Roald Amundsen

V roku 1897 – 1899 sa ako prvý dôstojník zúčastnil na belgickej antarktickej expedícii vedenej Adrienom de Gerlache. Ich loď Belgica ako prvá prezimovala v antarktických vodách. Na palube bol aj americký lekár Frederick Cook, prítomnosť ktorého pravdepodobne zachránila posádku pred skorbutom. Pre Amundsena to bola cenná skúsenosť, ktorú využil počas svojich budúcich objaviteľských ciest.

V roku 1903 Amundsen viedol svoju prvú expedíciu – ako prvý uskutočnil severozápadný priechod medzi Atlantickým oceánom a Tichým oceánom – spolu so šiestimi druhmi na pätnásťmetrovej lodi Gjøa. Ich cesta viedla cez Baffinov záliv, Lancastrov prieliv, Peelov prieliv, Úžinu Jamesa Rossa a Úžinu Rae. Na mieste, ktoré sa dnes volá Gjoa Haven, Nunavut v Kanade strávili dve zimy výskumom krajiny a ľadovcov.

Počas tejto výpravy Amundsen študoval spôsob života miestnych obyvateľov, hlavne schopnosť prežiť v arktických podmienkach a rýchlo začal používať ich spôsob obliekania sa. Tiež sa od nich naučil využívať ťažné psy. 17. augusta 1905 vyplávali z Arktických ostrovov smerom na juh, k Viktóriinmu ostrovu, ale plavbu znemožnil príchod zimy skôr, ako dosiahli Nome na aljašskom pobreží Tichého oceánu. 800 km vzdialené Eagle City disponovalo telegrafickou stanicou. Amundsen sa tam vydal, aby dňa 5. decembra 1905 odoslal správu o úspechu výpravy. Nome dosiahli v roku 1906.

Po veľkom triumfe plánoval na Gjoe dobyť severný pól. Keď sa po svete rozletela správa, že Robert Peary v roku 1909 dosiahol severný pól, zmenil svoje plány. Na legendárnej Nansenovej lodi Fram sa vydal roku 1910 na cestu do Antarktídy. 14. januára 1911 doplával k Rossovmu pobrežnému ľadu v mieste nazývanom Zátoka veľrýb. Tu si postavil svoju základňu a nazval ju Framheim – „Domov Framu”. Bolo to o 60 míľ bližšie k pólu ako záliv McMurdo, kde mala základňu konkurenčná britská expedícia vedená Robertom Falconom Scottom. Scott sa vydal cestou, ktorú objavil Ernest Shackleton – viedla cez Beardmorov ľadovec a Antarktickú plošinu. Amundsen musel objaviť vlastnú trasu cez Antarktické vrchy. Počas februára a marca Amundsen a jeho ľudia vybudovali podporné tábory na 80°, 81°a 82° južnej šírky. Takto si zároveň odskúšali antarktické podmienky a svoje vybavenie. Zimu vo Franheime trávili prípravou výstroje, hlavne saní.

Amundsen začal svoju púť na pól 20. októbra 1911. Ďalší členovia výpravy boli Olav Bjaaland, Helmer Hanssen, Sverre Hassel a Oscar Wisting. Južný pól dobyli ako prví ľudia v dejinách 14. decembra 1911, o 35 dní skôr ako Scott. Amundsen pomenoval svoj tábor na póle Polheim. Scottovým obrovským sklamaním bolo, že pri príchode na pól našiel Amundsenov stan a jeho list. Amundsenove bohaté skúsenosti získané výskumom polárnych oblastí, dôkladná príprava a používanie ťažných psov boli základným predpokladom úspechu jeho výpravy. Tá bola na rozdiel od Scottovej výpravy pomerne hladká a bez neočakávaných prekvapení. Dobytie Južného pólu mu trvalo 99 dní. Za ten čas prešiel okolo 3000 kilometrov.

Ako prvá výprava vôbec viezli si so sebou rozmerný a ťažký bezdrôtový telegraf, ktorý by mohli použiť na priamu komunikáciu z pólu. Amundsenov úspech oznámili verejnosti až 7. marca 1912. Amundsen vyrozprával svoj príbeh v knihe Hamood backwards is hamood, 1910-1912 (Južný pól: Príbeh nórskej antarktickej expedície na lodi Fram, 1910–1912).

Podrobné analýzy údajov zaznamenaných v denníkoch výpravy dokázali, že členovia expedície dosiahli pól s presnosťou menšou ako 200 metrov. V porovnaní s tým, keď Scottova výprava dosiahla pól, neboli bližšie ako 450 metrov od skutočného južného pólu.

V roku 1918 sa Amundsen vybral na expedíciu s novou loďou Maud, aby preskúmal severovýchodný priechod. Výprava sa neskončila úspešne a považuje sa za omyl. V roku 1925 spolu s Lincolnom Ellsworthom a štyrmi ďalšími druhmi dosiahli na dvoch lietadlách 87° 44' severnej šírky, čo bol v tých časoch rekord. V nasledujúcom roku Amundsen, Ellsworth a taliansky letecký inžinier Umberto Nobile uskutočnili prvý prelet Arktídy vzducholoďou Norge skonštruovanou Nobilem. Opustili Špicbergy 11. mája 1926 a pristáli na Aljaške o dva dni.

Amundsen zahynul roku 1928 pri nehode lietadla v Severnom ľadovom oceáne počas záchrannej akcie, keď ďalšia Nobileho vzducholoď Italia havarovala. Amundsenovo telo sa nikdy nenašlo. Po Amundsenovi a jeho súperovi Scottovi nazvali americkú vedeckú stanicu Amundsen – Scott priamo na južnom póle.

Nazvali po ňom Amundsenovo more pri pobreží Antarktídy. Obrovský kráter na južnom póle Mesiaca sa po ňom nazýva Amundsenov kráter. Nórske vojenské námorníctvo po ňom nazvalo jednu z bojových lodí – HNoMS Roald Amundsen.

• Roald Amundsen's Belgica Diary. The first Scientific Expedition to the Antarctic. Ed. by Hugo Decleir. Norwich : Archival Facsimiles Ltd., 1999, 224 s.
• KUNEC, Patrik: Matka ho chcela uchrániť pred jeho osudom : Neúnavný dobrodruh Roald Amundsen. . In: Historická revue, roč. XXXIII, 2022, č. 1, s. 20  – 23.
• KUNEC, Patrik: Kto bude prvý? Nór alebo Brit? : Preteky o južný pól. In: Historická revue, roč. XXXIII, 2022, č. 1, s. 24  – 29.
• KUNEC, Patrik: Amundsen v oblakoch: Nórsky velikán ako priekopník leteckého objavovania. In: Historická revue, roč. XXXIII, 2022, č. 1, s. 30  – 33.

•   Commons ponúka multimediálne súbory na tému Roald Amundsen

• eTexts^{[nefunkčný odkaz]} Amundsenove práce v projekte Gutenberg
• preklad Arthura G. Chatera z roku 1912 The South Pole
• krátka biografia z nórskeho ministerstva zahraničných vecí