádejnej situácii.

=== Ruská februárová revolúcia (1917) ===
{{Hlavný článok|Februárová revolúcia (1917)|Ukrajinská národná revolúcia}}
[[Súbor:Soldiers demonstration.February 1917.jpg|thumb|Vojenská demonštrácia počas februárovej revolúcie]]
Beznádejnú situáciu sa pokúsila vyriešiť [[Februárová revolúcia (1917)|Februárová revolúcia]], ktorá vypukla v [[Ruské impérium|Rusku]] v roku [[1917]]. Bola to však skôr chaos než revolúcia. Začala sa dosť nevinne, keď [[8. marec|8. marca]] [[1917]] (podľa [[gregoriánsky kalendár|gregoriánskeho kalendára]] [[23. február]]a [[1917]]) petrohradskí robotníci vyhlásili štrajkovú pohotovosť kvôli nedostatku potravín. Obyvateľstvo mesta sa postupne pridávalo na stranu štrajkujúcich robotníkov a demonštrujúc s nimi im prejavilo solidaritu. Keď ruský cár [[Mikuláš II. (Rusko)|Mikuláš II.]] videl, že demonštrácie sa rozmáhajú po celej krajine, rozhodol sa trónu [[Ruské impérium|Ruského impéria]] vzdať. Jeho ministri a úradníci sa od strachu rozutekali a armáda sa navzájom postrieľala. Za neuveriteľne krátky čas (štyri dni od začiatku revolúcie) sa cársky režim v [[Ruské impérium|Ruskom impériu]] rozpadol ako domček z karát.
[[Súbor:Vremenniy komitet gozdumy 1917.jpg|left|thumb|Predstavitelia Dočasnej vlády ruskej štátnej dumy v roku 1917]] 
Zvrhnúť cára z trónu bolo veľmi jednoduché, nájsť za neho náhradu, ktorú by akceptoval celý ruský národ bolo však nad mieru ťažké. Kandidáti, ktorí by nahradili cára v ďalšej etape [[Dejiny Ruska|ruských dejín]] a chopili sa politickej moci v krajine, boli dvaja&nbsp;–&nbsp;[[Dočasný výbor Štátnej dumy]]{{ref|71}} ([[ruština|po rusky]]: ''Временный комитет Государственной Думы для водворения порядка в Петрограде и для сношения с учреждениями и лицами'', [[slovenčina|po slovensky]]: ''Dočasná vláda štátnej dumy pre ustanovenie poriadku v Petrohrade a styk s organizáciami a osobami''), sformovaná s dočasných poslancov [[ruská duma|ruskej štátnej dumy]], ktorá sa snažila vziať na svoje plecia vládu až do času, kým sa v [[Ruská federácia|Rusku]] nenájde stály politický predstaviteľ so svojou predstavou politiky v krajine a [[Petrohradská rada pracujúcich a armádnych poslancov]]{{ref|72}}. Ale stále spory medzi týmito dvoma orgánmi a vzájomné prekážky, ktoré si navzájom medzi sebou kládli, vnášali do tejto problematickej otázky týkajúcej sa [[Dejiny Ruska|dejín Ruska]] veľký otáznik.

=== Novátorské 20. roky ===
{{Hlavný článok|Zväz sovietskych socialistických republík|Nová ekonomická politika}}
Necelých sedem rokov vojen a občianskych nepokojov doviedli [[boľševik]]mi podrobené územia [[Ruské impérium|Ruského impéria]] do stavu totálneho kolapsu a zruinovali ich. Len na [[Ukrajina|Ukrajine]] všetky si [[prvá svetová vojna]] ako aj [[ruská občianska vojna|občianska vojna]] vyžiadali vyše 1,5 milióna životov. Nedostatok potravinárskych produktov a materiálu na kúrenie spolu s rastúcou nezamestnanosťou prinútilo státisíce ľudí zanechať mestá a usídliť sa na dedinách. Továrenská výroba sa prakticky zastavila a na obyvateľstve bolo vidno, že ešte nie je pripravené na sociálne zmeny, aké sa snažili do jeho života etablovať [[boľševik|boľševici]].

Ale bez ohľadu na víťazstvo ani oni neboli v takej situácii, aby mohli presadiť a realizovať svoj premyslený plán. Smrť [[Vladimír Iľjič Lenin|Vladimíra Iľjiča Lenina]] v roku [[1924]] vyvolala v [[komunistická strana Sovietskeho zväzu|komunistickej strane]] krízu, ktorá prehlbovala spory o smerovaní novovytvorenej ruskej spoločnosti. V takýchto podmienkach teda musela pracovať pozorne a svižne, ak svoj úmysel chcela zrealizovať do konca 20. rokov [[20. storočie|20. storočia]].

Vďaka vláde, ktorá ustúpila roľníkom a tiež vďaka sovietom, ktorí sa pokúšali získať si čo najväčšiu podporu u neruských národov, ukrajinskú istotu ako aj presvedčenie vo vlastné sily a snahu o opätovné prežitie znovuzrodenia ukrajinského národa v priebehu druhého desaťročia [[20. storočie|20. storočia]] možno považovať za zlatý vek [[Ukrajinci|Ukrajincov]] za vlády sovietov.

[[Súbor:Tabulka gramotnosti.jpg|thumb|Tabuľka gramotnosti ukrajinského obyvateľstva v rokoch [[1917]] a [[1927]]]] 
{{Hlavný článok|Ukrajinizácia}}
Bez prísľubu [[boľševik]]ov vážiť si princíp sebaurčenia národov, výchovu národných sovietskych republík [[komunistická strana Sovietskeho zväzu]] ešte stále dostatočne nepodporovala neruské národy v [[Zväz sovietskych socialistických republík|Sovietskom zväze]]. Ten čas prišiel až v roku [[1923]]{{ref|73}}.

Kampaň [[ukrajinizácia|ukrajinizácie]] obyvateľstva sa rozšírila do všetkých oblastí života [[Ukrajinská sovietska socialistická republika|Ukrajinskej SSR]]. Najväčší vplyv mala na výchovu a vzdelávanie. Na rozdiel od padlého cárskeho režimu sa [[boľševik|boľševici]] sústredili na oblasť školstva, kde jej dodnes vidno ich výsledky{{ref|74}}. Ich najväčšie úspechy sa odzrkadlili v oblasti likvidácie negramotnosti. [[Ukrajinčina]] bola postupne zavádzaná do dôstojníckych škôl, ba dokonca sa ju museli učiť aj príslušníci [[Červená armáda|Červenej armády]], nakoľko ich ukrajinský národ obvinil, že rusifikujú ukrajinské obyvateľstvo{{ref|75}}.

=== Teror 30. rokov ===
{{Hlavný článok|Josif Vissarionovič Stalin|Stalinizmus|Ukrajinská sovietska socialistická republika}}
[[Súbor:Joseph Stalin, 1912.jpg|thumb|Portrét [[Josif Vissarionovič Stalin|Stalina]] z roku [[1912]]]]
Koncom 20. rokov [[20. storočie|20. storočia]] boli [[boľševik|boľševici]] pripravení zosilniť kurz výstavby komunistickej spoločnosti. Pod vedením [[Josif Vissarionovič Stalin|Stalina]] zrušili [[Vladimír Iľjič Lenin|Leninovu]] [[nová ekonomická politika|novú ekonomickú politiku]] a pokračovali v zavádzaní sociálno-ekonomických a politických zmien v spoločnosti, ktorá do [[dejiny Ruska|dejín Ruska]] vošla pod názvom [[Druhá revolúcia v Rusku]] ([[ruština|po rusky]]: ''Вторая революция в России''). No spolu s masovým pokrokom 30. rokov [[20. storočie|20. storočia]] sa v ňom objavili aj niektoré tradičné aspekty ruskej politiky&nbsp;–&nbsp;centralizmus a samodŕžavie. Pre [[Ukrajinci|Ukrajincov]] tento katastrofický scenár predstavoval koniec všetkým pokusom vyhlásiť vlastnú cestu ku [[komunizmus|komunizmu]]. [[Ukrajina]] sa tak zase raz stala iba súčasťou niečoho veľkého a [[Ukrajinci]], hoci o tom ešte nevedia, budú musieť za dosiahnutie cieľov [[boľševik]]ov tak ako ešte nikdy predtým vo svojich dejinách draho zaplatiť, hoci si ich sami nestanovili.

==== Hladomor na Ukrajine (1932&nbsp;–&nbsp;1933) ====
{{Hlavný článok|Hladomor na Ukrajine}}
[[Súbor:GolodomorKharkiv.jpg|thumb|Mŕtvoly vyhladovaných ľudí v uliciach Charkova roku 1933 (foto A. Wienerberger)]]
[[Hladomor]] na [[Ukrajina|Ukrajine]] v rokoch [[1932]]&nbsp;–&nbsp;[[1933]] možno porovnať s [[holokaust]]om [[Židia|Židov]] a [[genocída (právo)|genocídou]] arménskeho obyvateľstva. Hoci západné krajiny o hladomore vedeli, z ich pozície, ktorú spoločne deklarovali v dokumente britského ministerstva zahraničných vecí{{ref|76}}, nemohli nič urobiť. Navyše mnohí západní intelektuáli v čase veľkej depresie pociťovali silné prosovietske sympatie a energicky vyvracali každú kritiku [[Sovietsky zväz|Sovietskeho zväzu]], obzvlášť tú, ktorá sa týkala [[hladomor]]u: ''„Hanebným nebolo to, že ospravedlňovali činy sovietov, ale to, že o nich dokonca nechceli počuť a vidieť fakty na vlastné oči!“'' 
Podľa odhadov zomrelo počas hladomoru 5 až 6 miliónov ľudí, existujú zdroje, ktoré uvádzajú až 10 miliónov ľudí.
[[Hladomor]] ako tragédia, rozsah ktorej nemožno pochopiť, zanechal na obyvateľstve [[Ukrajina|Ukrajiny]] hlboké sociálne, psychologické a demografické stopy, ktorých sa dodnes nezbavilo a vrhol čierny tieň na metódy a všetky dovtedajšie dosiahnuté ciele sovietskeho systému.

==== Koniec ukrajinizácie obyvateľstva ====
Ďalším úderom pre ukrajinské obyvateľstvo bola po [[Hladomor na Ukrajine|hladomore]] 30. rokov [[20. storočie|20. storočia]] centralizácia, koniec [[ukrajinizácia|ukrajinizácie]] obyvateľstva a jeho postupná rusifikácia. [[Josif Vissarionovič Stalin|Stalin]] od roku [[1933]] na [[Ukrajina|Ukrajinu]] posielal tisíce ruských straníckych funkcionárov, aby v tejto oblasti posilnili politiku [[kolektivizácia|kolektivizácie]] a postupne medzi obyvateľstvo zaviedli [[ruština|ruštinu]]{{ref|77}}. Zároveň sa zveličovali všetky aspekty ruskej kultúry a podčiarkovala sa vedúca úloha [[Ruská sovietska federatívna socialistická republika|Ruska]] v [[Zväz sovietskych socialistických republík|Sovietskom zväze]]. Toto všetko sa pritom dialo pod rúškom rozvoja internacionalizmu, proletárskej solidarity a „bratstva národov“. Na margo tohto všetkého [[Josif Vissarionovič Stalin|Stalin]] v roku [[1936]] povedal:

<blockquote>
''„Obyvateľstvo národov Sovietskeho zväzu sa od základu zmenilo. Zmizol z neho vzájomný pocit nedôvery a namiesto toho sa rozvíjal pocit obojstranného priateľstva medzi ľudom, ktorý tak položil základ naozajstnej bratskej spolupráci národov v systéme jednotného zväzového štátu.“''{{ref|78}}{{ref|79}}
</blockquote>

V školách sa zaviedlo povinné vyučovanie [[ruština|ruského jazyka]], zmenila sa ukrajinská [[azbuka]], gramatika a slovníky sa priblížili k idealizovaným ruským. Používanie [[ruština|ruštiny]] sa na [[Ukrajina|Ukrajine]] značne rozšírilo{{ref|80}}. Podobné zmeny nastali aj v tlači. Keď na [[Ukrajina|Ukrajine]] v roku [[1931]] výchádzalo v [[ukrajinčina|ukrajinčine]] 90&nbsp;% novín a 85&nbsp;% časopisov, do roku [[1940]] ich percento pokleslo na 70&nbsp;% a 45&nbsp;%. V literatúre sa udomácnil princíp [[socialistický realizmus|socialistického realizmu]]. Významní ukrajinskí básnici a spisovatelia sa rozvíjali pod vplyvom [[Zväz sovietskych socialistických republík|Sovietskeho zväzu]]. Situácia na konci 20. rokov [[20. storočie|20. storočia]], keď štátna moc podporovala politiku [[ukrajinizácia|ukrajinizácie]], bola presným opakom tej o desať rokov neskoršej, kedy vplyv [[Zväz sovietskych socialistických republík|Sovietskeho zväzu]] a ruskej kultúry nad [[Ukrajina|Ukrajinou]] panoval.

[[Josif Vissarionovič Stalin|Stalinova]] [[februárová revolúcia]] v roku [[1917]] príniesla do rýchlo sa rozvíjajúcich miest krajiny rozvoj priemyslu. Poľnohospodárstvo začalo postupne upadať a súkromné vlastníctvo v ňom bolo úplne zlikvidované. Tieto zmeny, a obzvlášť [[kolektivizácia]], boli na [[Ukrajina|Ukrajine]] sprevádzané neslýchaným násilím a cenou množstva ľudských obetí. Akékoľvek dobrá by sovietska modernizácia [[Ukrajina|Ukrajine]] priniesla, možno bez&nbsp;sporu povedať, že tieto dobrá vyšli ukrajinský národ neskutočne draho.

=== Ukrajina medzi dvoma svetovými vojnami ===
{{Hlavný článok|Ukrajinci v Poľsku|Ukrajinci v Rumunsku|Ukrajinci v Česko-Slovensku}}
Po [[prvá svetová vojna|prvej svetovej vojne]] sa na nedávnych územiach [[Ruské impérium|Ruského impéria]] vytvorili nové štáty [[východná Európa|východnej Európy]]. Princíp samourčenia národov, ktorí [[boľševik|boľševici]] nasľubovali všetkým národom pod ich vedením bol húfne podporovaný, nie vždy sa však použil v správnom prípade, čoho výsledkom bolo, že nie každý národ dostal svoj nový štát. Menšinové národy sa preto začali búriť a sociálno-ekonomické problémy, ktoré trýznili tento región ešte z čias [[Ruské impérium|Ruského impéria]] iba prehlbovali napätú situáciu.

Ani sedemmiliónová menšina [[Ukrajinci|Ukrajincov]] to so svojím osudom nemala jednoduché. Ako jediná veľká menšina, ktorej obyvateľstvo bolo kedysi pričlenené k [[Rakúsko-Uhorsko|Habsburskej monarchii]], si nedokázala utvoriť svoj vlastný štát. Väčšina [[Ukrajinci|Ukrajincov]] sa tak stali štátnymi príslušníkmi [[Poľsko|Poľska]], [[Rumunsko|Rumunska]] a [[Česko-Slovensko|Česko-Slovenska]].

=== Ukrajina počas druhej svetovej vojny ===
{{Hlavný článok|Druhá svetová vojna}}
Od hroziacej [[druhá svetová vojna|druhej svetovej vojny]], ktorá vypukla [[1. september|1. septembra]] [[1939]] mohli [[Ukrajinci]] máločo na základe vývoja jej situácie stratiť. Obavy z rán [[stalinizmus|stalinizmu]] a v západnej časti [[Ukrajina|Ukrajiny]] zo strachu pred [[Poľsko]]m, [[Rumunsko]]m a [[Maďarsko]]m mnoho [[Ukrajinci|Ukrajincov]] dúfalo, že akékoľvek zmeny vo svete&nbsp;–&nbsp;hoci aj vojna&nbsp;–&nbsp;prinesú zlepšenie podmienok ich existencie v nasledujúcej etape ich dejín. Stalo sa však to, čo [[Ukrajinci]] vôbec neočakávali. Vojna radikálne zmenila situáciu ukrajinského obyvateľstva a ich osud bol ešte horší ako predtým. Keď [[Adolf Hitler]] v septembri [[1939]] napadol [[Poľsko]], na území [[Zakarpatská Ukrajina|Zakarpatskej Ukrajiny]] sa ešte viac prejavili represálie obyvateľstva, ktoré v tejto oblasti rozbehol sovietsky režim. Ale nemecké vojská [[Červená armáda|Červenú armádu]] z územia [[Ukrajina|Ukrajiny]] vyhnali a v krajine zaviedli [[nacizmus|nacistický režim]], ktorý tu dosiahol svoj najväčší vrchol krutosti. [[Ukrajinci]], ktorí sa zrazu ocitli medzi režimom [[nacizmus|nacizmu]] a [[stalinizmus|stalinizmu]], navyše zbavení vlastného štátu, ktorý by hájil ich záujmy, boli nechránení pred spustočením vojnou a politikou totalitných krajín, ktoré v nej bojovali.

