Rumunská revolúcia v roku 1989

Podnetom na ľudové povstanie sa stal pokus tajnej polície Securitate 15. decembra 1989 v Temešvári deportovať maďarského kalvínskeho kňaza László Tőkésa. Keď sa obyvatelia postavili na jeho obranu, polícia ich rozohnala vodnými delami. O deň sa v Temešvári a Arade zišli demonštranti požadujúci odstúpenie Nikolae Ceaucesca. Situácia v meste začala eskalovať a polícia začala strácať nad udalosťami kontrolu. 17. decembra 1989 bola kvôli nastoleniu poriadku do mesta vyslaná armáda. Jej prítomnosť však situáciu ešte zhoršila a zakrátko došlo k prvým násilným incidentom. Vojaci a príslušníci Securitate spustili paľbu do demonštrantov, neskôr použili na rozháňanie protestujúcich aj tanky, ostreľovanie z vrtuľníkov a bodáky. Začali kolovať mnohé fámy o tom, že vojakov, ktorí odmietli plniť rozkazy, zastrelili na mieste a že v Temešvári zahynulo až 5 000 ľudí, čo situáciu ešte vyostrilo (hoci neskôr sa ukázalo, že tieto informácie sa buď nezakladali na pravde, alebo boli veľmi prehnané).

Vlna protestov sa zakrátko dostala aj do Bukurešti. 21. decembra 1989 bolo pred prezidentský palác zvolané veľké zhromaždenie na podporu diktátora, no zmenilo sa na protestnú demonštráciu, ktorá Ceaucescov prejav prerušila. V noci 22. decembra sa v meste zhromaždili tisíce ľudí. K demonštrácii sa pridali vysokoškoláci aj robotníci, ktorí vyhlásili generálny štrajk. Securitate spustila paľbu z guľometov, no niektorí jej príslušníci sa pridali k demonštrantom. Situáciu vyostrila správa o zavraždení ministra obrany Vasile Milea, keď armáde dal rozkaz na stiahnutie a zakázal vojakom strieľať do civilistov (neskôr vysvitlo, že spáchal samovraždu). Bezpečnostné jednotky uzavreli budovu televízie aj prezidentský palác, situácia sa im však definitívne vymkla z rúk a demonštrantom sa podarilo vtrhnúť priamo dovnútra prezidentského paláca. Ceaucescu aj so svojou ženou Elenou následne vrtuľníkom odletel zo strechy prezidentského paláca a ušiel z mesta.

Nikola a Elena Caucescovci boli zadržaní niekoľko hodín po úteku neďaleko Targovišťa. 25. decembra 1989 tam boli predvedení pred špeciálny vojenský tribunál, ktorý ich v krátkom a kontroverznom procese odsúdil na trest smrti. Hneď po vynesení rozsudku boli obaja zastrelení popravčou čatou.

Moc 23. decembra prevzal Front národnej spásy na čele s Ionom Iliescom, Petrom Romanom a ďalšími lídrami protestujúcich. 26. decembra bola vytvorená nová vláda, ktorá mala vládnuť do volieb. Násilie však pokračovalo; už od 22. decembra na ľudí zhromaždených na uliciach útočili neznámi ostreľovači. V tom čase sa verilo, že išlo o členov Securitate verných zosadenému diktátorovi a po celej zemi sa rozšíril strach z toho, že sa pokúsia o kontrarevolúciu. Mnohí protestujúci sa ozbrojili a pokúsili sa s ostreľovačmi bojovať. Došlo k mnohým chaotickým situáciám a často sa stávalo, že skupiny zabarikádovaných demonštrantov strieľali po sebe navzájom, mylne sa považujúc za nepriateľov. Skutočná identita ostreľovačov sa dodnes neodhalila (nikto nebol pre tieto činy súdený) a ich motívy ostávajú nejasné. Teroristické aktivity tajomných ostreľovačov pokračovali až do 27. decembra, keď boli náhle ukončené.

Za týchto dramatických okolností zanikol posledný stalinistický režim vo Východnej Európe. Situácia rumunskej verejnosti vyvolávala súcit a podporu na celom svete a už na konci decembra začali prichádzať do krajiny prvé zahraničné zásielky potravín.

Neskoršie vyšetrovanie ukázalo, že pri revolúcii zahynulo celkovo 1104 ľudí, z toho 162 zahynulo pri potláčaní protestov pred Caucescovým pádom, zvyšných 942 zahynulo následkom teroristických aktivít po 22. decembri. Celkový počet zranených presiahol 3300.

• Revolution Archivované 2006-06-19 na Wayback Machine
• Падение коммунизма в Европе: Румынская революция 1989 года

•   Commons ponúka multimediálne súbory na tému Rumunská revolúcia v roku 1989