Svoradov

Po založení Univerzity Komenského v Bratislave v roku 1919 nastal veľký problém s ubytovaním študentov, nakoľko v Bratislave neexistoval žiaden vysokoškolský internát. Preto sa časť katolíckych študentov obrátila na kňaza Eugena Filkorna, ktorý mal skúsenosti zo zakladania stredoškolských internátov počas Monarchie. V roku 1922 sa Eugen Filkorn dohodol so správou sirotinca svätej Alžbety, ktorý sa nachádzal na mieste dnešného Svoradova o tom, že sa tam budú môcť ubytúvať študenti. Priestory však boli veľmi nevyhovujúce, preto sa rozhodlo o výstavbe prvého moderného internátu na území Bratislavy. Na tento účel sa založil podporný Spolok Kolégia sv. Svorada pod vedením trnavského biskupa Pavla Jantauscha. Zakladajúci a doživotní členovia venovali 2000 resp. 500 Kčs, riadni platili ročne 20 Kčs. Hlavným cieľom Spolku bolo zakladať, podporovať a vydržiavať internáty. Filkorn zvolil pre novotvoriaci sa internát názov Svoradov podľa sv. Svorada. Spolok Kolégia Sv. Svorada sa stal garantom výstavby a správy internátu. Jeho členmi okrem viacerých slovenských biskupov boli aj kňazi – politici pápežský prelát Andrej Hlinka, ThDr. Jozef Tiso, Ferdinand Juriga či Tomáš Ružička . Výstavba stála 1 100 000 korún. Z nich sa v Amerike Filkornovou zásluhou podarilo vyzbierať 200 000 KČS, 200 000 dala bratislavská župa, 200 000 slovenskí biskupi (biskup Ján Vojtaššák prispel 50 000 korunami). Taktiež zbierky po celom Slovensku vyniesli nezanedbateľnú sumu. Zvyšok peňazí poskytli ako úver banky. Po postavení „starého Svoradova“, kde sa prví študenti nasťahovali v roku 1926, 29. júna 1926 posvätil rožňavský biskup Michal Bubnič základný kameň „nového Svoradova“. Na slávnosti rečnil Ferdinand Juriga. Začiatkom roka 1927 si Spolok Kolégia sv. Svorada dal žiadosť na zriadenie telefónu. Dnes vyznieva zaujímavo, že polícia musela dať vyjadrenie, či k tomu nemá „politických námietok“. 1. mája 1928 biskup Pavol Jantausch posvätil krídlo „nového“ Svoradova za účasti ministra školstva Milana Hodžu. Polícii neušlo, že namiesto štátnej hymny sa spievala pieseň Hej Slováci a viali bielo-modro-červené a bielo-žlté zástavy. Výstavba ďalších traktov Svoradova trvala postupne až do roku 1939.