==== Prvá etapa ====
{{Hlavný článok|Sovietska okupácia Zakarpatska}}
Úlohu [[Ukrajina|Ukrajiny]] a jej obyvateľstva v [[druhá svetová vojna|druhej svetovej vojne]] historici delia na dve etapy:
* Prvá etapa ([[1. september]] [[1939]]&nbsp;–&nbsp;[[22. jún]] [[1941]])&nbsp;–&nbsp;napadnutie [[Poľsko|Poľska]] [[Nemecko]]m a okupácia východnej hranice [[Poľsko|Poľska]] vojskami [[Červená armáda|Červenej armády]].
* Druhá etapa ([[22. jún]] [[1941]]&nbsp;–&nbsp;jeseň [[1944]])&nbsp;–&nbsp;napadnutie [[Zväz sovietskych socialistických republík|ZSSR]] [[Nemecko]]m až po vyhnanie nemeckých vojsk z [[Ukrajina|Ukrajiny]]. Počas celého tohto obdobia bolo [[Ukrajinci]] pod tlakom a vládou [[nacizmus|nacizmu]].

Základnou črtou tejto etapy, ktorá sa týkala iba [[Ukrajinci|Ukrajincov]] v [[Zakarpatsko|Zakarpatsku]], bol prechod ich území pod vlastníctvo okupantov, predovšetkým sovietov. Spomedzi mnohých faktorov, ktoré zapríčinili vojnu, najdôležitejší význam mali dve diplomatické dohody, ktoré na [[Ukrajina|Ukrajincov]] priamo vplývali. Keď [[30. september|30. septembra]] [[1938]] západné krajiny na čele s [[Anglicko]]m podpísali [[Mníchovská dohoda|Mníchovskú dohodu]], pokúšali sa zmierniť [[Adolf Hitler|Hitlerove]] chúťky, dovolili mu rozčleniť [[Česko-Slovensko]] vrátane [[Zakarpatsko|Zakarpatska]]. Ale miesto toho, aby mu vyhoveli, v nacistoch prebudili ďalšie chúťky k teritoriálnym úlovkom. Druhým dokumentom bol [[pakt Ribbentrop-Molotov]]&nbsp;–&nbsp;nacisticko-socialistický pakt, jeden z najčudesnejších v dejinách uzatvárania zmlúv{{ref|81}}, podpísaný [[23. august]]a [[1939]]{{ref|82}}, na základe ktorého [[Zväz sovietskych socialistických republík|Sovietsky zväz]] rozšíril svoj vplyv na územia [[Zakarpatská Ukrajina|Zakarpatskej Ukrajiny]]. Keď [[Adolf Hitler|Hitler]] dostal od [[Josif Vissarionovič Stalin|Stalina]] garanciu neutrality [[Sovietsky zväz|Sovietskeho zväzu]], napadnutím [[Poľsko|Poľska]] vyprovokoval [[druhá svetová vojna|druhú svetovú vojnu]].

==== Druhá etapa ====
{{Hlavný článok|Operácia Barbarossa|Ríšsky komisariát Ukrajina|Ukrajinci pod okupáciou Maďarska}}
Dňa [[22. jún]]a [[1941]] nacistické [[Nemecko]] nečakane napadlo [[Zväz sovietskych socialistických republík|Sovietsky zväz]]. So stretom dvoch totalitárnych systémov sa začala vojna gigantických rozmerov a veľkej krutosti. Dôvera [[Josif Vissarionovič Stalin|Stalina]] k [[Adolf Hitler|Hitlerovi]], že nenaruší nacisticko-sovietsky pakt sa zrazu rozpadla. Navyše generáli [[Josif Vissarionovič Stalin|Josifa Vissarionoviča Stalina]] sa dopustili strategickej chyby, keď sa so svojimi veľkými vojskami ustanovili veľmi blízko hraníc, čím umožnili rýchlej tankovej divízii [[Nemci|Nemcov]] ich obkľúčiť a poraziť. Nasledovala porážka [[Červená armáda|Červenej armády]] za porážkou a [[Zväz sovietskych socialistických republík|Sovietsky zväz]] na chvíľu zachvátila panika, že sa každú chvíľu zrúti.

V septembri roku [[1941]] [[Nemci]] dokonca zvíťazili v rade bojov proti [[Červená armáda|Červenej armáde]], ktorých výsledkom bolo zajatie 650 000 vojakov sovietskej armády v [[Kyjev]]e. Za štyri mesiace od vpádu [[Nemecko|Nemecka]] do [[Sovietsky zväz|Sovietskeho zväzu]] [[Nemci]] okupovali takmer celú [[Ukrajina|Ukrajinu]]. Do decembra roku [[1941]] mali pod kontrolou okolo 80 miliónov obyvateľov (42&nbsp;% obyvateľov bývalého [[Zväz sovietskych socialistických republík|Sovietskeho zväzu]]) a ovládali väčšiu časť ekonomiky [[Zväz sovietskych socialistických republík|Sovietskeho zväzu]]. Okrem toho zajali aj 3,8 milióna sovietskych vojakov, z ktorých 1,3 milióna bolo [[Ukrajinci|Ukrajincov]]. Celý vývoj udalostí nasvedčoval tomu, ako ľahko sa [[Červená armáda]] dokázala postaviť k obrane sovietskeho systému{{ref|83}}.

[[Josif Vissarionovič Stalin|Stalin]] preto použil proti [[Adolf Hitler|Hitlerovi]] taktiku „vypálenia zeme“, ktorá podľa jeho slov mala „nepriateľovi neznesiteľne strpčiť život“. Všetky priemyselné podniky, ktoré by mohli [[Nemci]] v boji použiť na svoj víťazný postup vpred dal podpáliť a zrovnať so zemou{{ref|84}}. Aby pred [[Nemci|Nemcami]] uchránil svoje priemyselné podniky [[Josif Vissarionovič Stalin|Stalin]] ich vrátane pracovníkov a vedcov presťahoval na [[Ural]] a do oblasti [[stredná Ázia|strednej Ázie]]&nbsp;–&nbsp;tam, kam sa [[Nemci]] mohli len ťažko dostať. V ďalšej etape vývoja vojny sa tento krok masového sťahovania podnikov a ľudí ukázal ako múdry, pretože [[Josif Vissarionovič Stalin|Stalin]] bol aj naďalej schopný odolávať v boji proti [[Nemci|Nemcom]].

==== Vláda nacizmu na Ukrajine ====
{{Hlavný článok|Odchod Ukrajincov za prácou do Tretej ríše}}
[[Súbor:Gitler-vizvolitel.jpg|thumb|Nacistický propagandistický plagát s ukrajinským nápisom Гітлер Визволитель (''Hitler Vyzvolyteľ''), čo v preklade znamená ''Hitler osloboditeľ'']]

Podľa názoru historikov [[druhá svetová vojna|druhej svetovej vojny]] ''„zo všetkých východných území, ktoré obsadila Hitlerova Tretia ríša, bola bez pochyby najdôležitejšia Ukrajina. Ona bola najväčšou sovietskou republikou, ktorá sa nevyhla okupácii Nemeckom, a tiež bola najväčšou zásobárňou produktov a pracovnej sily, ktorá nemala seberovných.“'' Nacistická vláda sa teda musela s touto cennou trofejou nejako vysporiadať, a tak vypracovala dva varianty. Prvý variant sa spájal s nacistickým ideológom [[:cs:Alfred_Rosenberg|Alfredom Rosenbergom]], ktorý [[Ukrajinci|Ukrajincom]] ponúkol vlastný štát{{ref|85}} (ten však mali pripravený v [[Nemecko|Nemecku]], pod ktorého nadvládou tam mali byť), ak ich budú podporovať v boji proti [[Červená armáda|Červenej armáde]]. Druhý variant, preferovaný väčšinou nacistov, vôbec nebral do úvahy záujmy ukrajinského ľudu, práve naopak, deportoval ich do [[koncentračný tábor|koncentračných táborov]] v [[Nemecko|Nemecku]].

Keď nadišiel čas vyhlásenia nacistického režimu na [[Ukrajina|Ukrajine]], [[Adolf Hitler]] v tejto oblasti vybral svojho námestníka [https://cs.frwiki.wiki/wiki/Erich_Koch Ericha Kocha], známeho svojou krutosťou, netrpezlivosťou a nenávisťou k [[Slovania|Slovanom]]{{ref|86}}{{ref|87}}{{ref|88}}. V auguste roku [[1941]] [[Adolf Hitler|Hitler]] rozdelil územie [[Ukrajina|Ukrajiny]] na jednotlivé administratívne oblasti. Najväčšiu z nich s hlavným mestom [[Rovno]] (tzv. Reichkomisariat) dostal do opatery práve [[Erich Koch]]. Územie [[Halič]]e [[Nemci]] pripojili k [[Poľsko|Poľsku]] a [[Bukovina]] a časť juhovýchodnej [[Ukrajina|Ukrajiny]] vrátane [[Odesa|Odesy]] sa stali súčasťou spojenca [[Nemecko|Nemecka]]&nbsp;–&nbsp;[[Rumunsko|Rumunska]]&nbsp;–&nbsp;a utvorili oblasť [[Podnestersko]]. Iba oblasť okolo mesta [[Charkov]] bola pod správou nemeckej armády. Tieto kroky nemeckej vlády aj tak svedčili o presvedčení nacistického vedenia v tom, že „Ukrajina neexistuje... je to len geografické pomenovanie“.

Na prelome augusta a septembra roku [[1941]] [[Nemci]] uskutočnili ešte niekoľko krokov, ktoré sa hlboko odrazili na celom obyvateľstve [[Ukrajina|Ukrajiny]]. [[Erich Koch]] totiž začal pracovať na svojej hlavnej úlohe a prikázal vyviesť celé ukrajinské poľnohospodárstvo, aby vraj zachránil [[jednotné roľnícke družstvo|kolchozy]]. Bolo to však isté ako za čias sovietov, lenže v inej forme a pod iným názvom. Preto iba takýmto spôsobom ide vysvetliť fakt, že 85&nbsp;% všetkého vybavenia [[Nemecko|Nemecka]] (vrátane úrodnej pôdy) mali [[Nemci]] z okupovaného sovietskeho územia [[Ukrajina|Ukrajiny]]. Protinacistické nálady však ešte viac vzrástli, keď sa [[Adolf Hitler]] rozhodol, že ukrajinské obyvateľstvo odvezie do svojej ríše, kde ho zamestná ako [[Odchod Ukrajincov za prácou do Tretej ríše|lacnú pracovnú silu]].

=== Obdobie stalinizmu na Ukrajine ===

{{Hlavný článok|Stalinizmus|Josif Vissarionovič Stalin}}
Veľký morálny stimul, ktorý víťazstvom v druhej svetovej vojne boľševici dosiahli [[Josif Vissarionovič Stalin|Stalinovi]] v jeho zámere ďalšieho rozvoja [[Zväz sovietskych socialistických republík|Sovietskeho zväzu]] nestačil. Bol presvedčený, že vojna sovietskej spoločnosti uštedrila vážny problém v jeho ideologickom smerovaní. Tých 70 miliónov sovietov, ktorí obývali zónu nemeckej okupácie, pracovali v [[Nemecko|Nemecku]] a dostali sa do jeho zajatia sa totiž zoznámilo so západným spôsobom života a bolo presvedčených, že taký [[Zväz sovietskych socialistických republík|Sovietsky zväz]], aký chcel [[Josif Vissarionovič Stalin|Stalin]] vybudovať&nbsp;–&nbsp;nechcú. Okrem toho anexiou územia [[Ukrajina|Ukrajiny]] [[Zväz sovietskych socialistických republík|Sovietskym zväzom]] sa jeho súčasťou stalo aj mnoho ďalších ukrajinských občanov, ktorí sa na zlúčenie so sovietskou krajinou pozerali skepticky, alebo priamo nesúhlasili s jej ideológiou a smerovaním a politickým systémom v nej. Preto musel [[Josif Vissarionovič Stalin|Stalin]] posilniť kontrolu medzi ukrajinským obyvateľstvom, aby ich presvedčil o správnosti svojho smerovania. Medzi skupinu ľudí, ktorí sa zasadzovali za väčšiu liberalizáciu [[Sovietsky zväz|Sovietskeho zväzu]] a jeho kultúry poslal v roku [[1946]] svoju blízku „pravú ruku“&nbsp;–&nbsp;[[Andrej Alexejevič Ždanov|Andreja Ždanova]], aby tam urobil poriadky{{ref|89}}.

[[Stalinizmus]] nakoniec pohltil všetky oblasti ukrajinského života&nbsp;–&nbsp;tak kultúru a náboženstvo{{ref|90}} ako aj literatúru{{ref|91}} a hudbu{{ref|92}}&nbsp;–&nbsp;a svoj vrchol dosiahol v roku [[1951]], keď autora básne „Milujte Ukrajinu!“ obvinili z nacionalizmu a prinútili ho verejne sa ospravedlniť. Takéto kroky sovietskej vlády sa však nekončili len pri obvineniach jednotlivých ľudí. Obeťami [[stalinizmus|stalinizmu]] bolo aj mnoho [[Židov]], ktorých sovieti prenasledovali a vraždili{{ref|93}}.

Keď však [[5. marec|5. marca]] [[1953]] veľký vodca [[Zväz sovietskych socialistických republík|Zväzu sovietskych socialistických republík]] [[Josif Vissarionovič Stalin]] umrel, [[Ukrajina]] a jej obyvateľstvo si vydýchla, pretože úmysel o zintenzívnení stalinistického režimu sovietom nevyšiel. Zakarpatským [[Ukrajinci|Ukrajincom]] sa smrťou [[Josif Vissarionovič Stalin|Stalina]] otvoril iný svet, s ktorým mali iba malé skúsenosti z rokov [[1939]]&nbsp;–&nbsp;[[1941]]. Pripojenie [[Ukrajina|Ukrajiny]] k [[Zväz sovietskych socialistických republík|Sovietskemu zväzu]] pre nich znamenalo nový život a nové politické a kultúrne hodnoty v ňom.

==== Rusifikácia obyvateľstva ====
[[Súbor:Periodika a knihy.jpg|thumb|left|Percentuálne vyjadrenie vydávania periodik a kníh v [[ukrajinčina|ukrajinskom jazyku]] v rokoch [[1960]]{{--}}[[1980]]]]
Po smrti [[Josif Vissarionovič Stalin|Stalina]] stálo vedenie [[Zväz sovietskych socialistických republík|Sovietskeho zväzu]] pred zložitým problémom ako zjednotiť vyše sto rôznych národov, keď každý z nich obýva v krajine vlastné územie, má svoju vlastnú kultúru, dejiny a ekonomické záujmy. Sovietski ideológovia poststalinského obdobia museli nájsť vhodný spôsob ako docieliť toto spojenie do jedného celku. Z tohto dôvodu vyvinuli niekoľko predstáv svojho smerovania:
* Rozkvet: v sovietskej vlasti všetky národy prežívajú nebývalý progres.
* Zblíženie: všetky národy od vzniku [[Zväz sovietskych socialistických republík|Sovietskeho zväzu]] sa majú časom zblížiť, aby utvorili nový typ spoločnosti{{--}}sovietsky národ.
* Rusifikácia{{ref|94}} (prispôsobenie): Keďže ruské obyvateľstvo v [[Zväz sovietskych socialistických republík|Sovietskom zväze]] počtom prevažovalo nad ostatnými národnosťami, [[Rusi]] navyše založili [[Komunistická strana Sovietskeho zväzu|komunistickú stranu]] a boli autormi sovietskeho systému ([[stalinizmus]]), zaujímali viac pozícií v štátnom aparáte a ich jazyk sa stal základným komunikačným prostriedkom v [[Zväz sovietskych socialistických republík|Sovietskom zväze]]&nbsp;–&nbsp;hľadelo sa naňho ako na základ, ktorý drží [[Zväz sovietskych socialistických republík]] pohromade.

