Turistická značka

Bližšie informácie v hlavnom článku: Turistická značka na Slovensku

Slovensko a Česko sú krajiny pôvodu špecifického značkovania troma horizontálnymi pruhmi (napr. červená  ), ktoré sa používa aj v iných okolitých krajinách, avšak nie je vôbec univerzálne. Okrajové pruhy sú biele, stredný pruh, ktorý je farebný, môže byť červený, modrý, zelený alebo žltý.^[1] Turistické značkovania na území Slovenska v roku 2024 oslávi 150 rokov (1874 – 2024). Značkovanie turistických trás bolo aj preto zapísané v Reprezentatívnom zozname nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska.^[2][3][4]

Značenie určuje slovenská norma STN 01 8025^[5] avšak turistické značkované trasy nemajú na Slovensku oporu v zákone^[2] a preto ich vykonávajú dobrovoľníci. Značkovanie v Klube slovenských turistov (od roku 1990 následník Klubu slovenských turistov a lyžiarov) realizuje 350 značkárov, ktorí sa vo svojom voľnom čase starajú o trasy (turistické chodníky), ktoré 1. sep s dĺžkou približne 15-tisíc kilometrov.^[2] (K 1. septembru 2010 bolo na území Slovenska vyznačených presne 14 692,5 km.)

Značkovanie turistických chodníkov siaha na začiatok 19. storočia, kedy začali vznikať dobrovoľné turistické spolky, hoci najstarší, oficiálne doložený bol britský Alpine Club, založený až v roku 1857. Najmä alpské spolky boli inšpiráciou na vznik ďalších, rovnako zameraných klubov, ktoré budovali cesty, útulne a chaty, sprístupňovali ich budovaním ciest a chodníkov a vytvárali podmienky na rozvoj turizmu. Značením prístupových trás k chatám, postupne i k zaujímavým lokalitám vznikla sieť chodníkov, na ktorých sa dalo orientovať domácim, no i tamojšie prostredie neznalým návštevníkom. Majitelia horských chát v alpských dolinách a v Durínskom lese tak boli priekopníkmi značenia pásovými značkami, ktoré sa postupne rozšírilo po celom svete.^[6]

Slovensko bolo súčasťou Uhorska, kde bola až do Bachovho absolutizmu zakázaná činnosť spolkov, preto aj združenia turistov mohli pôsobiť len neformálne. Najstarším doloženým spolkom na území Slovenska je Sitniansky klub z Banskej Štiavnice, ktorý vznikol v roku 1860. Budoval chodníky v okolí Sitna, Vyhní a Sklených Teplíc, ktorými sprístupňovali prírodné krásy širokej verejnosti. Opustený sklad pri bani Gedeon v Hodrušskej doline prebudovali na turistickú chatu, ku ktorej bol už v roku 1874 vyznačený chodník. Tento dátum sa považuje za začiatok značenia na našom území.^[6]

V roku 1873 vznikol krajinský Uhorský karpatský spolok, ktorý sa propagácii turizmu a budovaniu zázemia venoval komplexnejšie. V Tatrách vyvíjal aktivity na podporu turizmu v okolí Javoriny Theodor Aladár Salamon, ktorý dal už v roku 1875 vybudovať a vyznačiť chodníky do Bielovodskej doliny a v roku 1878 dal postaviť útulňu na Poľane pod Vysokou. V jeho aktivitách pokračoval aj nasledujúci majiteľ tohto územia, knieža Hohenlohe, ktorý dal vybudovať ďalšie chodníky. Mohutný rozvoj turizmu Vysokých Tatier nastal po sprevádzkovaní Košicko-bohumínskej železnice so zastávkami v podhorí. Začalo sa s výstavbou útulní, chát a značených chodníkov, ktoré priťahovali húfy návštevníkov. Prvou bola už v roku 1874 Chata pri Velickom plese a o tri roky bol k nej vyznačený chodník zo Starého Smokovca. Rozvoju Tatier pomohlo najmä kúpeľníctvo a vznik klimatických liečební s potrebným zázemím. V roku 1886 začala výstavba Cesty Slobody, ktorá umožnila lepšiu dostupnosť tatranských osád a prístup do dolín. V tomto roku bolo dokončené značenie na Kriváň, o dva roky neskôr aj na Ďumbier a následne pribúdali ďalšie. Prirodzenou súčasťou boli služby horských vodcov a vydávanie turistických sprievodcov, máp, monografií a obrazových publikácií. Popri chodníkoch sa okrem značiek začali objavovať turistické tabuľky a svoju činnosť započala horská služba.^[6]

Beskydská sekcia s podporou grófa Sztárayho vybudovala a vyznačila v roku 1881 chodník z Morského oka na Sninský kameň, ktorý spájal rok predtým postavené útulne. V roku 1883 vznikla aj útulňa pod Vihorlatom a o tri roky neskôr bola vybudovaná a vyznačená cesta Zádielskou dolinou. V okolí Modry sa angažoval od roku 1892 Modranský turistický spolok, ktorý vyznačil chodníky v okolí Harmónie a o dva roky neskôr vybudoval rozhľadňu na Veľkej homoli.^[6]

