Važec

Obec sa nachádza v najvýchodnejšej časti Liptovskej kotliny a zároveň regiónu Liptov. Leží v údolí Bieleho Váhu, južne od obce sa dvíhajú Kozie chrbty, severne sa terén dvíha k svahom západotatranských štítov. Západne leží chotár Východnej, severne chotár mesta Vysoké Tatry, východne Štrby a na juhu Liptovskej Tepličky.

Severným okrajom Važca prechádza železničná trať Žilina – Košice a cesta I/18, ktorá na severovýchode križuje diaľnicu D1. Centrom obce vedie cesta III. triedy do Štrby. Najbližšie letisko sa nachádza v Poprade.

Okolie Važca bolo osídlené už v kamennej dobe, čo dokumentujú nálezy v lokalite Slamenná, o niečo mladší je nález bronzového noža z brehu Váhu v centre obce, pochádzajúci z obdobia halštatskej kultúry. Z poveľkomoravského obdobia (okolo r. 960) sa zachovali správy o existencii misijnej stanice a pôsobení pustovníkov a z roku 1222 pochádza vizitácia o farnosti Važca a Štrby. Pravdepodobne išlo o osadu Šoldov, ktorú zničili vojská Mongolov počas vpádu do Uhorska v roku 1241. V nasledujúcich desaťročiach nastáva obnova zničeného územia a vznik mnohých osád i v Liptove. Važec sa nepriamo spomína v roku 1267 v donačnej listine kráľa Bela IV., ktorý daroval šľachticovi Bohumírovi územie medzi Hybicou a hranicou Spiša. V roku 1273 sa spomína farnosť a samotná obec je písomne doložená v roku 1280, kedy už existovala aj susedná Východná a Hybe. Obyvatelia boli slobodníci a na ich čele obce stál dedičný richtár.

Vojská Husitov, tiahnúce obcou v 15. storočí ovplyvnili jej vývoj a v roku 1545 bol Važec čisto reformátorský. Bola vybudovaná škola, podporovalo sa vzdelávanie a nastal rozvoj obce. V roku 1600 bol vo Važci majer a 72 domov s asi 900 obyvateľmi. Salaše v okolí boli útočiskom pre zbojníkov, búriacim sa proti poddanstvu, medzi inými Šablika a Jánošíka. V roku 1773 vykonali z obce J. Cirbesz a J. Bucholtz zo Spiša prvý zdokumentovaný výstup na Kriváň. Počas revolučných rokov tu pôsobil evanjelický farár Michal Šoltýs a učiteľ Daniel Ferienčik, ktorí organizovali kultúrnu činnosť, ako aj národné výstupy na Kriváň. Silným impulzom pre rozvoj regiónu bola výstavba Košicko-bohumínskej železnice, ktorá 8. decembra 1871 zjednodušila dopravu obyvateľov do Liptovského Mikuláša i Popradu, no i okolitých obcí a mestečiek.

Po vzniku ČSR v obci vzniklo niekoľko spolkov, šíriacich kultúru. V roku 1922 Ondrej Húska a František Havránek objavili Važeckú jaskyňu, ktorú už o 6 rokov neskôr sprístupnili verejnosti. Tragickým dňom pre Važec bol 17. júl 1931, kedy takmer celú obec zničil veľký požiar, čo mnohých jej obyvateľov prinútilo odísť na Dolnú zem alebo do Ameriky. V obnovenej obci bola postavená cirkevná evanjelická meštianska škola i verejný vodovod.

Važťania sa aktívne zapájali do odboja a podporovali partizánsky oddiel, pôsobiaci vo Važeckej chate pri Troch studničkách. Obyvatelia podporovali SNP a k oslobodeniu obce došlo 29. januára 1945. Do života obyvateľov zasiahlo v roku 1947 vyhlásenie Tatranského národného parku, ktorým bolo výrazne obmedzené hospodárenie v lesoch a na základe ktorého stratil Važec 1/3 rozlohy chotára.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Zoznam kultúrnych pamiatok v obci Važec