[[Súbor:Ukrajincina.jpg|thumb|Počet [[Ukrajinci|Ukrajincov]], ktorí označili [[ukrajinčina|ukrajinčinu]] za svoj rodný jazyk v rokoch [[1959]] a [[1979]]]]
Sovietske vedenie si preto myslelo, že čím viac sa druhé národy [[Zväz sovietskych socialistických republík|Sovietskeho zväzu]] budú podobať [[Rusi|Rusom]], tým silnejšie bude cítiť vzájomné zblíženie a solidárnosť. Západní vedci a disidenti však pod skrytým pojmom&nbsp;–&nbsp;„rusifikácia neruských občanov“&nbsp;–&nbsp;videli, že zblíženie, zjednotenie a sovietsky národ je niečo iné ako to pôvodne sovietske vedenie zamýšľalo{{ref|95}}.

=== Stagnácia a pokus o reformy ===
{{Hlavný článok|Leonid Iľjič Brežnev}}
Od 60. rokov [[20. storočie|20. storočia]] sa začal prejavovať silný [[konzervativizmus]] brežnevovského krídla komunistickej strany. Obávajúc sa nečakaných zmien po smrti [[Josif Vissarionovič Stalin|Stalina]] byrokratické vedenie [[Zväz sovietskych socialistických republík|Sovietskeho zväzu]] dúfalo, že sa jej podarí zachrániť ten systém, ktorý v krajine zaviedol Stalin&nbsp;–&nbsp;ale v o niečo mäkšej forme ako ju on prezentoval. Pre [[Ukrajinci|Ukrajincov]] to znamenalo, že nie [[Kyjev]], ale [[Moskva]] bude v ich ďalšej etape vývinu histórie určovať smer.

Hoci sa sovietsky režim považoval za nezničiteľný, medzi obyvateľstvom rástli obavy o efektivitu a spôsob pozdvihnutia jeho životnej úrovne. V polovici 80. rokov [[20. storočie|20. storočia]] bola preto zmena režimu v [[Zväz sovietskych socialistických republík|Sovietskom zväze]] viac ako potrebná a ostré debaty okolo kandidátov na odvážlivú zmenu celej sovietskej spoločnosti boli v tých dňoch veľmi aktuálne.

==== Éra Michaila Sergejeviča Gorbačova ====
[[Súbor:Gorbatschow DR-Forum 129 b2.jpg|left|thumb|[[Michail Sergejevič Gorbačov]] v roku [[2007]]]]
{{Hlavný článok|Konstantin Ustinovič Černenko|Jurij Vladimirovič Andropov|Michail Sergejevič Gorbačov}}
Po smrti [[Leonid Iľjič Brežnev|Leonida Iľjiča Brežneva]] v roku [[1982]] bol za predsedu komunistickej strany zvolený [[Konstantin Ustinovič Černenko|Konstantin Černenko]], ktorý rovnako nechcel dopustiť, aby boli v krajine uskutočnené významnejšie reformy.
Černenko tak ako aj jeho mierne progresívnejší nasledovník [[Jurij Vladimirovič Andropov|Jurij Andropov]] v priebehu roka po nástupe do funkcie umrel. To bol signál, že vedenie strany potrebuje mladšiu, oveľa energickejšiu silu, ktorá by bola schopná potrebné reformy v krajine aj uskutočniť. Preto [[Ústredný výbor komunistickej strany Sovietskeho zväzu|ÚV KSSZ]] na svojom zasadnutí v roku [[1985]] do funkcie svojho predsedu zvolil [[Michail Sergejevič Gorbačov|Michaila Sergejeviča Gorbačova]]. S jeho príchodom prišla aj nová generácia ľudí&nbsp;–&nbsp;prvých lídrov [[Zväz sovietskych socialistických republík|Sovietskeho zväzu]] po smrti Stalina v roku [[1953]], ktorí sa po jeho boku vypracovali na dôveryhodné osoby v krajine.

{{Hlavný článok|Perestrojka}}
Ihneď po nástupe do funkcie začal [[Michail Sergejevič Gorbačov|Gorbačov]] propagovať prestavbu sovietskeho systému, no obzvlášť jej ekonomiky. Aby tento cieľ dosiahol, vyhlásil demokratický štýl vlády a postupne začal približovať myšlienky svojho režimu sovietskej spoločnosti, vyzývajúc svojich členov vlády k verejnej [[informovanosť|informovanosti]] vo veciach riadenia [[štát]]u a občanov k [[pluralizmus|pluralizmu]] myslí v rámci socialistického výberu.

{{Hlavný článok|Černobyľská havária}}
Ešte skôr než stihol [[Michail Sergejevič Gorbačov|Gorbačov]] svoje veľké plány so [[Zväz sovietskych socialistických republík|Sovietskym zväzom]] uskutočniť, [[Ukrajina|Ukrajinu]] postihla [[Černobyľská havária|jadrová katastrofa globálneho rozsahu]]. Dňa [[26. apríl]]a [[1986]] 110 kilometrov severozápadne od [[Kyjev]]a vybuchol reaktor [[Černobyľská atómová elektráreň|Černobyľskej atómovej elektrárne]]. Obrovská hustá rádioaktívna hmla, ešte väčšia ako po [[Zhodenie atómovej bomby na Hirošimu a Nagasaki|zhodení atómovej bomby na Hirošimu]], zahalila okolie [[Černobyľ]]u a neskôr sa rozšírila aj na juhovýchodné územie [[Bielorusko|Bieloruska]], [[Poľsko|Poľska]] a [[Škandinávia|Škandinávie]]. Keď [[Moskva]] videla, že sa dôsledky výbuchu jadrovej elektrárne nedajú ukryť, požiadala o pomoc pri odstraňovaní následkov škody západné krajiny [[Európa|Európy]]. Dôsledkom celého nešťastia bolo vyše 35 000 mŕtvych ľudí a ani toto číslo podľa mnohých historikov nie je konečným. Vyše 135 000 [[Ukrajinci|Ukrajincov]] muselo navždy opustiť svoje domovy.

===== Gorbačovova glasnosť a Ukrajina =====
{{Hlavný článok|Glasnosť}}
Keď [[Michail Sergejevič Gorbačov|Gorbačov]] po svojom nástupe do funkcie predsedu [[Ústredný výbor komunistickej strany Sovietskeho zväzu|ÚV KSSZ]] začal uskutočňovať prestavbu režimu v [[Zväz sovietskych socialistických republík|Sovietskom zväze]], v [[Moskva|Moskve]] bolo jasné, že sa bez ohľadu na skepsu sovietskej spoločnosti snaží presadiť svoje reformy.

Nové myšlienky [[glasnosť|glasnosti]] sa ihneď začali objavovať vo väčšine periodik v krajine. Začalo sa otvorene hovoriť o [[kult osobnosti|kulte osobnosti]] [[Josif Vissarionovič Stalin|Josifa Vissarionoviča Stalina]] a publikovali sa noví ruskí autori, ktorí zastávali čisto antisovietske názory. Tento boom „nového ducha“ sa však na [[Ukrajina|Ukrajine]] prejavoval pomaly nakoľko vedúce posty v krajine zastávali prívrženci brežnevovského režimu. Aj napriek tomu sa široký ohlas politiky [[glasnosť|glasnosti]] prejavil v [[Ľvov]]e&nbsp;–&nbsp;v hlavnom meste národne založených zakarpatských [[Ukrajinci|Ukrajincov]]. Tu sa zhromaždení disidenti a ich prívrženci v júni a júli roku [[1988]] uskutočnili niekoľko manifestácií, na ktorých otvorene demonštrovali proti utláčaniu ukrajinského národa. O mesiac neskôr ich však [[KGB]] začala svojským spôsobom zatýkať. Organizátorov manifestácií obvinila z „protisovietskej činnosti“ a niektorých z nich zatkla.

=== Nezávislosť Ukrajiny ===
{{Hlavný článok|Vyhlásenie nezávislosti Ukrajiny}}
V septembri a októbri roku [[1990]] sa zdvihla rozsiahla vlna demonštrácii za samostatnosť [[Ukrajina|Ukrajiny]]. Keď bol [[24. októbra]] [[1990]] z Ústavy [[Zväz sovietskych socialistických republík|Sovietskeho zväzu]] vypustený článok o vedúcej úlohe [[komunistická strana Sovietskeho zväzu|komunistickej strany]], prestal v krajine existovať sovietsky systém. Zmena v politickom systéme krajiny priniesla zblíženie s [[Ruská federácia|Ruskom]], ale zároveň s konfliktom kvôli polostrovu [[Krym]] priniesla aj politickú nestabilitu. Po pokuse o vojenský prevrat v [[Zväz sovietskych socialistických republík|Sovietskom zväze]] v auguste roku [[1991]] [[Ukrajina]] vyhlásila [[24. augusta]] [[1991]] bez ohľadu na ďalší osud [[Zväz sovietskych socialistických republík|Sovietskeho zväzu]] svoju [[Vyhlásenie nezávislosti Ukrajiny|samostatnosť]].

[[Súbor:Leonid Kuchma.jpg|left|thumb|[[Leonid Daniilovič Kučma|Leonid Kučma]]]]
=== Prví prezidenti Ukrajiny ===
{{Hlavný článok|Leonid Makarovič Kravčuk}}
Dňa [[1. december|1. decembra]] [[1991]] bol s počtom 61,6&nbsp;% právoplatných hlasov voličov do funkcie prvého prezidenta [[Ukrajina|Ukrajiny]] zvolený [[Leonid Makarovič Kravčuk|Leonid Kravčuk]]. Jeho ekonomickú politiku však [[Ukrajinci]] veľmi často kritizovali, pretože nezabraňoval korupcii v privatizácii štátneho priemyslu. Za jeho vlády ([[1992]]&nbsp;–&nbsp;[[1994]]) na [[Ukrajina|Ukrajine]] vzrástla inflácia na svetové maximum&nbsp;–&nbsp;10 000&nbsp;%{{ref|96}}. Milióny pôžičiek, ktoré si ukrajinská vláda vzala doslova krachli, štát nestíhal vyplácať mzdy robotníkom ani učiteľom.

Obyvateľstvo krajiny bolo jej vývojom a napätými vzťahmi s [[Ruská federácia|Ruskou federáciou]] šokované. Ľudia z priemyselnejšej časti [[Ukrajina|Ukrajiny]], kde obyvateľstvo hovorilo prevažne [[ruština|rusky]] sa preto rozhodli, že v nasledujúcich voľbách podporia proruského kandidáta [[Leonid Danilovič Kučma|Leonida Kučmu]], ktorý niekoľkými sloganmi o boji proti korupcii, reštrukturalizácii ukrajinskej ekonomiky a väčšej integrácii s [[Ruská federácia|Ruskou federáciou]] si získal srdcia i hlasy celého ukrajinského národa a vo voľbách v roku [[1994]] dokázal poraziť svojho protikandidáta [[Leonid Makarovič Kravčuk|Leonida Kravčuka]], ktorý získal len 45,1&nbsp;%.

{{Hlavný článok|Leonid Danilovič Kučma}}
Kariéra druhého prezidenta [[Ukrajina|Ukrajiny]] sa začala rozbiehať pomaly v roku [[1993]], keď sa v septembri vzdal funkcie ukrajinského premiéra a vo voľbách o rok neskôr ([[1994]]) kandidoval na post hlavy štátu. Po nástupe do funkcie ([[19. júl]] [[1994]]) zvýšil ekonomický rating krajiny obnovením ekonomických vzťahov s [[Ruská federácia|Ruskou federáciou]] a trhovou reformou. Krajine sa začalo dariť a keď po piatich rokoch nastal čas, aby si [[Ukrajinci]] znova zvolili svojho prezidenta, do tohto úradu, v ktorom zotrval do [[23. január]]a [[2005]], sa v roku [[1999]] dostal druhýkrát.

Jeho posledných päť rokov prezidentovania však bolo poznačených kontroverznými nahrávkami s pravdepodobným vrahom novinára [[Georgij Gongadze|Georgija Gongadzeho]], ktorého zavraždili v septembri roku [[2000]]. Tieto informácie, ktoré vyniesol na povrch ukrajinský opozičný politik [[Alexandr Alexandrovič Moroz|Alexander Moroz]] sa v konečnom dôsledku pre [[Leonid Danilovič Kučma|Leonida Kučmu]] stali osudnými. V ďalších prezidentských voľbách na post hlavy štátu už nekandidoval. Na tomto poste ho [[23. január]]a [[2005]] nahradil [[Viktor Juščenko]].

== Ukrajina v 21. storočí ==
=== Oranžová revolúcia ===
{{hlavný článok|Oranžová revolúcia}}
[[Súbor:Orange ribbon.png|thumb|Symbol [[Oranžová revolúcia|Oranžovej revolúcie]] a solidarity s hnutím [[Viktor Juščenko|Viktora Juščenka]] na [[Ukrajina|Ukrajine]]]]
Vyústením prvej politickej krízy, ktorá [[Ukrajina|Ukrajinu]] zasiahla v roku [[2004]] bola tzv. [[Oranžová revolúcia]]{{ref|97}} ([[ukrajinčina|po ukrajinsky]]: ''Помаранчева революція'', ''Майдан''{{ref|98}}), ktorá vypukla [[22. november|22. novembra]] [[2004]] po vyhlásení výsledkov prvého kola prezidentských volieb Ústrednou volebnou komisiou [[Ukrajina|Ukrajiny]], na základe ktorých vyhral [[Viktor Juščenko|Juščenkov]] protikandidát [[Viktor Janukovyč]]. Výsledkom revolúcie bolo opätovné hlasovanie za prezidentských kandidátov v druhom kole, ktoré vyhral opozičný kandidát [[Viktor Juščenko]]. Po vyhlásení druhého kola ukrajinský parlament inicioval zmenu ústavy [[Ukrajina|Ukrajiny]], ktorej cieľom bolo znížiť úroveň významu sporných prezidentských volieb v krajine. Táto zmena ústavy vošla do ukrajinských dejín ako konštitučná reforma.

Zmena úradujúcej elity [[Ukrajina|Ukrajiny]], ktorá v krajine počas revolúcie vládla, radikálne zmenila smerovanie krajiny v jej nasledujúcom období dejín a dala tak vážny dôvod jej pozorovateľom na otvorenie témy tzv. [[farebná revolúcia|farebných revolúcií]], ktoré sa začali zmenou vlád v [[Srbsko|Srbsku]], pokračovali v [[Gruzínsko|Gruzínsku]], na [[Ukrajina|Ukrajine]] a [[Kirgizsko|Kirgizsku]].

=== Politická kríza na Ukrajine (2006) ===
{{Hlavný článok|Politická kríza na Ukrajine (2006)|Ropný konflikt medzi Ruskom a Ukrajinou (2005&nbsp;–&nbsp;2006)}}
Začiatkom roka [[2006]] na [[Ukrajina|Ukrajine]] vyvrcholil po udalostiach roku [[2004]] druhý vážny problém. Päťdesiat päť poslancov národnej rady [[Ukrajina|Ukrajiny]] sa vzdalo svojho mandátu v ukrajinskom parlamente, čím následne nemohol ďalej fungovať. Príčinou konfliktu bol vtedajší dlhodobý [[Ropný konflikt medzi Ruskom a Ukrajinou (2005&nbsp;–&nbsp;2006)|spor]] medzi [[Ruská federácia|Ruskou federáciou]] a [[Ukrajina|Ukrajinou]] o dodávkach [[ropa|ropy]] a [[zemný plyn|zemného plynu]] na [[Ukrajina|Ukrajinu]] tiahnúci sa z prelomu rokov [[2005]] a [[2006]]. [[Ruská federácia|Rusko]] chcelo, aby [[Ukrajina]] za dodávky týchto dvoch komodít zaplatila viac, s čím nebolo spokojné ukrajinské vedenie. Toto zvýšenie cien sa však napokon prejavilo aj na svetovom trhu cien a obchodovania s [[ropa|čiernym zlatom]].