Zaujímavý bol vnútorný poriadok internátu, ktorý sa vyznačoval takmer sparťanským duchom. Budíček pre všetkých bol o 7.00, potom sv. omša, raňajky, prednášky, o 12.00 obed, opäť prednášky, o 18.00 večera, omša a do 23.00 štúdium. Stanovy boli napísané v kresťanskom a národnom duchu. Keďže Svoradov bol čisto chlapčenský internát (na začiatku existencie tu bývali hlavne právnici a medici, neskôr prírodovedci a technici), prísne sa dbalo na morálku. Okrem iného bolo zakázané v jeho priestore politizovať, naopak fajčenie na izbách bolo povolené. Predpisy sa však podľa slov starých svoradovčanov dali obchádzať, vládol tu veselý študentský život. Existovali volejbalové a futbalové mužstvá, ktoré hrali mestské ligy. Sväté omše sa slúžili v kaplnke Panny Márie s impozantnou mozaikou od Šimkoviča z roku 1932 (v roku 1949 bola rozobraná a dnes je v kostole na Kalvárii v Horskom parku). V roku 1949 kaplnka zanikla a nahradili ju izby – tento stav trvá dodnes. Na Svoradove bola knižnica, knihy do nej venovalo vydavateľstvo Lev z Ružomberka či nakladateľstvo L. Mazáča z Prahy. Fungovala čitáreň, kde bola denná tlač a časopisy, tiež hudobný krúžok, ktorý mal vlastné nástroje. Študenti mohli využívať telocvičňu. Riaditeľom internátu bol Eugen Filkorn, postava požívajúca všeobecnú úctu pre svoj vzťah k študentom a pre spôsob udržiavania ducha Svoradova. Ekonomickým správcom bol Tomáš Beneš a za duchovnú správu zodpovedal lazarista Ján Hutyra. Sestričky vincentky mali na starosť stravu. Bývať na Svoradove bola pocta (kto sa chcel ubytovať, musel mať odporučenie), vždy sa naň hlásilo viac ľudí, ako bolo miest a to aj potom, ako vznikol druhý, štátny internát Lafranconi. Medzi Svoradovom a Lafranconi bola zdravá rivalita. Stali sa strediskami študentského hnutia. Svoradov kresťansko – nacionálneho, ovplyvňovaného najmä osobnosťou a politikou Andreja Hlinku a Lafranconi strediskom diferencovaných študentských prúdov, od agrárno – liberálnych až po socialisticko – komunistické. To zodpovedalo aj demokratickému pluralizmu vtedajšieho politického života. Svoradov bol sebestačným po stránke ekonomickej, pretože k nemu patril mlyn v Podunajských Biskupiciach a 90 ha veľký statok v Torcsi (dnes časť obce Dunajská Lužná), kde sa pestovala zelenina a chovali domáce zvieratá. Za ubytovanie a stravu študenti platili, takisto ako aj za každú skúšku (a to aj počas trvania Slovenského štátu). Najchudobnejší boli dotovaní, mnohí z nich neplatili vôbec. Títo bývali v takzvaných fundacionálnych izbách (platili ich jednotlivé fary a sponzori, v roku 1928 bolo 72 takýchto miest), alebo v štipendijných štátnych izbách (v roku 1928 ich bolo 27). Prostriedky pre študentov sa získavali aj predajom umeleckých diel (napr. v roku 1931 sa pre tento účel predávala kolekcia obrazov slovenských hradov od Janka Alexyho a diela maliarov Rambouska a Uprkyho). Na internáte bolo centrum Ústredia slovenského katolíckeho študentstva (ÚSKŠ), ktoré zastrešovalo asi 30 vysoko a stredoškolských spolkov zo Slovenska. Najznámejším bol spolok Moyzes, ďalšími Tatran, Považan… Vydával sa tu vlastný časopis Svoradov, v ktorom napr. v roku 1935 vychádzala štúdia o nacizme ako „novopohanstve“. Ďalším periodikom bol Rozvoj, ktorý bol určený stredoškolákom. Študenti sa venovali aj charitatívnej činnosti pre chudobných obyvateľov Bratislavy. Existovala tu tzv. malá univerzita, na ktorej mali prednášky mnohí významní činitelia, medzi nimi aj mnoho českých profesorov. Povinná bola 1 prednáška každý týždeň. Okrem katolíkov mali na Svoradove svoje izby aj evanjelici. Na Svoradove ekumenizmus žil dávno pred Druhým vatikánskym koncilom. Od začiatku svojej existencie bol Svoradov v nemilosti ústrednej vlády, ktorá v ňom videla svoje ohrozenie a považovala ho za „semenište“ ľudáctva a často ho preverovala políciou. Napríklad v roku 1938 Kolégium sv. Svorada požiadalo o prostriedky z podpornej Masarykovej nadácie. Boli mu zamietnuté. Policajné riaditeľstvo to odôvodnilo účasťou svoradovčanov na autonomistických manifestáciách či na demonštrácii študentov proti pomenovaniu petržalského nábrežia po Tyršovi.

Tesne pred vznikom Slovenského štátu, počas tzv. Homolovho puču 10. marca 1939 bol internát obkľúčený tankmi československej armády a študenti sa na ňom zabarikádovali. Počas vojny tu bola Vyššia vodcovská škola Hlinkovej mládeže a istý čas aj Akademická Hlinkova garda. Na pôde internátu počas vojny niekoľko rokov pôsobila zaujímavá postava – jezuita Tomislav Kolakovič z Chorvátska, ktorý pripravoval študentov na život Cirkvi v totalite. Založil spoločenstvo Rodina, ktoré po celom Slovensku zorganizovalo mnoho svojich buniek. Počas Slovenského štátu bývalo na internáte cca 500 študentov. V tomto období sa začalo so stavbou ďalšieho vysokoškolského katolíckeho internátu na Wilsonovej ulici v Bratislave.