• Rímskokatolícky kostol Klaňania sa troch kráľov, jednoloďová pôvodne ranogotická stavba s pravouhlým ukončením presbytéria a predstavanou vežou z druhej polovice 13. storočia. Pôvodné patrocínium kostola bolo sv. Antona Pustovníka. Barokovo bol upravovaný v roku 1738. Obnovou prešiel v roku 1910.^[5] Presbytérium je zaklenuté krížovou hrebienkovou klenbou a loď korýtkovou klenbou. Nachádza sa tu oltár Troch kráľov, neskorobarokový z poslednej tretiny 18. storočia. Bočné oltáre Panny Márie a sv. Jozefa sú barokové z polovice 18. storočia. Kazateľnica a krstiteľnica sú rokokové.^[6] Kostol má hladké bielené fasády, okná sú polkruhovo ukončené s kamennými osteniami, podobne vstupný portál. Veža je dekorovaná zuborezom a členená lizénovým rámom. Ukončená je ihlancovou helmicou. Nachádza sa tu neskorogotický zvon z 15. storočia.

•  
  Kostol Klaňania sa troch kráľov
•  
•  
  Barokové oltáre
•  

• Evanjelický kostol, trojloďová neorománska stavba s polygonálnym ukončením presbytéria a vežou tvoriacou súčasť jej hmoty z rokov 1889 – 1892. Stojí na mieste tolerančného kostola z roku 1783. Autorom stavby je staviteľ Blažej Bulla. V roku 1907 bola pristavená veža podľa projektu Milana Michala Harminca. V interiéri sa nachádza trojramenná empora nesená liatonovými stĺpmi s papyrusovými hlavicami. Priestor je zaklenutý pruskými klenbami. V roku 1925 vnútorný priestor vymaľoval Jan Hála, v presbytériu s vyobrazením Jána Husa a Martina Luthera. Hála je aj autorom troch oltárnych obrazov z roku 1926.^[7] Fasády kostola sú členené dekoratívnymi opornými pilermi, lizénovými rámami a polkruhovo ukončenými oknami s nadokennou rímsou. Priečeliu dominuje rizalit s nárožným kvádrovaním, z ktorého vyrastá hmota veže ukončená trojuholníkovými štítmi s terčíkom a ihlancovou helmicou.

• Súbor ľudových domov, jednopodlažných trojpriestorových zrubových a murovaných stavieb so sedlovou strechou, často s podlomenicou a kuklou, najmä z prelomu 19. a 20. storočia. Pamiatkovo sú chránené objekty číslo 14 a 41.^[8]

•  
  Evanjelický kostol
•  
•  
  Detail vstupu do kostola

Kultúra Važca je stáročia vytváraná a zdokonaľovaná vo všetkých smeroch svojho života. Z primárnych prvkov hmotnej Važeckej kultúry je jej ľudové staviteľstvo, ktoré nesie všetky charakteristické znaky ľudového staviteľstva horských oblastí, podmienené prístupnosťou stavebného materiálu miestnych zdrojov. Urbanistický koncept Važca bol pravdepodobne ovplyvnený starou obchodnou cestou, ktorá spájala Liptovskú a Spišskú kotlinu.

Výstavbu obce možno rozdeliť zhruba do štyroch období:

a) obdobie najstaršej výstavby, z ktorého, okrem ústneho podania nie sú dochované žiadne doklady;

b) obdobie vzniku „važeckého typu domu“, trvajúce do roku 1931;

c) obdobie murovanej výstavby troj-priestorových domov, trvajúce do druhej svetovej vojny;

d) obdobie po druhej svetovej vojne.^[9]

Pôvodné zrubové jednopriestorové domy – drevenice, sa stavali v nepravidelnom zoskupení, ktoré možno v katastrálnej mape vidieť do 19. storočia. Až koncom tohoto storočia sa výstavba obce sústreďovala okolo dvoch hlavných ulíc – hradskej a vernárskej.

Drevenice sa stavali prevažne zo smrekového dreva z okolitých lesov, pričom na základy, priečky a sýpky sa používal riečny kameň spájaný hlinenou maltou. Strechy boli sedlové, pri väčších domoch bola použitá stolicová konštrukcia, pri menších pántova. Úzke parcely pôvodných usadlostí postupným dedením a delením, spôsobili rozmiestnenie obytných priestorov za sebou (izba, pitvor, komora). Pri väčších domoch bola komora s maštaľou vstavaná do jedného priestoru – humna. Izolačným materiálom bola použitá podmurovka na steny a na dlážku drevo. Medzery medzi brvnami sa upchávali špárovaním. Zmena stavebného materiálu nastala po veľkom požiari, po ktorom sa začali stavať murované domy so zachovaním pôvodného pôdorysu.