Konflikt bol formálne uzatvorený v noci z [[3. január|3.]] na [[4. január]]a [[2006]] podpisom dohody, z ktorou súhlasili obe strany. Ukrajinský parlament však využil túto dohodu na štrajk. Vláda [[Jurij Ivanovič Jechanurov|Jurija Jechanurova]] bola paralyzovaná a neskôr sa celkom rozpadla, hoci s menšinou dokázala vládnuť do [[25. júl]]a [[2006]], kedy ju [[Viktor Juščenko]] rozpustil a vymenoval novú.

[[Súbor:Julija tymoschenko 2002.jpg|left|thumb|[[Júlia Tymošenková]]]]
=== Politická kríza na Ukrajine (2007) ===
{{Hlavný článok|Politická kríza na Ukrajine (2007)}}
Nová vláda, ktorá vzišla z politickej krízy roku [[2006]] sa udržala pri moci sotva rok. Vnútropolitická kríza, ktorá vypukla dlhodobým bojom o moc medzi prezidentom [[Viktor Juščenko|Viktorom Juščenkom]] a premiérom [[Viktor Janukovyč|Viktorom Janukovyčom]], vyvrcholila [[2. apríl]]a [[2007]], keď prezident vydal príkaz o predčasnom ukončení mandátu národnej rady [[Ukrajina|Ukrajiny]] a na [[27. máj]]a [[2007]] vypísal termín predčasných volieb.

Medzitým však parlament vyhlásil prezidentov príkaz za nezákonný a o deň neskôr ([[3. apríl]] [[2008]]) ho postúpil na prešetrenie ústavnému súdu. Dňa [[25. apríl]]a [[2007]] preto [[Viktor Juščenko]] podpísal nový príkaz na rozpustenie parlamentu a predčasné voľby presunul na koniec júna. Začiatkom mája [[2007]] sa obe strany stretli na vzájomných rokovania, ktoré trvali tri týždne. Ani po tomto čase však nedospeli ku vzájomnej dohode a kompromisu, čím sa situácia koncom mája znova zostrila. Hroziacemu ozbrojenému konfliktu oboch strán&nbsp;–&nbsp;ohlásenému na [[24. máj|24.]]&nbsp;–&nbsp;[[26. máj]]a [[2007]]&nbsp;–&nbsp;sa však podarilo predísť. V noci z [[26. máj|26.]] na [[27. máj]]a [[2007]] sa po 12 hodinách rokovania dospelo k [http://www.president.gov.ua/ru/news/6344.html trojstrannej dohode], ktorá sa stala základom príkazu č. 497/2007 prezidenta [[Ukrajina|Ukrajiny]] zo dňa [[5. jún]]a [[2007]] o predčasných voľbách do ukrajinského parlamentu.

Tie sa konali [[30. september|30. septembra]] [[2007]]. Na základe ich výsledkov sa do parlamentu dostalo päť strán. [[Socialistická strana Ukrajiny]], ktorá prešla z „oranžovej koalície“ na stranu Strany regiónov a z ktorej vzišiel vtedajší premiér [[Viktor Janukovyč]] sa do parlamentu nedostala. [[Blok Júlie Tymošenkovej]] a strana [[Naša Ukrajina]] dostali v parlamente zo 450 kresiel 228 mandátov. Dňa [[29. november|29. novembra]] [[2007]] opätovne spoločne vytvorili „oranžovú koalíciu“ a [[18. december|18. decembra]] toho roku na druhýkrát za premiéra [[Ukrajina|Ukrajiny]] zvolili [[Júlia Tymošenková|Júliu Tymošenkovú]] a vláda [[Viktor Janukovyč|Viktora Janukovyča]] sa vzdala svojho mandátu.

Ani táto zmena však nepriniesla želaný výsledok. Opozícia blokovala prácu parlamentu, ktorý naďalej nebol uznášaniaschopný a za prvé tri mesiace svojej vlády dokázal prijať iba tri zákony! V určitých otázkach na danú problematiku prezident ani premiérka nedokázali nájsť spoločnú reč. Časť ukrajinských politológov a politikov túto patovú situáciu v ukrajinskej politike považovalo za pokračovanie krízy ukrajinského parlamentu, ktorá môže krajinu doviesť k štrajku vlády, ba dokonca k ďalším predčasným voľbám.

=== Politická kríza na Ukrajine (2008) ===
V polovičke septembra [[2008]] vyvrcholila na [[Ukrajina|Ukrajine]] už v poradí tretia politická kríza{{ref|99}}. Nezabránila tomu ani desaťdňová lehota, v ktorej mohli obe strany sporu krízu prekonať. Jej výsledkom bol teda rozpad vlády premiérky [[Júlia Tymošenková|Júlie Tymošenkovej]]. Kríza bola vyústením sporov medzi prezidentom [[Viktor Juščenko|Viktorom Juščenkom]] a ukrajinskou premiérkou. Ukrajinský prezident vyhlásil termín predčasných volieb na Ukrajine na [[7. december|7. decembra]] [[2008]]. [[Júlia Tymošenková]] v nastávajúcich predčasných voľbách vidí prezidentovu snahu o jej zosadenie z postu premiéra Ukrajiny {{ref|100}}. Nepriamo to potvrdzujú aj slová prezidenta, ktorý pri ohlasovaní rozpustenia parlamentu povedal, že demokratickú koalíciu ako sa na [[Ukrajina|Ukrajine]] nazývalo spojenie [[Viktor Juščenko|Viktora Juščenka]] a [[Júlia Tymošenková|Júlie Tymošenkovej]], zničila práve premiérka, a to údajne len pre svoje osobné (prezidentské) ambície. [[Júlia Tymošenková|Tymošenková]] navrhla, aby sa súčasné predčasné parlamentné voľby spojili s prezidentskými, pričom naznačila, že by kandidovala. [[Moscow Times]] pripomínajú, že [[Viktor Juščenko|Juščenko]] odišiel z deväť mesiacov trvajúcej koalície po tom, ako sa [[Júlia Tymošenková|Tymošenková]] spojila s opozíciou a poločne prijali rad zákonov, ktoré prezidentovi obmedzujú právomoci. [[Viktor Juščenko|Juščenko]] taktiež tvrdo kritizoval [[Ruská federácia|Rusko]] za zásah v [[Gruzínsko|Gruzínsku]] a Tymošenková to neurobila, bola zdržanlivá. Zároveň vyzvala na vyvážené vzťahy z [[Ruská federácia|Ruskom]].

Ukrajinské voľby si všímajú aj poľské noviny [[Dziennik]]. Podľa nich v zložení parlamentu zrejme ani po predčasných voľbách nebudú veľké zmeny. Zároveň citujú ukrajinské zdroje, podľa ktorých sa na hlasovaní zúčastní nová strana [[Blok Viktora Juščenka]] s prezidentom na čele. Jeho hlavným cieľom bude vojna proti [[Blok Júlie Tymošenkovej|Bloku Júlie Tymošenkovej]] o elektroreaktor v západnej a centrálnej časti [[Ukrajina|Ukrajiny]]. Denník sa odvoláva na zdroje z kancelárie prezidenta, ktorý chce na západe Ukrajiny využiť na boj proti [[Júlia Tymošenková|Tymošenkovej]] všetko  čo by ju mohlo oslabiť. Bude apelovať na vlastenectvo, vstup do [[Severoatlantická aliancia|Severoatlantickej aliancie]] a na boj proti ruke [[Moskva|Kremľa]]. Noviny citujú aj ukrajinského politológa [[Iľko Kučeriv|Iľka Kučeriva]], ktorý tvrdí, že [[Viktor Juščenko|Juščenko]] nemal inú možnosť než vypísať voľby. Podľa neho sa všetci politici na Ukrajine, vrátane prezidenta [[Viktor Juščenko|Juščenka]], dostali do slepej uličky a nie sú schopní dohodnúť sa. Preto zdôraznil, že nové voľby sú lepšie, ako neustále urážky čo je podľa neho tá dobrá stránka celej situácie. Zlá je, že [[Ukrajinci]] si uvedomili v akom nedokonalom štáte žijú. Politológ tvrdí, že príčinou predčasných volieb je najmä konflikt medzi [[Viktor Juščenko|Juščenkom]] a [[Júlia Tymošenková|Tymošenkovou]] o to kto vlastne vládne. Ak sa podľa neho neplní ústava a keď sa nestanoví kto hrá prvé husle, či  prezident alebo premiér, konflikty sa  budú opakovať.

Obe výrazné tváre ukrajinskej politiky, razantná [[Júlia Tymošenková]] s nevinne pôsobiacim dievčenským vrkočom a bojovne zjazvený [[Viktor Juščenko]], ktorý sa zotavil po ťažkej chorobe, podľa niektorých ale po otrávení nepriateľmi, sú v podstate jediné, ktoré sa dávajú  do súvislosti s predčasnými ukrajinskými voľbami. Iní politici akoby sa  vytratili {{ref|101}}. Nová deliaca čiara ukrajinskej politiky sa však už neťahá medzi tradične interpretovaným proruským a prozápadným táborom. Rivalmi nastávajúceho politického zápasu sú tvrdo prozápadný [[Viktor Juščenko]] a mierne prozápadná [[Júlia Tymošenková]], ktorá v posledných mesiacoch&nbsp;–&nbsp;a najmä po vojenskom zásahu [[Moskva|Moskvy]] v [[Gruzínsko|Gruzínsku]]&nbsp;–&nbsp;presadzuje, ako sama hovorí, vyváženú politiku medzi [[Ruská federácia|Ruskom]] a [[Európska únia|Západom]]. Opozičného [[Viktor Janukovyč|Viktora Janukovyča]], ktorý zastáva záujmy početnej ruskojazyčnej menšiny na [[Ukrajina|Ukrajine]] nateraz médiá ignorujú, čo však neznamená, že je marginálny. Naopak, jeho preferencie sú stále vysoké a jeho skutočná sila sa môže ukázať práve po voľbách. Mimochodom sily expremiéra [[Viktor Janukovyč|Janukovyča]] a premiérky [[Júlia Tymošenková|Tymošenkovej]] sú podľa prieskumov vyrovnané. [[Viktor Juščenko|Juščenkovo]] zoskupenie za nimi výrazne zaostáva. Bezprostredným vyhroteným vzťahom medzi prezidentom a premiérkou sa stal vpád ruských vojsk do [[Gruzínsko|Gruzínska]]. [[Viktor Juščenko]] reagoval mimoriadne ostro&nbsp;–&nbsp;odsúdil zásah [[Moskva|Moskvy]]&nbsp;–&nbsp;a vyhlásil, že tieto udalosti sú hrozbou aj pre [[Ukrajina|Ukrajinu]].

{{Hlavný článok|Rusko-gruzínsky konflikt na Kaukaze}}
Kroky premiérky po roztržke však boli neočakávané. V parlamente sa spojila so svojím dovtedajším úhlavným nepriateľom&nbsp;–&nbsp;proruskými silami&nbsp;–&nbsp;a zákonom obmedzila prezidentovi právomoci. Zároveň naznačila, že by chcela doterajší prezidentský systém vlády na [[Ukrajina|Ukrajine]] zmeniť na parlamentný. Pred týmto krokom však varoval napríklad aj bývalý ukrajinský prezident [[Leonid Kučma]]. Podľa neho by parlamentný systém [[Ukrajina|Ukrajinu]] ešte viac zdestabilizoval a označil ho za nevhodný na ukrajinské pomery. [[Viktor Juščenko|Juščenkova]] reakcia potom postupne viedla k vyhláseniu predčasných parlamentných volieb. Bloky oboch lídrov dávajú politológovia do súvislosti najmä s dôležitejšími prezidentskými voľbami v roku [[2010]], na ktorých sa očakáva súboj práve [[Viktor Juščenko|Viktora Juščenka]] a [[Júlia Tymošenková|Júlie Tymošenkovej]]. Súčasný prezident už obvinil svoju potencionálnu súperku, že sa politikou ústretovejšou k [[Moskva|Moskve]] usiluje o podporu [[Ruská federácia|Ruska]]. V komplikovanej situácii na [[Ukrajina|Ukrajine]] vidí [[Viktor Juščenko]] tzv. ruskú ruku, ktorá by mohla [[Júlia Tymošenková|Júliu Tymošenkovú]] ako prezidentskú kandidátku podporiť. [[Ruská federácia|Rusko]] však momentálnu situáciu na [[Ukrajina|Ukrajine]] pokojne pozoruje a nevyjadruje sa k nej. [[Ukrajina|Ukrajinu]] ale súčasne viní z vojenskej podpory [[Gruzínsko|Gruzínska]] a konfliktov v [[Abcházsko|Abcházsku]] a [[Južné Osetsko|Južnom Osetsku]]. [[Moskva]] označuje dodávky ukrajinských zbraní do [[Tbilisi]] za nelegálne a žiada ich vyšetrenie. Všetky ruské obvinenia smerujú predovšetkým k [[Viktor Juščenko|Viktorovi Juščenkovi]] ako spojencovi gruzínskeho prezidenta [[Michail Saakašvili|Michaila Saakašviliho]]. Podľa pozorovateľov však permanentná nestabilita v regióne vyhovuje práve asertívnemu [[Ruská federácia|Rusku]]. Veď pokračujúca destabilizácia [[Ukrajina|Ukrajiny]] je popri mocenskom boji medzi prezidentom [[Viktor Juščenko|Viktorom Juščenkom]] a premiérkou [[Júlia Tymošenková|Júliou Tymošenkovou]], výraznou črtou nástávajúcich parlamentných volieb aj keď tie sú len predohorou k neskorším dôležitejším prezidentským.

Dňa [[16. december|16. decembra]] [[2008]] bola v ukrajinskom parlamente sformovaná vládnuca koalícia. Jej súčasťou sa stali politické bloky [[Blok Júlie Tymošenkovej|Júlie Tymošenkovej]] a [[Blok Vladimira Litvina|Vladimira Litvina]] a proprezidentská frakcia [[Naša Ukrajina-Narodná domobrana]]. Vznik novej aliancie je začiatkom konca dlhotrvajúcej parlamentnej krízy, ktorá v krajine vládne od polovice septembra [[2008]]. Na druhej strane vznik aliancie zabránil súčasnému prezidentovi [[Viktor Juščenko|Viktorovi Juščenkovi]] vyhlásiť v krajine predčasné voľby a [[Júlia Tymošenková|Júlii Tymošenkovej]] zase umožnil zachovať si post premiéra [[Ukrajina|Ukrajiny]]. Podľa slov prezidenta [[Viktor Juščenko|Viktora Juščenka]] je to ''„začiatok cesty k politickému outsiderstvu“''. Súčasne práve na „koalícii troch“ a predsedovi vlády teraz leží celá zodpovednosť za situáciu v ukrajinskej ekonomike a dopad svetovej finančnej krízy v krajine. Predsedovia troch vládnych strán podpísali text zmluvy vzniku trojkoalície (tzv. Národný rozvoj, stabilita a poriadok), ktorým sa zaviazali nemeniť tie ustanovenia ukrajinskej ustavy, ktoré sa týkajú prerozdelenia moci prezidenta a parlamentu a zároveň potvrdili ochotu [[Ukrajina|Ukrajiny]] vstúpiť do [[Európska únia|Európskej únie]] a [[Severoatlantická aliancia|NATO]].

