Subdukcia
Subdukcia je geologický proces, pri ktorom jedna tektonická platňa poklesáva pod druhú. Niekedy sa stretávame s pojmom subdukčná zóna: toto je pomenovanie oblasti, kde sa odohráva daný pokles. Je to miesto častého výskytu zemetrasení a sopečnej činnosti. Subdukčné zóny označujú miesta poklesu litosféry do plášťa, teda „recyklácie“ oceánskej kôry.
Zem je jediná planéta s potvrdenou subdukciou, aj keď na Venuši a Marse sa potvrdil výskyt neaktívnych subdukčných zón. Bez subdukcie by neexistoval pohyb kontinentov a Zem by mala úplne iný tvar ako má teraz.
Morfologicky sa subdukčné zóny prejavujú ako hlboké priekopy na dne oceána (napr. Mariánska priekopa v Pacifiku). Na povrchu sa neďaleko týchto priekop nachádzajú sopečné reťaze (napr. Japonské ostrovy, alebo Andské pásmo). Priekopy a sopečné reťaze sú približne rovnobežné.
Mechanizmus
upraviť
Celý mechanizmus poklesu je založený na rozdieloch hustoty jednotlivých vrstiev. Litosféra je vo všeobecnosti ľahšia ako astenosféra, preto na nej „pláva“, ale pokiaľ je litosféra tvorená oceánskym typom kôry (bazaltami), tak je ťažšia a preto môže poklesávať do astenosféry. Ak je platňa tvorená kontinentálnou kôrou, je ľahšia a preto takéto platne pri kolízii s inou nepoklesávajú, ale vytvárajú pásmové pohoria (tento proces sa nazýva orogenéza). Pri poklesávaní dochádza často k nahromadeniu sedimentov zo subdukovanej oceánskej platne v časti hlbokomorskej priekopy, ktorá je bližšie k ostrovnému oblúku alebo kontinentu v oblasti označovanej akrečný klin. Vznikajú pri tom chaotické zmesi sedimentov označované ako tektonické melanže.[1] V oblasti poklesávania platní bol tiež pozorovaný jav ich ohybu do hora (tzv. bulging) pred tým než vstúpili do subdukčnej zóny. Tento jav spôsobuje elastická deformácia (podobne ako napr. plastové pravítko ohnuté na okraji stola smerom k zemi sa tiež v mieste pred ohybom vyduje dohora).
Subdukcia je mnohými považovaná za najdôležitejší platňovo tektonický pohyb. Sila subdukčných procesov je o rád vyššia ako v prípade iných typov tektonických pohybov.
Subdukčné zóny sú asociované s hlbinnými zemetraseniami. Zvyčajne ich hĺbka nepresahuje 20 km, ale v subdukčných zónach sú epicentrá uložené v hĺbke až 700 km. Tieto pásma sa nazývajú Benioffove zóny a ohraničujú poklesávajúcu litosféru.
Magmatizmus viazaný na sopečné reťaze je generovaný v hĺbkach 100 až 130 km vo vzdialenosti asi 50 až 80 km od priekopy. Magmatizmus má priamu súvislosť s poklesávaním kôry do plášťa, dochádza k parciálnemu taveniu okolitých hornín a výstupu magmy na povrch. Takto je generovaných asi 25 % celkového objemu magmy, ktorá sa dostáva na povrch Zeme.
Znaky a klasifikácia subdukcie
upraviťZa subdukciu je vo všeobecnosti považovaný hlavne jav, kedy dochádza poklesávaniu oceánskej platne pod kontinentálnu alebo mladšiu (ľahšiu) oceánsku platňu. Tento typ subdukcie sa niekedy tiež označuje ako B typ subdukcie. V prípade stretu kontinentu s oceánskou platňou sa hovorí o subdukcii Čilského alebo Andského typu. V prípade kontaktu dvoch oceánskych platní dochádza k vzniku ostrovného oblúku na mladšej paltni, tento typ subdukcie sa nazýva Mariánsky typ.
Omnoho zriedkavejším prípadom je ak sa do pozície subdukujúcej platne dostane pod kontinentálnu platňu iná kontinentálna platňa. Tento ojedinelý typ subdukcie sa označuje ako typ A, alebo kontinentálna subdukcia[2]. Takýto „pokus“ o subdukciu však nemá kvôli nízkej hustote kontinentálnej litosféry dlhé trvanie a nedochádza k nemu v : rovnakej miere ako v prípade oceánskej litosféry. Pochovaná kontinentálna kôra je po ponorení do ťažšej astenosféry nadľahčovaná ako polystyrén pod vodou, dochádza k jej opätovnému výstupu k povrchu, známymi príkladmi sú oblasti Álp ako Dora Maira alebo tektonické okno Vysokých Taur.
Referencie
upraviťPozri aj
upraviťIné projekty
upraviť- Commons ponúka multimediálne súbory na tému subdukcia.