Stavalo sa v úzkom zoskupení, pri ktorom vznikali dvory kolmo na komunikáciu. Jeden dvor slúžil pre dve i viac rodín spolu s hospodárskymi zvieratami. Obdobie po druhej svetovej vojne je charakteristické zmenou dispozície domov tak, že z pozdĺžneho gazdovského domu vzniká štvorcový dom s dvoma izbami smerované do ulice. Tento typ domu je zachovaný do dnes.

K ďalším znakom ľudovej kultúry Važca je jeho ľudový kroj. Materiálom na výrobu kroja bolo používané ľanové plátno a biele súkno, ktoré boli vyrábané z ľanu a vlny (od materiálu závisel aj strih odevu). Pre chladnejšie klimatické prostredie sa používala aj kožušina. Farbenie plátna obstarávali farbiari z Hybe, Štrby a Veľkej Blatnej pri Poprade. Medzi základné uchované formy odevu tzv. dlhý košeľovitý odev (charakteristického pre oblasti severného a východného Slovenska) patrí; rovná košeľa, rovná zástera zapásaná tkanicou, gate, vrchná súkenná suknica, kožušteky bez rukávov, kacabajky, baranica, dlhé ručníky, kapce a krpce. Postupne sa táto forma odevu dopĺňala, alebo upravovala novšou odevnou časťou – napr.: bielizňou či súkennými nohavicami.

(zdroj podľa; Michal Hyben „Važec“, vydavateľstvo Osveta, Martin, 1981)

• V katastrálnom území obce sa nachádza známa Važecká jaskyňa.
• O rázovitej obci nakrútili publicisticko-dokumentárny film Svet pod Kriváňom Ľubomír Stanček a režisér Fedor Bartko (STV Bratislava 1996).
• Po obci je pomenovaná planétka (347028) Važec^[10], ktorú v roku 2010 objavil slovenský astronóm Tomáš Vorobjov

• Michal Lúčanský (* 1897 – † 1933), VŠ pedagóg bohoslovecká fakulta ECAV v Bratislave, autor nábožných piesní, básnik
• Štefan Rysuľa (* 1900 – † 1976), spisovateľ, publicista a pedagóg
• Janko Ilavský-Podkrivánsky (* 1902 – † 1983), zberateľ ľudových piesní, ľudový básnik, cirkevný dozorca, zakladateľ folklórnej skupiny (1923).
• Ján Michalko (* 1912 – † 1990), evanjelický farár, generálny biskup ECAV na Slovensku
• Ondrej Bartko (* 1915 – † 2008), bratislavský ev.a.v. farár, teológ, konsenior, scenárista
• Ondrej Bartko (* 1926 – † 2012), výtvarný teoretik, maliar, VŠ pedagóg
• Michal Ferianc (* 1931 – † 1998), fyzik
• Jan Mikuláš Hála (* 1937), český maliar a reštaurátor, syn maliara Jana Hálu
• Ján Garaj (* 1934), slovenský chemik, významný pedagóg, vedec, v rokoch 1989 – 1990 rektor SVŠT (STU)

• Jan Hála (* 1890 – † 1959), český maliar, kresliar, ilustrátor a dokumentátor folklóru
• Janko Silan (* 1914 – † 1984), spisovateľ a básnik, pôsobil v obci ako rímskokatolícky farár v rokoch 1949 – 1984

• Važecká jaskyňa
• Važecká dolina
• Šoldov

• MATEJKOVÁ, Michaela; VÍTEK, Peter; ZUSKINOVÁ, Iveta; POTAŠ, Anton; LAUČÍK, Peter, BARTKOVÁ, Anna T. R. Život Važca. Važec : Obec Važec, 2022. 386 s. ISBN 978-80-973371-3-1.
• HYBEN, Michal. Važec : dúchanie do našej pahreby. Vo Važci : Miestny odbor Matice slovenskej, 2000. 159 s. ISBN 80-968357-6-9.
• BARTKO, Michal. Važec. 1. vyd. Martin : Osveta, 1981. 265 s.

•   Commons ponúka multimediálne súbory na tému Važec
•   Wikislovník ponúka heslo Važec

• Oficiálny web