=== Odmietnutie asociačnej dohody s Európskou úniou ===
Prezidentské voľby v roku 2010 vyhral [[Viktor Fedorovyč Janukovyč|V. F. Janukovyč]], keď získal 48 % hlasov<ref>{{Citácia elektronického dokumentu
  | autor = 
  | titul = Janukovyč novým ukrajinským prezidentem
  | url = http://www.ceskatelevize.cz/ct24/svet/80313-janukovyc-novym-ukrajinskym-prezidentem
  | dátum vydania =  08.02.2010
  | dátum aktualizácie = 
  | dátum prístupu = 26.10.2014
  | vydavateľ = [[ČT24]]
  | miesto = 
  | jazyk =
}}/</ref>. [[Strana regiónov]] tak získala post predsedu parlamentu, premiéra aj prezidenta. Za transparentné a čestné voľby označili pozorovatelia, medzi nimi aj [[OBSE]]. Janukovyč presadzoval okrem normalizácie vzťahov s Ruskom aj priblíženie krajiny so západom.<ref>{{Citácia elektronického dokumentu
  | priezvisko = 
  | meno = 
  | odkaz na autora = 
  | titul = Asociačná dohoda s Ukrajinou má zelenú
  | url = http://www.euractiv.sk/rozsirovanie/clanok/asociacna-dohoda-s-ukrajinou-ma-zelenu-022873
  | dátum vydania = 17.09.2013
  | dátum aktualizácie = 
  | dátum prístupu = 26.10.2014
  | vydavateľ = [[EurActiv.sk]], [[TASR]]
  | miesto = 
  | jazyk = 
}}</ref> K podpisu asociačnej dohody o vstupe do Európskej únie malo dôjsť na summite Východnho partnerstva v novembri 2013. 21. novembra 2013 na summite vo [[Vilnius]]e však ukrajinský prezident Janukovyč odmietol pokračovať so slovami, že by takéto jednanie bolo pre Ukrajinu zatiaľ nevýhodné. Zdroje sa zhodujú na tom, že k takémuto kroku pristúpil v dôsledku tlaku vyvíjaného Ruskom.<ref>{{Citácia elektronického dokumentu
  | priezvisko = Tvardzík
  | meno = J
  | odkaz na autora = 
  | titul = Boj o Ukrajinu sa vyostruje: Buď blokády alebo obmedzená suverenita
  | url = http://ekonomika.etrend.sk/svet/boj-o-ukrajinu-sa-vyostruje-bud-blokady-alebo-obmedzena-suverenita.html
  | dátum vydania = 25.11.2013
  | dátum aktualizácie = 
  | dátum prístupu = 26.10.2014
  | vydavateľ = etrend.sk
  | miesto = 
  | jazyk = 
  | url archívu = https://web.archive.org/web/20141104151930/http://ekonomika.etrend.sk/svet/boj-o-ukrajinu-sa-vyostruje-bud-blokady-alebo-obmedzena-suverenita.html
  | dátum archivácie = 2014-11-04
  }}</ref>

22. novembra 2013 došlo v hlavnom meste Kyjeve k prvej vlne demonštrácii, ktoré vyvrcholili pod označením [[Euromajdan]] pred Vianocami 2013. Na hlavnom Kyjevskom Námestí nezávislosti sa stretlo podľa odhadov až 200 000 ľudí, ktorí prišli vyjadriť nesúhlas so zastavením procesu zbližovania krajiny so západom. V januári 2014 v Kyjeve spustili na protestujúcich neznáme ozbrojené zložky streľbu a došlo tiež k stratám na životoch ako na strane protestujúcich tak i na strane polície a jednotiek ministerstva vnútra.<ref>{{Citácia elektronického dokumentu
  | priezvisko = 
  | meno = 
  | odkaz na autora = 
  | titul = Kyjev: Demonstranti obsadili ministerstvo spravedlnosti, zemědělství i energetiky
  | url = http://www.ceskatelevize.cz/ct24/svet/259799-kyjev-demonstranti-obsadili-ministerstvo-spravedlnosti-zemedelstvi-i-energetiky/
  | dátum vydania = 26.01.2014
  | dátum aktualizácie = 
  | dátum prístupu = 26.10.2014
  | vydavateľ = [[ČT24]]
  | miesto = 
  | jazyk = 
}}</ref> Po tom čo agresívne zrážky prerástli de neúnosných rozmerov bol prezident Janukovyč parlamentom 22. februára 2014 odvolaný a následne utiekol z krajiny. Za neštandardných okolností bol parlamentom zvolený za dočasného prezidenta [[Oleksandr Valentynovyč Turčynov|O. V. Turčynov]], predsedom vlády sa stal parlamentom zvolený [[Arsenij Petrovyč Jaceňuk|A. P. Jaceňuk]].

=== Krymská kríza a nepokoje na východe krajiny ===
Vnútorná nestabilita krajiny podnietila Ruských predstaviteľov k [[Krymská kríza|obsadeniu polostrova Krym]], ktorú vykonali s ich podporou proruskí ozbrojenci bez viditeľných vojenských označení. [[Krymská kríza|Obsadenie Krymu]] si vyžiadalo minimálne obete na životoch. [[6. marec|6. marca]] [[2014]] sa o odtrhnutí Krymu od Ukrajiny jednohlasne vyslovil Krymský parlament, [[16. marec|16. marca]] toto rozhodnutie potvrdilo viacerými stranami kritizované referendum.<ref>{{Citácia elektronického dokumentu
  | autor = 
  | titul = Krym vyhlásil samostatnost. Bylo ale referendum v pořádku?
  | url = http://www.ceskatelevize.cz/ct24/svet/266546-krym-vyhlasil-samostatnost-bylo-ale-referendum-v-poradku/
  | dátum vydania = 17.03.2014
  | dátum aktualizácie = 
  | dátum prístupu = 26.10.2014
  | vydavateľ = [[Česká televízia]]
  | miesto = 
  | jazyk =
}}</ref> Následne Krymský parlament 17. marca vyhlásil Krym za nezávislý zvrchovaný štát s názvom Republika Krym a požiadal o vstup do Ruskej federáce.

Na Ukrajine sa medzitým [[25. máj]]a [[2014]] uskutočnili prezidentské voľby. V prvom kole ich vyhral oligarcha [[Petro Porošenko]].<ref>{{Citácia elektronického dokumentu
  | autor = TASR, stl
  | titul = Petro Porošenko sa už vyhlásil za prezidenta. Druhé kolo podľa neho nebude
  | url = http://hn.hnonline.sk/svet-120/petro-porosenko-sa-uz-vyhlasil-za-prezidenta-druhe-kolo-podla-neho-nebude-618858
  | dátum vydania = 25.05.2014
  | dátum aktualizácie = 
  | dátum prístupu = 26.10.2014
  | vydavateľ = [[Hospodárske noviny]]
  | miesto = 
  | jazyk = 
  | url archívu = https://web.archive.org/web/20141026125355/http://hn.hnonline.sk/svet-120/petro-porosenko-sa-uz-vyhlasil-za-prezidenta-druhe-kolo-podla-neho-nebude-618858
  | dátum archivácie = 2014-10-26
  }}</ref>

Krátko po zvrhnutí prezidenta Janukovyča vo februári vypukli v rusky hovoriacich oblastiach na východe Ukrajiny proruské protesty, ktoré neskôr prerástli do [[ozbrojený konflikt na východnej Ukrajine|ozbrojeného konfliktu s vládnymi silami]]. Tzv. separatisti vyhlásili v [[Donecká oblasť|Doneckej]] a [[Luhanská oblasť|Luhanskej oblasti]] dve samostatné ľudové republiky, ktoré označili ako tzv. [[Novorusko]]. Od polovice apríla 2014, kedy sa boje začali si do 10. augusta podľa správ pozorovateľov OSN boje vyžidali asi 2086 mŕtvých a 5000 zranených.<ref>{{Citácia elektronického dokumentu
  | autor = ČTK
  | titul = OSN: Boje na východe Ukrajiny si vyžiadali dve tisícky mŕtvych
  | url = http://spravy.pravda.sk/svet/clanok/326748-osn-boje-na-vychode-ukrajiny-si-vyziadali-dve-tisicky-mrtvych/
  | dátum vydania = 13.08.2014
  | dátum aktualizácie = 
  | dátum prístupu = 26.10.2014
  | vydavateľ = [[Pravda (slovenský denník)|Pravda]]
  | miesto = 
  | jazyk = 
}}</ref> V dôsledku bojov do polovice augusta opustilo svoje domovy na východe Ukrajiny vyše 800 až 850 000 ľudí.<ref>{{Citácia elektronického dokumentu
  | priezvisko = 
  | meno = 
  | odkaz na autora = 
  | titul = UNHCR Says More Than 800,000 Displaced By Ukraine Conflict
  | url = http://www.rferl.org/content/refugees-ukraine-unhcr/26654070.html
  | dátum vydania = 26.10.2014
  | dátum aktualizácie = 
  | dátum prístupu = 26.10.2014
  | vydavateľ = rferl.org
  | miesto = 
  | jazyk = po anglicky
}}</ref> Veľká časť z nich smerovala do Ruska. Počas bojov bol nad územím separatistov 17. júla 2014 bol pravdepodobne zostrelený civilný [[Boeing 777]] spoločnosti Malaysia Airlines letiaci z Amsterdamu do Kuala Lumpur ([[Let Malaysia Airlines 17]]). Okolnosti pádu lietadla sú dodnes predmetom vyšetrovania. Incident si vyžiadal životy 298 cestujúcich a členov posádky. Spolu s ozbrojeným konfliktom sa rozhorela aj intenzívna [[Informácia|informačná]] a [[propaganda|propagandistická]] vojna. 5. septembra 2014 v Bieloruskom Minsku podpísali predstavitelia separatistov a Ukrajiny dohodu o prímerí.<ref>{{Citácia elektronického dokumentu
  | priezvisko = 
  | meno = 
  | odkaz na autora = 
  | titul = Na Ukrajině začal platit klid zbraní
  | url = http://www.ceskatelevize.cz/ct24/svet/285249-na-ukrajine-zacal-platit-klid-zbrani/
  | dátum vydania = 05.09.2014
  | dátum aktualizácie = 
  | dátum prístupu = 26.10.2014
  | vydavateľ = Česká televízia
  | miesto = 
  | jazyk = 
}}</ref> Napriek faktu, že obe strany neprestali v plnej miere s bojovými operáciami, ich tempo aj rozsah sa výrazne zmiernili. Došlo tiež k výmene zajatcov. Cez zimu 2014/2015 sa boje medzi povstalcami a ukrajinskými jednotkami rozhoreli vo veľkej miere znovu do pôvodného rozsahu. Kvôli eskalácii konfliktu začali obe stranu znovu rokovať o prímerí. K dohode napokon došlo 12. februára opäť v Minsku. Prímerie má platiť od polnoci 15. februára.<ref>{{Citácia elektronického dokumentu
  | autor = Tóda, M., TASR
  | titul = V Minsku dohodli prímerie pre Donbas, platiť začne v nedeľu
  | url = https://dennikn.sk/47968/v-minsku-dohodli-primerie/
  | dátum vydania = 12.02.2015
  | dátum aktualizácie = 
  | dátum prístupu = 13.02.2015
  | vydavateľ = dennikn.sk
  | miesto = 
  | jazyk = 
}}</ref>