Rok 1945 pre Svoradov znamenal zlom. Nastala atmosféra napätia. Po bombardovaní Bratislavy sa tu uchýlil Slovenský Červený kríž. Už v júli 1945 boli všetky školy a internáty poštátnené. Aj pre Spolok Kolégia sv. Svorada nastali krušné časy. Na jeho čelo bol zvolený biskup Ambróz Lazík. V roku 1946 Kolégiu neboli Povereníctvom vnútra schválené nové stanovy. Mnoho študentov - svoradovčanov sa zapojilo do boja proti nastupujúcej totalite, mnohí skončili v žalároch. 23. mája 1946 bolo ich stretnutie utopené v krvi, jedenásti boli zranení, 5 študentov bolo postrelených. Pred voľbami v roku 1946 sa na pôde Svoradova živo diskutovalo o založení katolíckej politickej strany. Táto myšlienka sa nezrealizovala. Študenti však podporili Demokratickú stranu, ktorej volebným manažérom sa stal svoradovčan Imrich Kružliak. Táto strana drvivo porazila Komunistickú stranu Slovenska (viac ako 60% hlasov oproti 30% KSS) V roku 1947 sa obnovilo zatýkanie študentov zo strany ŠtB, ktoré pokračovalo aj v ďalších rokoch. Mnohí boli súdení v rámci veľkého procesu Gazdík a spol. či v procese s Rodinou. V tom čase sa položartom hovorilo o centrále polície U dvoch levov ako o druhom Svoradove, nakoľko tu bolo pozatváraných mnoho svoradovčanov. Po komunistickom prevrate vo februári 1948 Spolku zhabali všetok majetok a bol vymazaný z registra. Začiatkom 50-tych rokov sa kvôli zlikvidovaniu svoradovskej tradície internát premenoval na Študentský domov Mirka Nešpora – partizána, ktorý nemal so Svoradovom nič spoločné. Tento názov niesol až do roku 2000, keď mu bol napriek odporu postmarxistických historikov navrátený pôvodný názov. V sedemdesiatych rokoch 20. storočia na internáte bývali predovšetkým študentky ekonómie. Tie organizovali „podzemné“ katolícke krúžky, na ktorých sa často zúčastňoval aj tajne vysvätený biskup Korec. O živote internátu od začiatku 60. tych rokov 20. storočia vedel pútavo rozprávať kurič Tono Bačík († 2003), nezabudnuteľná postavička patriaca k „nešporáku“.

Po novembrovej nežnej revolúcii bol Svoradov v reštitúcii vrátený katolíckej Cirkvi, ktorá ho nechala v bezplatnom prenájme Slovenskej technickej univerzite. Od roku 1996 je vo vestibule umiestnená pamätná tabuľa Eugenovi Filkornovi, (odhalil ju arcibiskup Ján Sokol), ostala tam aj busta Mirka Nešpora (dielo od Trizuljaka), čo predstavuje zaujímavé historické porovnanie, tak symbolické pre dejiny 20. storočia. V deväťdesiatych rokoch internát obývali hlavne študenti Chemickotechnologickej fakulty STU, od začiatku 21. storočia dominujú mladí umelci. Taktiež sa tu pravidelne stretávali bývalí svoradovčania, ktorí založili Kruh priateľov Svoradova. Na Svoradove mal svoju miestnosť aj Slovenský katolícky akademický spolok ISTROPOLITAN.

Svoradov dal Slovensku mnoho výnimočných ľudí. Spomeňme napríklad básnika katolíckej moderny – lekára Andreja Žarnova (bol pri exhumácii pozostatkov povraždených poľských dôstojníkov v Katyni, jeho verše zdobia pamätnú tabuľu E. Filkorna vo vestibule), politikov Karola Sidora, bratov Ďurčanských, Júliusa Stana, Jozefa Kirschbauma, Antona Neuwirtha, Jozefa Vicena (zakladateľa vysielača Biele légie po komunistickom puči), herca Gustáva Valacha, historika Františka Hrušovského, archeológa Bela Pollu, speváka Štefana Hozu, právnikov Vojtecha Marka, Júliusa Virsika, Františka Braxátora, lekára Františka Sýkoru, novinára a publicistu Imricha Kružliaka, diplomata Jozefa Augusta Mikuša, maliara Ladislava Záborského, básnika Severína Zrubca a mnoho ďalších známych či menej známych osobností. Chvíľu tu dokonca býval aj Gustáv Husák. Treba podotknúť, že pod Husákovým vedením sa svoradovčania v komunistickom režime stali občanmi druhej kategórie. Dohromady si v žalároch a na nútených prácach odtrpeli stovky rokov. Ich osudy je potrebné spracovať, čo je veľká historická výzva pre budúcnosť.