Po vzniku Prvej česko-slovenskej republiky bola dočasne zakázaná činnosť Uhorského karpatského spolku, no situácia sa postupne normalizovala a turistické hnutie mohlo napredovať pod novozriadeným Klubom československých turistov. Značná členská základňa a popularita turizmu napomohla k zjednoteniu metodiky značenia, no najmä k výstavbe 70 chát a útulní, dostupných 14 tisíc kilometrami značených trás. Od 20. rokov vznikali prvé diaľkové magistrály, napr. Štefánikova turistická stezka z Radhošťa do Brezovej pod Bradlom, Tatranská magistrála či Cesta Andreja Kmeťa z Levíc na Sitno. Po II. svetovej vojne bolo nutné obnoviť poničené značenie a tiež bolo vytvorených množstvo prepojení, čím vznikli hrebeňové magistrály, medzi inými v roku 1956 aj Cesta hrdinov SNP. V roku 1958 vydal Ústredný výbor ČSTV smernicu o jednotnom riadení značenia turistických trás, čím sa ešte viac zvýšila úroveň značenia. O dva roky neskôr bol zmenený systém číslovania chodníkov, identifikovateľný podľa regiónu. K prepojeniu na medzinárodnú sieť turistických trás došlo až po roku 1990, kedy už značkársku agendu viedol Klub slovenských turistov.^[6]

Po rozdelení Česko-Slovenska v roku 1993 pokračoval v starostlivosti o turistickej značenie Klub českých turistov. Spôsob značenia je zhodný ako na Slovensku, rozdiel je však v označovaní vzdialenosti daného cieľa, ktoré je udávané v kilometroch a nie časového údaju, ako na Slovensku.

V Poľsku sa používa obdobné značenie ako u nás, navyše však existuje ešte čierna značka. Zvláštnosťou oproti nášmu označovaniu je len biely výkričník nad značkou, ktorý upozorňuje na náhlu zmenu smeru. Prvú poľskú trasu vytýčil pomocou smerových ukazovateľov Leopold Wajgel v roku 1880 v Haliči (trasa Krasny Luh - Hoverla, teraz Ukrajina). V roku 1887 bola vyznačená prvá značka aj na území samotného Poľska. Značky podobné dnešným navrhol v roku 1924 Feliks Rapf a okrem rozmeru (9 × 15 cm) je odlišné aj uvádzanie vzdialenosti v nížinách v kilometroch, pokým v horách je identické s našim a uvádza časový údaj. V roku 2003 bolo v Poľsku vyznačených 58 292 km turistických chodníkov, z toho 9 211 km predstavovali cyklotrasy a 785 km trasy pre lyžiarov. Zvláštnosťou sú chodníky pre jazdcov na koňoch.

V období, kedy bola Zakarpatská Ukrajina súčasťou ČSR, vyznačil Klub slovenských turistov na tomto území niekoľko trás. Značenie nebolo po 2. svetovej vojne udržiavané a prakticky zaniklo, v súčasnosti sú v teréne pozorovateľné už len zvyšky na starších stromoch (napr. V okolí Koločavy).

Od roku 2007 sú značené turistické cesty v Zakarpatskej oblasti podľa slovenských a českých zvyklostí, a to najmä v okolí obcí Usť-Čorna a Koločava.^[2] Veľká časť značenia bola financovaná vďaka podpore českej vlády a len v roku 2010 a 2011 takto vzniklo 700 kilometrov trás v Karpatskej oblasti^[3] a 200 km na Kryme.^[4]

V 70. rokoch dvadsiateho storočia bolo základným značkarským systémom v krajine tvarové značenie. Tvarové značky (krúžky, štvorčeky, trojuholníčky a pod.) sú orámované bielou farbou, pásové značenie je podobné ako na Slovensku a v Česku. Používajú sa farby červená, modrá, zelená a žltá.

Európska asociácia turistických klubov (EWV, Europäische Wandervereinigung, European Ramblers 'Association) si pri svojom založení v roku 1969 stanovila za cieľ vytvoriť medzinárodnú európsku sieť turistických trás. Členmi asociácie sú turistické zväzy a spolky väčšiny európskych krajín. Do roku 2006 bolo vytvorených 11 diaľkových trás (E1 až E11) s celkovou dĺžkou asi 55 000 km, v októbri 2010 pribudla trasa E12. V strednej Európe sú tieto cesty väčšinou dobre vyznačené, v iných častiach Európy značenie v teréne je neraz nedostatočné alebo úplne chýba. Územím Slovenska prechádzajú európske diaľkové trasy E 3 (zo Španielska do Rumunska) a E 8 (z Holandska do Bulharska) a medzinárodná trasa I 23 (z Poľska do Rakúska).^[5]

1. ↑ ^{a b} Značenie na stránkach kst.sk [online]. [Cit. 2016-11-24]. Dostupné online. Archivované 2016-10-30 z originálu.
2. ↑ ^{a b c d} Budovanie turistického značenia v Zakarpatii
3. ↑ ^{a b} [1]
4. ↑ ^{a b} Rozvojová spolupráca, Veľvyslanectvo Českej republiky v Kyjeve
5. ↑ ^{a b} Zoznam turistických trás na Slovensku [online]. [Cit. 2016-11-24]. Dostupné online. Archivované 2016-11-24 z originálu.
6. ↑ ^{a b c d e} GULDAN, Arnošt. Pohľad do dejín značenia turistických chodníkov na území Slovenska [online]. Bratislava: kst.sk, 2012, [cit. 2022-05-01]. Dostupné online. Archivované 2022-04-11 z originálu.

• PERNICA, Milan; ROHLÍK, Jiří. Na výlet s turistickou mapou. 1. vyd. Praha : Olympia, 1980. 158 s.

•   Commons ponúka multimediálne súbory na tému Turistická značka

• Turistické značenie na cestovanie.sk Archivované 2016-11-24 na Wayback Machine
• Klub českých turistov
• Značenie ciest PPTK - Poľsko Archivované 2005-08-31 na Wayback Machine
• Bechyňská deklarácia o turistickom značení v Európe

• Turistické značky na slovenskedovolenky.sk Archivované 2016-11-24 na Wayback Machine
• Klub slovenských turistov - Klub značkárov Slovenska Archivované 2005-10-28 na Wayback Machine
• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Turistická značka na českej Wikipédii.