== Poznámky ==
# {{pozn|1}}Mali malý mozog, nízke čelo, a masívne čeľuste s veľkými zubami. Chodili vzpriamení a do veľkej miery mali šikovne rozvinuté ruky.
# {{pozn|2}}Boli pomerne vysokí, vzpriamení, a mali značne rozvinuté rozumové vlastnosti.
# {{pozn|3}}Skýti žijúci a poľnohospodáriaci na pravom brehu [[Dneper|Dnepra]]. [[Herodotos]] ich považoval za pôvodných obyvateľov tohto kraja. Svoj názov si zvolili od kočovníkov, ktorí si ich podrobili. Niektorí historici ich považujú za predkov [[Slovania|Slovanov]].
# {{pozn|4}}V ich rukách sa sústreďovala všetka politická moc. Boli to kočovníci, ktorí sami seba považovali najpočetnejšiu a najlepšie vyzbrojenú skupinu spomedzi ostatných kmeňov [[Skýti|Skýtov]]. Od mnohých iných kmeňov obývajúcich územie [[Ukrajina|Ukrajiny]] vyžadovali, aby im platili daň.
# {{pozn|5}}Z doterajších dostupných zdrojov o [[Sarmati|Sarmatoch]] vyplýva, že svojím vonkajším vzhľadom a poľnohospodárstvom pripomínali [[Skýti|Skýtov]] a iné skoršie nomádske kmene. Jeden letopisec o nich píše: ''„Sú vysokí, krásni, svetlovlasí a zlosť v ich očiach vzbudzuje hrôzu. Nosili čiapky, dlhé nohavice a obuv z mäkkej kože. Jedli mäso, syr a pili mlieko. Žili v stanoch. Ich zvláštnosťou bola rola ženy v rodine.“''
# {{pozn|6}}[[Herodotos]] o legende pôvodu [[Sarmati|Sarmatov]], podľa ktorej pochádzajú zo zväzu amazónok zo [[Skýti|Skýtmi]] hovorí: ''„Sarmatské ženy žili ako niekedy amazonky. Zver lovili na koňoch, zúčastňovali sa vojen a obliekali sa ako muži.“''
# {{pozn|7}}V tejto teórii tvrdili, že [[Kyjevská Rus|Kyjevskú Rus]] založili [[Varjagovia]] germánsko-škandinávskej národnosti na [[Západná Európa|Západe]] známej ako [[Vikingovia]] alebo [[Normani]]. Jej prívržencami boli okrem iných aj ukrajinskí vedci [[Michail Sergejevič Gruševskij|Michail Gruševskij]] a [[Nikolaj Ivanovič Kostomarov|Nikolaj Kostomarov]].
# {{pozn|8}}Americký vedec Jemeljan Pricak na margo etnického pôvodu [[Kyjevská Rus|Kyjevskej Rusi]] povedal, že táto otázka je irelevantná. Podľa neho bola [[Kyjevská Rus]] od začiatku polyetnickým a mnohojazyčným obchodným zväzom, ktorý s cieľom ustanoviť kontrolu nad obchodnými cestami medzi [[Baltské more|Baltským]] a [[Stredozemné more|Stredozemným morom]] vytvoril politicky jednotný štát&nbsp;–&nbsp;[[Kyjevská Rus|Kyjevskú Rus]].
# {{pozn|9}}Podľa [[Legenda o založení Kyjeva|legendy o založení Kyjeva]], toto mesto založili bratia [[Kij]], [[Šček]] a [[Choriv]] a ich sestra [[Lybeď]] a podľa prvého z bratov mesto dostalo názov [[Kyjev]]. Hoci sú poznatky vedcov o dňoch založenia [[Kyjev]]a malé, dá sa predpokladať, že [[Anti|východní Slovania]] a [[Poľania]] sa postupne vo zväzoch viac presadzovali a časom si vytvorili vhodné podmienky na vytvorenie politickej a kultúrnej jednotky, ktorá sa nazýva [[Kyjevská Rus]].
# {{pozn|10}}''„Veľkomožné knieža bolo kupcom, ktorého činnosť sa fakticky sústreďovala v oblasti obchodovania so slabo rozvinutými mestami, ktorým na základe odovzdania dane panovníkovi, knieža zabezpečilo ochranu a poriadok. Takýmto spôsobom prví panovníci Kyjeva obohacovali nielen seba ale aj Kyjev, a to na úkor slabších miest, hoci im garantovali rôzne práva. Kyjev sa tak stal centrom veľkého, mocného a politicky schopného štátu.“''&nbsp;–&nbsp;povedal na margo spôsobu výberu daní americký historik [[Richard Pipes]].
# {{pozn|11}}Autor [[Povesť dávnych liet|Povesti dávnych liet]] dobytie [[Konštantínopol]]u opisuje (zveličuje) slovami ''„...akoby sám knieža pribíjal na vstupnú bránu Konštantínopolu svoj erb.“''.
# {{pozn|12}}Ako sa neskôr v časoch panovania [[Vladimír I. (Kyjevská Rus)|Vladimíra I. Veľkého]] ([[978]]/[[980]]&nbsp;–&nbsp;[[1015]]) ukázalo, pokrstenie [[Oľga (Kyjevská Rus)|Oľgy]], ktorá v krste prijala meno Elena, zapustilo na území [[Kyjev]]a svoje korene. Susedstvo [[Kyjevská Rus|Kyjevskej Rusi]] s [[Dejiny Bulharska#Prvé bulharské cárstvo|Bulharmi]] a na novú vieru konvertovanými [[Poľské kráľovstvo|Poliakmi]] a [[Uhorsko|Uhrami]] len urýchlilo tento proces. Ale prijatie kresťanstva v takej podobe, akú [[Vladimír I. (Kyjevská Rus)|Vladimír I.]] prebral z [[Byzantská ríša|Byzantskej ríše]], sa predovšetkým vysvetľuje ako politická príčina.
# {{pozn|13}}Ťažko povedať prečo prišlo [[pravoslávie]] na územie [[Kyjevská Rus|Kyjevskej Rusi]] práve z [[Byzantská ríša|Byzantskej ríše]] a nie [[Rímska ríša|Ríma]]. V roku [[1054]], kedy v oboch cirkvách nastal rozkol, [[Kyjevská Rus|Kyjev]] sa postavil na stranu [[Byzantská ríša|Konštantínopola]] a odvrhol [[katolicizmus]]. V konečnom dôsledku toto odvrhnutie [[katolicizmus|kresťanstva západného rítu]] bolo počiatkom budúcich dodnes beznádejne sa končiacich konfliktov medzi [[Ukrajinci|Ukrajincami]] a najbližšími susedmi a nositeľmi katolíckej viery&nbsp;–&nbsp;[[Poliaci|Poliakmi]].
# {{pozn|14}}''„Nechcem viac žiť v Kyjeve. Chcem žiť v Preslave na Dunaji, pretože tam je stred zeme mojej, tam sa nachádza všetka dobrota&nbsp;–&nbsp;od Grékov zlato, víno, ovocie, mäso&nbsp;–&nbsp;od Čechov a Uhrov striebro a kone a od Rusov kožušina a vosk, i meď, i potomstvo.“''
# {{pozn|15}}Všetky územia, na ktorých [[Vladimír I. (Kyjevská Rus)|Vladimír I.]] vládol, mali ku koncu jeho vlády rozlohu takmer {{km2|800000}} a boli najväčšími územiami pod správou jedného panovníka vo vtedajšej [[Európa|Európe]].
# {{pozn|16}}[[Vladimír I. (Kyjevská Rus)|Vladimírovi I.]] sa ponúkali dve cesty&nbsp;–&nbsp;[[pravoslávie]] alebo [[islam]]&nbsp;–&nbsp;samozrejme, náboženstvá susediacich krajín s [[Kyjevská Rus|Kyjevskou Rusou]], s ktorými sa panovník snažil udržiavať čo najtesnejšie obchodné a politické vzťahy.
# {{pozn|17}}V [[Povesť dávnych liet|Povesti dávnych liet]] sa hoci hovorí, že ruskí poslovia odmietli [[islam]], pretože nedovoľoval jeho stúpencom požívať alkoholické nápoje a náboženstvo [[Byzantská ríša|Byzantskej ríše]] predsalen vzbudzovalo v obyvateľoch [[Kyjevská Rus|Staroruského štátu]] väčší záujem. V skutočnosti sa však [[Vladimír I. (Kyjevská Rus)|Vladimír I.]] vôbec nerozhodoval podľa týchto kritérií, ale podľa konkrétnych politických a ekonomických faktorov.
# {{pozn|18}}Posledných dvoch [[Vladimír I. (Kyjevská Rus)|Vladimírových]] bratov neskôr ruská pravoslávna cirkev kanonizovala za svätých.
# {{pozn|19}}Titul [[veľkoknieža Kyjevskej Rusi]] ([[ruština|po rusky]]: ''Князь всея Руси'') si panovníci [[Kyjevská Rus|Staroruského štátu]] prisvojili od [[11. storočie|11. storočia]]. Prvým z nich bol [[Vsevolod I.|Vsevolod I. Jaroslavič]], panovník [[Kyjevská Rus|Kyjevskej Rusi]] v rokoch [[1076]]&nbsp;–&nbsp;[[1077]] a [[1078]]&nbsp;–&nbsp;[[1093]].
# {{pozn|20}}Podľa zákonov [[Jaroslav I. (Kyjevská Rus)|Jaroslava I. Múdreho]] to bola najrozšírenejšia vrstva obyvateľsva [[Kyjevská Rus|Kyjevskej Rusi]] v [[11. storočie|11.]]&nbsp;–&nbsp;[[14. storočie|14. storočí]].
# {{pozn|21}}Analogické problémy postihli aj iné stredoveké štátne útvary [[Európa|Európy]]&nbsp;–&nbsp;napríklad [[Franská ríša|Franskú ríšu]] [[Karol Veľký|Karola Veľkého]].
# {{pozn|22}}Ukrajinský historik [[Štefan Tomašinskij]] sa na margo bojov o trón [[Kyjev]]a vyjadril, že v období rokov [[1146]]&nbsp;–&nbsp;[[1246]] [[Kyjev]]u vládlo 24 kniežat až 47-krát. Z nich jedno bolo až sedemkrát na tróne, päť kniežat vládlo trikrát a osem po dva razy. Pozoruhodné je, že zo 47 panovaní kniežat 35 trvalo menej ako rok.
# {{pozn|23}}V roku [[1204]], keď sa v [[Bagdad]]e začal na začiatku [[14. storočie|14. storočia]] politicky vzmáhať v dávnych časoch prekvitajúci [[Abbasidský chalifát]], [[Kyjev]] dokonca stratil svojich dôležitých obchodných partnerov.
# {{pozn|24}}Práve nomádske kmene, s ktorými sa niektoré kniežatá snažili uzatvárať  manželské zväzky, boli odvekým nepriateľom panovníkov [[Kyjevská Rus|Kyjevskej Rusi]] čo sa potvrdilo aj v časoch nájazdov [[Tatári|mongolo-tatárskych kmeňov]] v [[13. storočie|13. storočí]].
# {{pozn|25}}Je však nesprávne interpretovať túto expanzívnu politiku kniežaťa [[Algirdas]]a na ukrajinské územie ako nájazd zúrivých tlúp z iných území. Ak by sme chceli nájsť vhodné slová na vyjadrenie tohto cieľavedomého procesu rozširovania litovského územia, mali by sme radšej hovoriť o pripojení a spojení dvoch krajín. Samotné litovské kniežatá považovali svoju expanzívnu politiku za „misiu zjednotenia území [[Kyjevská Rus|Kyjevskej Rusi]]“, preto sa mnohí historici pri porovnaní [[Dejiny Litvy#Litovské veľkokniežatstvo|Litovského veľkokniežatstva]] a [[Moskovská Rus|Moskovskej Rusi]] s [[Kyjevská Rus|Kyjevskou Rusou]] z hľadiska zachovania podobnosti tradícií viac prikláňajú k [[Kyjevská Rus|Staroruskému štátu]].
# {{pozn|26}}Viac o expanzívnej politike litovského kniežaťa [[Algirdas]]a sa nezachovalo, respektíve ďalšie informácie nie sú historicky dôkladne podložené.
# {{pozn|27}}Súčasťou dohovoru bola aj klauzula o prechode všetkých kompetencií na [[Ľudovít I. (Uhorsko)|Ľudovíta I.]] ak [[Kazimír III. Veľký|Kazimír III.]] umrie a nezanechá mužského potomka.
# {{pozn|28}}Už v roku [[1375]] vzniklo v meste [[Ľvov]] prvé katolícke arcibiskupstvo, ktoré položilo základ rozvoju kláštorov [[františkáni|františkánov]] a [[dominikáni|dominikánov]], šíriacich novú vieru medzi poľskou, nemeckou, českou a uhorskou šľachtou.
# {{pozn|29}}Z formálneho hľadiska uzatvorením [[Republika oboch národov|poľsko-litovskej únie]] si chcel nový poľský kráľ podmaniť a zničiť [[Dejiny Litvy#Litovské veľkokniežatstvo|litovské veľkokniežatstvo]]. Ale nezávisle od dohody medzi poľskými magnátmi a [[Vladislav II. (Poľsko)|Jogailom]], [[Dejiny Litvy#Litovské veľkokniežatstvo|litovské veľkokniežatstvo]] zostalo dostatočne silným a životaschopným štátnym útvarom a litovská šľachta priveľmi sebavedomá, aby dovolila [[Poľsko|Poľsku]] pohltiť jeho územie.
# {{pozn|30}}Niekoľkokrát počas svojej vlády sa [[Vytautas]] snažil prerušiť vzťahy s [[Poľsko]]m a získať kráľovský titul pre seba. Hoci všetky tieto pokusy boli neúspešné, do veľkej miery dostatočne signalizovali silu a odhodlanie ukrajinskej a litovskej šľachty [[Dejiny Litvy#Litovské veľkokniežatstvo|litovského veľkokniežatstva]] držať krok s [[Poľsko]]m.
# {{pozn|31}}Pre ukrajinských feudálov zachovanie autonómie [[Dejiny Litvy#Litovské veľkokniežatstvo|litovského veľkokniežatstva]] znamenalo otázku života a smrti, nakoľko litovská šľachta považovala túto skupinu ukrajinského obyvateľstva na rozdiel od poľskej za seberovnú.
# {{pozn|32}}[[Dejiny Litvy#Litovské veľkokniežatstvo|Litovské veľkokniežatstvo]] do istej miery pripomínalo [[Kyjevská Rus|Kyjevskú Rus]], pretože bolo zložené z niekoľkých polonezávislých údelných kniežatstiev, ktorým vládli kniežatá z rodu [[Gediminasovci|Gediminasovcov]] alebo ich bojari, a to na základe dobrej vôle panovníka. Tak ako kniežatstvá [[Kyjevská Rus|Kyjevskej Rusi]], ktoré boli centrálne riadené z [[Kyjev]]a, kniežatstvá [[Dejiny Litvy#Litovké veľkokniežatstvo|litovského veľkokniežatstva]] patrili pod správu [[Vilnius]]u&nbsp;–&nbsp;hlavného mesta veľkokniežatstva a rezidencie litovských kniežat. Čím sa však [[Dejiny Litvy#Litovské Veľkokniežatstvo|litovské veľkokniežatstvo]] od [[Kyjevská Rus|Kyjevskej Rusi]] za vlády kniežaťa [[Vytautas]]a podstatne odlišovalo bolo to, že knieža dokázalo zamedziť takej rozdrobenosti na menšie kniežatstvá, akú postihla [[Kyjevská Rus|Kyjevskú Rus]] a jej [[Staroruské kniežatstvo|kniežatstvá]]. Litovské veľkokniežatá boli totiž plne a jednoznačne najvyššími panovníkmi a nie len prvými spomedzi rovných v dynastii ako to bolo u [[dynastia Rurikovcov|Rurikovcov]].
# {{pozn|33}}Koncom [[14. storočie|14. storočia]] preto uskutočnil rad reforiem, ktorými zabezpečil pevnejšie postavenie panovníkov z dynastie a zabránil tým hlbšie sa usadiť panovníkom v ich údelných kniežatstvách, pretože vedel, že potom by uprednostňovali svoje záujmy pred záujmami [[Dejiny Litvy#Litovské veľkokniežatstvo|litovského veľkokniežatstva]]. Niektorých z nich dokonca podozrieval zo separatistických nálad.
# {{pozn|34}}Zmeny sa dotkli aj nižšej šľachty. Tá musela u absolvovať vojenský výcvik a na určitý čas slúžiť u kniežaťa v armáde. Iba tak si mohla zachovať právo na svoje územia a pozemky. Práve táto zmena bola ukrajinskej šľachte dovtedy celkom neznáma a ona sa tak stala objektom silnej centralizovanej moci litovského veľkokniežaťa.
# {{pozn|35}}Otázky, ktoré rozdeľovali tieto dva tábory boli pre oba národy životne dôležité, pretože sa v nich rozhodovalo o tom či [[Republika oboch národov|poľsko-litovská únia]] prežije, alebo či sa prejaví vplyv a dominancia [[Ukrajinci|Ukrajincov]] v [[Dejiny Litvy#Litovské veľkokniežatstvo|litovskom veľkokniežatsve]] ak na jeho tróne ostane [[Švidrigal]] a tým sa zároveň zamedzí dostup [[Poliaci|Poliakov]] k šírim ukrajinským územiam [[Dejiny Litvy#Litovské veľkokniežatstvo|litovského veľkokniežatstva]].
# {{pozn|36}}V nej sa vyhlasovalo, že po páde [[Rím]]a, a [[Konštantínopol]]u sa mala [[Moskva]] stať tretím večným, svätým a svetovým impériom.
# {{pozn|37}}Navyše v [[14. storočie|14.]]&nbsp;–&nbsp;[[16. storočie|16. storočí]] vyšli na scénu svetových dejín dve krajiny, ktoré mali najväčší zálusk na získaní území nie iba [[Ukrajina|Ukrajiny]], ale aj [[Krymský chanát|Krymského chanátu]] a [[Cárske Rusko|Moskovského cárstva]]&nbsp;–&nbsp;[[Litva]] a [[Poľsko]]. Perspektívy prežietia ukrajinského etnika boli mizivé.
# {{pozn|38}}Ukrajincov v [[Poľsko-litovský štát|Poľsko-litovskom štáte]] bolo vyše dvoch miliónov obyvateľov, čo je približne 28&nbsp;% z celkového počtu 7,5 milióna obyvateľov štátu. Treba si uvedomiť, že [[Poľsko-litovský štát]] bol v dobe jeho vzniku (koniec [[16. storočie|16. storočia]]) najväčším štátom [[Európa|Európy]] z rozlohou vyše {{km2|815000}}, z ktorých iba {{km2|180000}} obývali [[Poliaci]], zvyšok si podelili medzi seba [[Litovci]], [[Bielorusi]], [[Židia]], [[Nemci]] a [[Arménci]].
# {{pozn|39}}Podrobnosti o ukrajinskom etniku pozri v článku [[Rusi]]!
# {{pozn|40}}Okrem katolíckej viery ho k podpore myšlienky cirkevnej únie viedol aj fakt, že únia by viac spájala [[Ukrajina|Ukrajinu]] a [[Bielorusko]] s [[Poľsko-litovský štát|Poľsko-litovským štátom]] a oddialila by ich od vplyvu susednej pravoslávnej [[Moskovská Rus|Moskovskej Rusi]].
# {{pozn|41}}Koncom roka [[1595]] bola únia s [[Rím]]om oficiálne potvrdená pápežom [[Klement VIII. (pápež)|Klementom VIII.]] v [[Rím]]e. Pápežovi predložili 33 podmienok - zachovať tradičnú pravoslávnu liturgiu a obrady a tiež právo kňazov vstupovať do manželského zväzku a pod.. Pravoslávna cirkev zase vo veciach viery a dogmy uprednostňovala autoritu [[Rím]]a.
# {{pozn|42}}V liste rímskemu pápežovi označil štyroch biskupov, ktorí úniu uzatvárali za „vlkov v ovčom kožuchu, ktorí zradili svoje pastviny“ a vyzval obyvateľstvo na protest.
# {{pozn|46}}Slovo „kozák“ v [[turečtina|tureckom jazyku]] znamená slobodný a na svojom pánovi nezávislý človek, ktorý nemal jasne určené miesto v spoločnosti a obýval mierne obývané územia krajiny.
# {{pozn|47}}Domovinou [[kozáci|kozákov]] bola [[Záporožská Seč]]. Ležala na križovatke obchodnej cesty medzi [[Poľsko-litovský štát|Poľsko-litovským štátom]] a pobrežím [[Čierne more|Čierneho mora]], ktorá bola jej obyvateľmi hojne využívaná. [[Kozáci]] sa zvyčajne okrem obchodovania zaoberali aj rybolovom ťažbou soli v ústí [[Dneper|Dnepra]].
# {{pozn|48}}Výsledkom formovania novej spoločnosti, ktorá sa vytvorila na hraniciach [[Ukrajina|Ukrajiny]] v oblasti rieky [[Dneper]] bol vznik kozáckeho hnutia. Prví slovanskí kozáci sa v dejinách [[Ukrajina|Ukrajiny]] na jej území objavovali od [[1480]] roku a s rozmachom nevoľníctva v polovici [[16. storočie|16. storočia]] sa ich počet značne zvýšil. Spočiatku boli členmi kozáckeho hnutia chudobná šľachta, neskôr sa pridali [[Poliaci]], [[Bielorusi]], [[Rusi]], [[Moldavci]] ba dokonca [[Tatári]]. Najväčší podiel v hnutí však tvorili [[Ukrajinci]]. Hoci sa riadili princípom bratstva a rovnosti, postupne medzi nimi rôznorodosť názorov prevažovala nad spoločným zámerom a krokmi a často bola príčinou nepokojov a roztržiek. Ako príklad stačí uviesť ich pravidelné zjazdy, kde si zvykli voliť svojich kozáckych atamanov a hajtmanov, na ktorých vyhrávala tá strana, ktorá hlasnejšie kričala.
# {{pozn|49}}Najväčší rozmach dosiahli [[kozáci]] v rokoch [[1600]] – [[1620]], keď na svojich vojenských ťaženiach dobyli baštu [[Turci|Turkov]] na [[Čierne more|Čiernom mori]] – [[Varna (Bulharsko)|Varnu]] – a dostali sa až do [[Malá Ázia|Malej Ázie]]. V roku [[1615]] a [[1620]] dokonca dvakrát vypálili prístav v [[Konštantínopol]]e.
# {{pozn|50}}Časom si [[kozáci]] vydobyli popredné miesto v ukrajinskej spoločnosti. Zúčastňovali sa na riešení otázky existencie ukrajinského národa a zaoberali sa opätovným nadväzovaním vzťahov, ktoré [[Ukrajinci]] stratili počas polonizácie ukrajinskej šľachty.
# {{pozn|51}}Nemenej nebezpeční boli [[kozáci]] aj na súši. Nespokojný turecký sultán [[Osman II.]] hromžil na poľského panovníka, ktorý nedokázal skrotiť [[kozáci|kozákov]] útočiacich na [[Osmanská ríša|Osmanskú ríšu]] a zaútočil na [[Poľsko-litovský štát]]. [[Kozáci]] poľskému panovníkovi v boji proti tureckému sultánovi pomohli a spoločne s tureckú armádu porazili.
# {{pozn|52}}[[Poliaci]] si mysleli, že víťazstvom v povstaní vyriešili kozácky problém, pretože sa navyše medzi kozákmi po skončení povstania zostrili vnútorné konflikty. Preto na rokovaniach, ktoré povstanie ukončili sa kozáci dohodli na spolupráci s [[Poľsko-litovský štát|Poľsko-litovským štátom]], dufajúc, že znova im bude prinávrátený sociálny štatút a spokojnosť, ktoré boli pre nich nevyhnutné pre nakopovanie ich ďalšieho bohatstva.
# {{pozn|53}} Hoci si poľskí magnáti dokázali [[Ukrajina|Ukrajinu]] „scivilizovať“, stali sa jedným z faktorov nestability a napätia. Svoju politiku voči ostatným magnátom uskutočňovali na základe hesla „silný má vždy pravdu“. Tieto egocentrické a anarchistické tendencie a tiež slabá autorita kráľa prinútili poľské obyvateľstvo v pohraničných oblastiach [[Ukrajina|Ukrajiny]] uznať, že „v ich krajine vládne bezvládie“.
# {{pozn|54}}Tieto zeme patrili najbohatším a najmocnejším magnátom [[Európa|Európy]], navyše ich obýval ľud, ktorý bol vždy pripravený ísť do boja chrániť a bojovať o svoje záujmy.
# {{pozn|55}}[[Židia]] dodnes považujú [[povstanie Bohdana Chmeľnického]] za jednu zo svojich najhrôzostrašnejších udalostí vo svojich dejinách.
# {{pozn|56}}Toto číslo je len odhad, nakoľko chýbajú lepšie dôkazy! Niektoré odhady však uvádzajú až číslo 500 tisíc (!!!).
# {{pozn|57}}Práve pre jeho nesúhlas vyprovokoval nové povstanie. Navyše slepý náboženský fanatizmus poľskej spoločnosti, ktorá sa nevedela zmieriť s myšlienkou zrovnoprávnenia pravoslávnej a katolíckej cirkvi urobil zo [[Zborovská mierová zmluva|Zborovskej mierovej zmluvy]] fikciu, nedodržiavanú oboma stranami, a tak [[24. december|24. decembra]] [[1560]] (podľa [[juliánsky kalendár|juliánskeho kalendára]] [[5. január]]a [[1561]]) poľský sejm vyhlásil [[kozáci|kozákom]] novú vojnu.
# {{pozn|58}}Kozácka armáda sa zo 40 000 členov zúžila na polovicu a vláda a kompetencie hajtmana sa vymedzili len na územie [[Kyjev]]a.
# {{pozn|59}}Najpravdepodobnejší kandidát na tento post bol pravoslávny moskovský cár, s ktorým [[Bohdan Chmeľnický]] vychádzal dobre, možno práve preto, lebo boli obaja tej istej viery.