...potom, čo [6. októbra 1938 v Žiline] extrémista Karol Sidor prešiel do frakcie Jozefa Tisu, vládli oveľa umiernenejšie pomery a v tomto bode sa uspokojili s vyhlásením "autonómie", ktorá bola potom oficiálne ratifikovaná v Prahe. I keď sa zdalo, že umiernení zvíťazili, kľúčové pozície v aparáte boli kontrolované extrémistami. Dr. F. Ďurčanský bol vymenovaný za ministra spravodlivosti a propagandistický aparát bol zverený Š. Machovi. Obaja muži získali vzdelanie v najnebezpečnejšom semeništi antisemitizmu na Slovensku, v internáte univerzity Svoradov v Bratislave, a došli k názoru, že politický antisemitizmus je jedným z najpopulárnejších a najefektívnejších prostriedkov na získanie masovej podpory slovenského národa. Extrémistická slovenská inteligencia, mladá generácia nenávidiaca Židov a organizujúca demonštrácie a povstania proti nim, vyrástla v Svoradove. Bola to cvičná plocha pre rezervy aktivistov strany, rozsievačov rasizmu a politického separatizmu. ^[1]

V tom čase zaiste z vyššieho vnuknutia obrátil sa na nás predstavený lazaristov Jozef Danielik so žiadosťou, aby sme prijali do ústavu (Svoradova) ich dorast, klerikov, čo dovtedy študovali v Štyrskom Hradci (Grázi) a doma mali pokračovať na teologickej fakulte v Bratislave. Žiadosti nebolo možné nevyhovieť. Veď všetka starosť o stravovanie, poriadok a čistotu v ústave, o dorábanie potravín na statku v Torči bola zverená na milosrdné sestry z kongregácie sv. Vincenta. Bola tu však aj iná pohnútka. V klerikoch, ktorí budú rásť spolu s akademikmi, videl som budúcich vychovávateľov Svoradovčanov... Naraz sa našli vhodné miestnosti, upravením chodby pri kostolíku. Začali tam život presne podľa pravidiel sv. Vincenta. Príkladný rehoľný život klerikov, najmä ich úprimná nábožnosť, hlbokým dojmom pôsobili na všetkých obyvateľov ústavu.“

^[2]

"Nikoho som sa nepýtal pri prijatí do ústavu, do akej strany patrí. Mali sme tam československých lidákov v hojnom počte, agrárnikov menej, ba aj Čechov a v menšom počte aj socialistov".

Tzv. Národný súd v rozsudku nad Filkornom z roku 1947 konštatuje: ...Obvinený (Filkorn) zachránil vo Svoradove osoby rasovo prenasledované (židovského pôvodu), ba aj účastníkov povstania (z Francúzska navrátivších sa svoradovčanov).

^[3]

Napriek tomu, že doteraz neexistuje ucelená publikácia o histórii Svoradova (jej vydanie pripravuje prof. Róbert Letz), úlomky sa dajú poskladať z prác:

• Eugen Filkorn – Verný svojmu svedomiu, Slovak Canadian Cultural and Heritage Centre, Toronto, Canada a Matica slovenská, 2004
• František Braxátor – „Eugen Filkorn, zakladateľ Svoradova“ (1985, Kanada)
• Anton Neuwirth – „Liečiť zlo láskou“
• František Hrušovský – „Slovenské dejiny“
• Imrich Kružliak – „Svoradov v živote národa“
• Ján Kaššovič – „Svoradov, katolícky vysokoškolský internát v Bratislave“ (zb. Katolícke Slovensko, Bratislava 1932)

a mnohých textov Dr. Jozefa Kirschbauma, Imricha Kružliaka či Pavla Čarnogurského. Svoradovu sa vo svojej diplomovej práci pod vedením profesora Róberta Letza venoval mladý historik Martin Rázga.

1. ↑ Emanuel Frieder, Z denníka mladého rabína (Slovenské národné múzeum Bratislava 1993)s. 15
2. ↑ Miroslav Obšivan, Život a dielo Jána Hutyru - provinciála lazaristov na Slovensku. Diplomová práca. Univerzita Komenského, Rímskokatolícka cyrilometodská bohoslovecká fakulta, 2002
3. ↑ Eugen Filkorn:Verný svojmu svedomiu (Slovak Canadian Cultural and Heritage Centre Toronto a Matica slovenská Martin, 2004, str. 359)