# {{pozn|60}}Časom si na akt uzatvorenia Perejaslavskej zmluvy vytvorili ruskí historici päť odlišných názorov. Podľa ruského právnika Vasilija Sergejeviča zmluva symbolizovala personálnu úniu medzi [[Moskovská Rus|Moskovskou Rusou]] a [[Ukrajina|Ukrajinou]], na čele ktorých stál jeden monarcha, ale dve rôzne vlády. Iný ruský právnik [[Nikolaj Diakonov]] si myslí, že „osobným podriadením sa“ ruskému cárovi, [[Ukrajinci]] bezpodmienečne súhlasili, aby ich zeme pohltila [[Moskovská Rus]]&nbsp;–&nbsp;preto táto zmluva bola „reálnou úniou“. Naopak ruský historik [[Benedikt Alexandrovič Mjakotin|Benedikt Mjakotin]] a ukrajinský historik [[Michail Sergejevič Gruševskij|Michail Gruševskij]] považovali Perejaslavskú zmluvu za formu vazalskej závislosti, v ktorej silnejšia strana (ruský cár) súhlasila s ochranou slabšej strany ([[Ukrajinci|Ukrajincov]]) bez toho, aby nejakým spôsobom zasahovala do jej vnútorných záležitostí. [[Ukrajinci]] boli na oplátku povinní cárovi platiť daň a byť k dispozícii v čase vojny s určitým počtom vojakov. Iný ukrajinský historik [[Vjačeslv Kazimirovič Lipinskij|Vjačeslav Lipinskij]] si myslí, že podpísanie Prejaslavskej dohody, nebolo ničím iným než len uzatvorením dočasného vojenského zväzu medzi [[Moskovská Rus|Moskovskou Rusou]] a [[Ukrajina|Ukrajinou]]. Za komunistického režimu sa v [[Sovietsky zväz|Sovietskom zväze]] tvrdilo a v roku [[1954]] na oslavách 300. výročia rusko-ukrajinského zväzu v [[Zväz sovietskych socialistických republík|Zväze sovietskych socialistických republík]] aj vyhlásilo (pravda, nie vedcom, ale [[Komunistická strana Sovietskeho zväzu|komunistickou stranou]]), že Perejaslavská dohoda bola kulminačným momentom v odvekej snahe [[Ukrajinci|Ukrajincov]] a [[Rusi|Rusov]] k opätovnému zjednoteniu a že toto opätovné zjednotenie týchto dvoch národov bolo základným cieľom protipoľského [[Povstanie Bohadana Chmeľnického|povstania Bohdana Chmeľnického]] v roku [[1648]]. Oficiálna sovietska teória o tomto povstaní hovorí, že „záchrana ukrajinského národa je možná iba v jednote s veľkým ruským národom“. Túto teóriu sa v 60. rokoch [[20. storočie|20. storočia]] snažil vyvrátiť ukrajinský vedec [[Michail Julianovič Brajčevskij|Michail Brajčevskij]], čo malo za následok prudký pád jeho kariéry. Pre sovietskych historikov zostala takáto interpretácia [[Povstanie Bohdana Chmeľnického|povstania Bohdana Chmeľnického]] povinnou, ak chceli zachovať podporu a priazeň [[Komunistická strana Sovietskeho zväzu|Komunistickej strane Sovietskeho zväzu]].
# {{pozn|61}}To, či tento krok bol alebo nebol správny, ukázal čas. Dodnes sa však na [[Ukrajina|Ukrajine]] mnohí historici medzi sebou hádajú, či to bolo v tom čase nevyhnutné. Navyše dnes sa už k originálnym dokumentom z [[18. január]]a [[1654]] nedá dostať, nakoľko sú spálené. Zostali len nepravdivé kópie alebo preklady. Ruský archivár [[Peter Šafranov]] si dokonca myslí, že tieto dokumenty boli dokonca sfalšované ruskými pisármi.
# {{pozn|62}}Podrobný opis tejto udalosti podáva vo svojej reportáži jeden poľský komandant: ''„Podľa môjho názoru iba samotný počet mŕtvych bábätiek, ktoré boli nájdení na cestách a v domoch dosiahol desať tisíc. Prikázal som ich pochovať do poľa, i v jednom spoločnom hrobe bolo viac ako 270 tiel. Všetky bábätká mali menej ako jeden rok, nakoľko starších naverbovali na roboty. Skupiny roľníkov, ktorí sa zachránili ich oplakávajú.“''
# {{pozn|63}}Počas bojov proti [[Poliaci|Poliakom]] [[Švédi]] nečakane zaútočili na spojenca [[Bohdan Chmeľnický|Bohdana Chmeľnického]]&nbsp;–&nbsp;[[Moskovská Rus|Moskovskú Rus]],&nbsp;–&nbsp;aby oplatili dávnu prehru vo vojne o prístup k [[Baltské more|Baltskému moru]] z čias [[Ivan IV. (Rusko)|Ivana IV. Hrozného]]. Napätie v rusko-ukrajinských vzťahoch začalo postupne narastať a presúvalo sa aj na územie [[Bielorusko|Bieloruska]]. Tu sa rozbehla súťaž jednej tretiny [[Kyjevská Rus|Rusi]] ([[Ukrajinci]]) proti druhej (Moskviti) o tretiu časť ([[Bielorusi]]), ktorá vojne vôbec neprospievala a v konečnom dôsledku vytesnila [[kozáci|kozákov]] z územia [[Bielorusko|Bieloruska]].
# {{pozn|64}}[[Ukrajinci]] sa počas pridruženosti k impériu ([[18. storočie|18.]]&nbsp;–&nbsp;[[19. storočie]]) nazývali [[Malorusi|Malorusmi]], v sústave [[Rakúsko-Uhorsko|Rakúsko-Uhorska]] zase [[Rusíni]].
# {{pozn|65}}Na čele gubernie stál gubernátor, ktorého do funkcie menoval cár. Pod gubernátorom stál úradník&nbsp;–&nbsp;volený miestnou šľachtou,&nbsp;–&nbsp;ktorý mal na starosti výber dane, udržiavanie poriadku a vzdelávanie obyvateľstva.
# {{pozn|66}}Dokonca sa museli vraždiť medzi sebou, nakoľko boli účastníkmi boja na oboch stranách!
# {{pozn|67}}Na vznik [[Spoločná ukrajinská rada|Spoločnej ukrajinskej rady]] reagovali aj socialisti z ruskej časti [[Ukrajina|Ukrajiny]] a vytvorili podobný spolok&nbsp;–&nbsp;[[Zväz oslobodenia Ukrajiny]] na čele s [[Vladimir Viktorovič Dorošenko|Vladimirom Dorošenkom]],&nbsp;–&nbsp;ktorý zastrešoval [[Ukrajinci|Ukrajincov]] v [[Ruské impérium|Ruskom impériu]]. Jej cieľom bolo vyhlásiť [[Ukrajina|Ukrajinu]] za samostatný štát, a to ako prvá organizácia medzi všetkými ostatnými. Na to, aby tento cieľ dosiahla, začala spolupracovať s [[Nemecko]]m a [[Rakúsko]]m na osamostatnení sa od [[Ruské impérium|Ruska]].
# {{pozn|68}}Obyvateľstvo, ktoré tam ostalo sa ocitlo pod okupáciou [[Ruské impérium|Ruského impéria]] a jeho vládni predstavitelia im dali rýchlo na vedomie, že ich územie nepovažujú za nové a dočasne získané územie, ktoré sa volá inak ako „dávna ruská zem“, ktorá je teraz „navždy spojená s Matkou Rusou“. (Neskôr sa rozprávanie o území [[Halič]]e dostalo do života ukrajinského obyvateľstva ako ''Mýtus o „ruskej“ Haliči''.) Na jeho čele stál generál-gubernátor [[Georgij Alexejevič Bobrinskij|Georgij Bobrinskij]], ktorý okamžite po nástupe do funkcie začal za veľkej podpory rusofilov uskutočňovať politiku [[Mazepizmus|mazepizmu]] proti členom [[Ukrajinské národné hnutie|Ukrajinského národného hnutia]] ([[Julian Andrejevič Javorskij|Julian Javorskij]], [[Vladimir Feofilovič Dudykevič|Vladimir Dudykevič]]).
# {{pozn|69}}Na jej ústupe začala časť maďarského vojska terorizovať ukrajinské obyvateľstvo, ktoré neskôr bez obvinenia súdilo a popravovalo. Navyše v rakúskych koncentračných táboroch ([[Thalerhoff]], [[Graz]]) skončilo vyše 30 000 [[Ukrajinci|Ukrajincov]]. O tom sa však dodnes na základe rozhodnutia parlamentu z roku [[1917]] nehovorí.
# {{pozn|70}}Cársky minister zahraničných vecí po jeho zatknutí spokojne vyhlásil, že ''„teraz je ten správny čas, kedy treba raz a navždy skoncovať s ukrajinským hnutím“.''
# {{pozn|71}}Tá však nemala reálnu podporu v národe, pretože jej administratíva sa nachádzala v chaose a jej polícia bola takmer celá rozpustená. Navyše na nej zostal celý hnoj národom nepopulárnej [[prvá svetová vojna|prvej svetovej vojny]].
# {{pozn|72}}[[Petrohradská rada pracujúcich a armádnych poslancov|Petrohradská rada]] podriadená socialistom, spomedzi ktorých [[boľševik|boľševici]] tvorili iba menšinu, predstavovala náhodné zhromaždenie radikálnej inteligencie, robotníkov a vojakov, ktorej cieľom bolo prehĺbiť revolúciu a postaviť nové spoločenstvo na základe socialistických princípov.
# {{pozn|73}}Na XII. zjazde vedenie [[komunistická strana Sovietskeho zväzu|komunistickej strany]] položilo základy politiky podstaty. Tá sa zakladala na podpore predstaviteľov neruských národov, ktorí v štátnom aparáte rozširovali svoj materinský jazyk a šírili tak kultúru a sociálny rozvoj iných národov. Ukrajinských dejinách táto politika ostala pod názvom [[ukrajinizácia]].
# {{pozn|74}}Takáto veľká zainteresovanosť sa vysvetľuje niekoľkými faktormi: aby mohla sovietska spoločnosť slúžiť ako príklad nového politického zriadenia, musela byť vzdelaná, navyše vzdelané obyvateľstvo zvyšovalo potenciál výroby a moc štátu (ideologický pohľad); vzdelanie ponúkalo neuveriteľné možnosti priblížiť nasledujúcim generáciám sovietskych občanov krajinu [[Zväz sovietskych socialistických republík|Sovietskeho zväzu]] (národný pohľad).
# {{pozn|75}}Existovali plány reorganizácie [[Červená armáda|Červenej armády]] na princípe ich územného rozloženia. Ich iniciátorom bol veliteľ [[Červená armáda|Červenej armády]] v [[ruská občianska vojna|občianskej vojne]] [[Michail Vasilevič Frunze|Michail Frunze]].
# {{pozn|76}}''„To je pravda, že samozrejme máme akú-takú predstavu o hladomore na juhu [[Zväz sovietskych socialistických republík|Ruska]], ktorú sme nadobudli z tlače... Nechceme ju však uverejniť, pretože by to uškodilo sovietskej vláde a našim vzťahom s ňou.“''
# {{pozn|77}}Tieto zmeny vo vedúcej politike [[Ústredný výbor Komunistickej strany Sovietskeho zväzu|ÚV KSSZ]] na [[Ukrajina|Ukrajine]] vrátane príchodu [[Nikita Sergejevič Chruščov|Nikitu Chruščova]] na čelo strany historici okomentovali ako „návrat Rusov“. Keď v roku [[1933]] [[Josif Vissarionovič Stalin|Stalin]] namiesto ruského šovinizmu zavádzal v [[Moskva|Moskve]] miestny nacionalizmus, začal sa koniec [[ukrajinizácia|ukrajinizácie]] a a represálie zainteresovaných v ukrajinskej kultúre. Značne sa znížil počet ukrajinských škôl a učiteľov, z knižníc boli povyhadzované najlepšie diela ukrajinskej vedeckej a krásnej literatúry. Takisto bolo dokonca zakázané spievať ukrajinské ľudové piesne a zatvorené všetky ukrajinské divadlá. Pracovníkom v múzeách prikázali „idealizovať dejiny kozáctva“ a štátna moc v [[Moskva|Moskve]] v konečnom dôsledku využívala každú príležitosť na to, aby hanebne pohŕdla a povzniesla sa nad „národnou teóriou samostatnosti Ukrajiny“.
# {{pozn|78}}Práve tu má korene tvrdenie, ktoré hovorí, že ruský jazyk bol jazykom mieru a pokroku. Najlepšie totiž zodpovedal úlohám rozvoja internacionálneho priateľstva, spolupráce a progresu.
# {{pozn|79}}[[Rusi]] nielenže vychvaľovali svoj jazyk, ale ho aj idealizovali a tiež aj samých seba za svoje úspechy v revolúciách. Dokonca sa označovali za mystických patrónov druhých národov [[Zväz sovietskych socialistických republík|Sovietskeho zväzu]] a celého sveta. Príkladom tejto novej propagandistickej línie bolo tvrdenie, že ''„Ruský národ je veľký národ, ktorý pomáha ľudstvu dosiahnuť víťazstvá demokracie a socializmu. Pod vedením svojej robotníckej triedy sa ako prvý národ v histórii oslobodil od kapitalistických ideí. Robotnícka trieda sa totiž mohla oslobodiť spod národného, politického a ekonomického útlaku celej veľkej rodiny národov, ktoré obývali bývalé Cárske Rusko.“'' Sovietski ideológovia mohli práve týmto dokázať, že nová [[Josif Vissarionovič Stalin|Stalinova]] politika predstavovala návrat k tradičnému ruskému šovinizmu a bola nádejnou cestou k progresu, socializmu a internacionalizmu.
# {{pozn|80}}Už v roku [[1935]] začali členovia [[Komunistická strana Ukrajiny|Komunistickej strany Ukrajiny]] postupnú deukrajinizáciu, ba dokonca prestali hovoriť po [[ukrajinčina|ukrajinsky]].
# {{pozn|81}}[[Adolf Hitler]], ktorý evidentne neskrýval nenávisť k sovietskemu systému a svojim teritoriálnym pretenciám na východe [[Európa|Európy]], chcel predovšetkým neutralizovať [[Zväz sovietskych socialistických republík|Sovietsky zväz]] dúfajúc, že sa mu ho podarí obrátiť na jeho starnu a spoločne s ním napadnúť [[Francúzsko]] a [[Anglicko]], a tak získať čas na prípavu na vojnu, pokým bude medzi „kapitalistami“ prebiehať vzájomné vykorisťovanie.
# {{pozn|82}}Okrem požiadaviek, ktoré dohovor dvoch štátov riešil, zmluva predbežne počítala aj s výmenou zbraní a polotovarov. Navyše, jeho súčasťou bol aj tajný protokol, v ktorom sa [[Adolf Hitler|Hitler]] a [[Josif Vissarionovič Stalin|Stalin]] dohodli na rozdelení svojho vplyvu v [[Európa|Európe]].
# {{pozn|83}}Z tohto všetkého neskôr obviňovali ukrajinské obyvateľstvo, ktoré vojakom [[Červená armáda|Červenej armády]] v obrane vlasti nepomáhalo, navyše [[Ukrajinci]] v [[Zakarpatsko|Zakarpatsku]] vítali [[Nemci|Nemcov]] ako svojich osloboditeľov spod útlaku sovietov a očakávali od nich, že aspoň trocha zmäkčia stalinistický režim. Je preto pochopiteľné, že sa v nemeckej tlači vyskytli obrázky ako [[Ukrajinci]] vítajú nemecký [[Wehrmacht]] s tradičným chlebom a soľou.
# {{pozn|84}}[[Kyjev]] znášal ešte väčšie straty, než pri napadnutí [[Nemci|Nemcami]], keď pri náletoch sovietov boli zničené jeho najznámejšie stavby. V [[Donbas]]e zase [[boľševik|boľševici]] zatopili takmer všetky bane a zničili všetkých 54 vysokých pecí v republike.
# {{pozn|85}}Podľa rasovej doktríny nacistov boli všetci [[Slovania]] ľuďmi druhej kategórie, ktorým prislúchalo slúžiť [[Nemci|Nemcom]], navyše podľa [[Adolf Hitler|Hitlera]] bolo územie [[Ukrajina|Ukrajiny]] objektom nemeckej koloniálnej expanzie a [[Ukrajinci]]&nbsp;–&nbsp;budúci otroci nemeckých kolonistov.
# {{pozn|86}}Známy je jeden z jeho výrokov: ''„Ak so mnou bude za jedným stolom sedieť Ukrajinec, som povinný mojim mužom povedať, aby ho zastrelili.“''
# {{pozn|87}}Podobne nacistický režim zaobchádzal aj so židovským obyvateľstvom. Na území [[Ukrajina|Ukrajiny]] boli súčasťou asi 50 [[geto|giet]], nakoniec skončili vo vyše 180 [[koncentračný tábor|koncetračných tábroch]] rozmiestnených po celej [[Ukrajina|Ukrajine]]. Za niekoľko mesiacov okupanti, no najmä skupiny SS, zavraždili približne 850 000 [[Židia|Židov]].
# {{pozn|88}}Taká istá situácia bola so sovietskymi zajatcami. Z 5,8 milióna zajatých sovietov v rukách [[Nemci|Nemcov]], zomrelo asi 3,3 milióna (z toho 1,3 milióna na [[Ukrajina|Ukrajine]]).
# {{pozn|89}}''„Našou úlohou je skoncovať s buržoáznou kultúrou, ktorá sa nachádza v stave úpadku!“''&nbsp;–&nbsp;povedal, no ak bolo [[Andrej Alexejevič Ždanov|Ždanovovým]] cieľom odstrániť vplyv západnej kultúry na [[Zväz sovietskych socialistických republík|Sovietsky zväz]], sovietskemu národu mal ponúknuť lákavejšiu alternatívu. Preto jeho ideologická kampaň dala nový počiatok vyzdvihovaniu ruskej kultúry a vedeckých úspechov. Sovieti vždy mali človeka, ktorý rozvil ideu každého vynálezcu zo západu, pre každého najlepšieho spisovateľa západu našli adekvátneho, či dokonca lepšieho ruského autora a pre každého slávneho štátnika zo západných krajín [[Európa|Európy]] mali ruského politika s ešte väčšími politickými úspechmi. Táto nová forma ruského nacionalizmu nebola ničím neočakávaným. Ešte v máji roku [[1945]] ju [[Josif Vissarionovič Stalin|Stalin]] spomenul vo svojom prejave o ruskom národe.
# {{pozn|90}}Jedným z prvých adeptov na ataky zo strany sovietov bola gréckokatolícka cirkev. Priestor na útok na národnú cirkev [[Zakarpatská Ukrajina|Zakarpatskej Ukrajiny]] sa utvoril [[1. november|1. novembra]] [[1944]], keď umrel jej metropolita [[Andrej Šeptickij]]. Kňazi sa bránili, nič im to však nepomohlo a príslušníci [[NKVD]] medzi nimi rozmetali teror. Dňa [[8. marec|8. marca]] [[1946]], a to bez účasti biskupov ich dokonca prinútili zorganizovať synodu, na ktorej zhromaždení riešili otázku budúcich vzťahov s rímskym pápežom. Sovieti však mali plán už dopredu premyslený. Výsledkom synody bolo totiž totálne zničenie gréckokatolíckej cirkvi v regióne [[Zakarpatská Ukrajina|Zakarpatskej Ukrajiny]] do roku [[1951]], zrušenie záverov Brestskej únie z roku [[1596]] a spojenie gréckokatolíckej cirkvi s ruskou pravoslávnou cirkvou a nie [[Rím]]om. Ak mnohí kňazi nechceli podľahnúť sovietskej taktike teroru, museli sa vzdať svojej dovtedajšej viery a prestúpiť na [[pravoslávie]], inak ich posielali do [[koncentračný tábor|koncentračných táborov]] a [[gulag]]ov na [[Sibír]]. Sovietskemu režimu sa však aj tak nepodarilo donútiť vzdať sa niektorých verných kresťanov svojej viery, ktorí aj po prechode na [[pravoslávie]] zachovávali svoje gréckokatolícke obrady a svätili svoje sviatky. Nezastaviteľný teror sovietskej propagandy proti gréckokatolíkom svedčil o nesmrteľnej vernosti [[Ukrajinci|Ukrajincov]] zo [[Zakarpatsko|Zakarpatska]] k svojej dávnej viere.
# {{pozn|91}}Ukrajinské literárne časopisy a encyklopédie obviňovali z upriamovania sa na čisto ukrajinské témy.
# {{pozn|92}}Veľké útoky na svoju osobu a tvorbu zažívali ukrajinskí hudobní skladatelia, ktorých obviňovali z toho, že vo svojich dielach rozvíjali tradičné ukrajinské témy. Napríklad operu [[Konstantin Fedorovič Daňkevič|Konstantina Daňkeviča]] [[Bohdan Chmeľnickij (opera)|Bohdan Chmeľnickij]] sovietska moc kritizovala za to, že ruský národ v nej nemá dostatočne jasne stanovené miesto a úlohu.
# {{pozn|93}}Mnoho židovských spisovateľov, vedcov a umelcov bolo prenasledovaných a obvinených z [[kozmopolitizmus|kozmopolitizmu]] a [[kolaborácia|kolaborácie]] s [[Ukrajinci|Ukrajincami]], ktorí sa snažili [[Zväz sovietskych socialistických republík|Sovietskemu zväzu]] škodiť.
# {{pozn|94}}Politika rusifikácie však celkom nezabránila procesu prestavby ukrajinského národa. Dve jeho generácie ešte stále samých seba nazývali [[Malorusi|Malorusmi]], [[Chochlovia|chochlami]] alebo jednoducho miestnymi obyvateľmi, generácia neskôr (zakarpatskí [[Ukrajinci]]) zase [[Lemkovia|lemkami]] a [[Rusíni|rusínami]]. Na všetky tieto etnografické skupiny sa však na území [[Ukrajina|Ukrajiny]] pozeralo ako na príslušníkov ukrajinského národa, teda [[Ukrajinci|Ukrajincov]] a nebral sa do úvahy rozdiel v regionálnej kultúre! Dnes si však už deti ich detí pod vplyvom vývoja dejín [[Ukrajina|Ukrajiny]] hovoria [[Ukrajinci]].
# {{pozn|95}}Samotní [[Ukrajinci]] vyvracali tvrdenia o tom, že prevaha [[ruština|ruského jazyka]] a ruskej kultúry je tým hlavným produktom progresu a nadšenia vo výstavbe nového typu spoločnosti&nbsp;–&nbsp;„sociálneho a medzinárodného spoločenstva&nbsp;–&nbsp;sovietskeho národa“. Podčiarkovanie úlohy [[ruština|ruštiny]] bolo podľa nich len „starým vínom v nových džbánoch“.
# {{pozn|96}}Najsmutnejším symbolom [[Leonid Makarovič Kravčuk|Kravčukovej]] éry v úrade prezidenta [[Ukrajina|Ukrajiny]] bol krach Čiernomorského závodu na výrobu parníkov v [[Odesa|Odese]]. Tento najväčší obchodný prístav na svete bol rozpredaný zahraničným firmám pre svoje obrovské dlhy. Stovky námorníkov boli nútení odísť do zahraničia a tam si hľadať novú prácu, pretože [[Ukrajina]] im nebola schopná zaplatiť im za robotu.
# {{pozn|97}} Bola to kampaň celonárodných protestov a mítingov prívržencov [[Viktor Juščenko|Viktora Juščenka]], hlavného kandidáta opozície v prezidentských voľbách na Ukrajine v roku [[2004]].
# {{pozn|98}} Майдан ([[slovenčina|po slovensky]]: ''Námestie'') bol verbálny symbol [[Oranžov�� revolúcia|Oranžovej revolúcie]] z roku [[2004]] a do dejín [[Ukrajina|Ukrajiny]] sa navždy v súvislosti s revolúciou vpísal ako slovné spojenie ''ideály Majdanu''.
# {{pozn|99}} Koaličnú krízu v [[Kyjev]]e vyvolali začiatkom septembra [[2008]] mocenské spory medzi politikmi. Prezidentova strana vtedy oznámila odchod z koalície s premiérkou [[Júlia Tymošenková|Júliou Tymošenkovou]], pretože nesúhlasila so sériou zákonov, ktoré obmedzujú právomoci prezidenta. Tie presadil práve premiérkin [[Blok Júlie Tymošenkovej|blok]]. Proeurópsky prezident [[Ukrajina|Ukrajiny]] obvinil premiérku z toho, že sa spolčuje s proruskou opozíciou.
# {{pozn|100}} [[Júlia Tymošenková]] rozpustenie parlamentu považuje za protiústavné.
# {{pozn|101}} Platí to najmä o bývalom premiérovi a lídrovi opozície [[Viktor Janukovyč|Viktorovi Janukovyčovi]], ktorý doteraz vystupoval ako proruská protiváha k prozápadným silám [[Viktor Juščenko|Viktora Juščenka]] a [[Júlia Tymošenková|Júlie Tymošenkovej]].

== Referencie ==
{{Referencie}}

== Pozri aj ==
* [[Dejiny Ruska]]
* [[Dejiny Litvy]]
* [[Dejiny Poľska]]

== Zdroj ==
* O. Subteľnyj. Ystorija Ukrajiny. Kyjiv, 2006.
* Časti prekladov z dejín Ukrajiny z anglickej a ruskej wikipédie.
* [[TA3|Televízia TA3]]: Politická kríza na Ukrajine v roku 2008. (správa zo [[16. september|16. septembra]] [[2008]])
* [[Slovenský rozhlas]]: Kebísek R.&nbsp;–&nbsp;Čítanie zo zahraničnej tlače. (správy z [[10. október|10.]] a [[12. október|12. októbra]] [[2008]])
* Denník [[Kommersant]]: [http://www.kommersant.ru/doc.aspx?DocsID=1095157 Коалиция правящего меньшинства] ([[17. december]] [[2008]]) {{rus icon}}
* Denník [[Kommersant]]: [http://www.kommersant.ru/doc.aspx?DocsID=1095633 Виктор Ющенко пригрозил поддержавшим коалицию депутатам лишением мандатов] ([[17. december]] [[2008]]) {{rus icon}}

== Iné projekty ==
{{projekt}}

{{Téma Európy|Dejiny}}

[[Kategória:Dejiny Ukrajiny| ]]
[[Kategória:Ukrajina]]
[[Kategória:Dejiny podľa štátu|Ukrajina]]
Šablóny použité na tejto stránke:
Šablóna:-- (zobraziť zdroj) (čiastočne zamknutá)
Šablóna:Bez zdroja (zobraziť zdroj) (čiastočne zamknutá)
Šablóna:Citácia/Jazyk (zobraziť zdroj) (čiastočne zamknutá)
Šablóna:Citácia elektronického dokumentu (zobraziť zdroj) (čiastočne zamknutá)
Šablóna:Hlavný článok (zobraziť zdroj) (čiastočne zamknutá)
Šablóna:Km2 (zobraziť zdroj) (čiastočne zamknutá)
Šablóna:Languageicon (zobraziť zdroj) (čiastočne zamknutá)
Šablóna:Navbox (zobraziť zdroj) (čiastočne zamknutá)
Šablóna:Navigačná lišta (zobraziť zdroj) (čiastočne zamknutá)
Šablóna:Neutralita (zobraziť zdroj) (čiastočne zamknutá)
Šablóna:Pozn (zobraziť zdroj) (čiastočne zamknutá)
Šablóna:Projekt (zobraziť zdroj) (čiastočne zamknutá)
Šablóna:Projekt/box (zobraziť zdroj) (čiastočne zamknutá)
Šablóna:Projekt/odkaz (zobraziť zdroj) (čiastočne zamknutá)
Šablóna:Projekt/param (zobraziť zdroj) (čiastočne zamknutá)
Šablóna:Ref (zobraziť zdroj) (čiastočne zamknutá)
Šablóna:Referencie (zobraziť zdroj) (čiastočne zamknutá)
Šablóna:Rus icon (zobraziť zdroj) (čiastočne zamknutá)
Šablóna:Správa (zobraziť zdroj) (čiastočne zamknutá)
Šablóna:Téma Európy (upraviť)
Modul:Arguments (zobraziť zdroj) (čiastočne zamknutá)
Modul:Navbar (zobraziť zdroj) (čiastočne zamknutá)
Modul:Navbox (zobraziť zdroj) (čiastočne zamknutá)
Modul:String (zobraziť zdroj) (čiastočne zamknutá)
Modul:Wikiúdaje (zobraziť zdroj) (čiastočne zamknutá)
Späť na Dejiny Ukrajiny.
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/wiki/Dejiny_Ukrajiny“