Pius X.

Jozef Melichar Sarto sa narodil 2. júna 1835 v malej dedinke Riese, v provincii Treviso, na severovýchode Talianska, ako druhé dieťa v rodine Sartových. No najstarší súrodenec umrel už po dvoch týždňoch, takže ho Jozef nikdy nepoznal. Jeho rodičia boli chudobní ľudia. Otec, Ján Krstiteľ Sarto, bol obecným poštárom a mama Margita Sartová – Sansonová sa snažila niečo privyrobiť šitím. Otec umrel, keď mal Jozef 16 rokov, mama videla svojho syna ešte aj ako kardinála. Malý Jozef sa už odmalička prejavoval svojou múdrosťou a výnimočnou inteligenciou. Neskôr sa jeho rodičom narodilo ešte ďalších osem detí. Od svojich ôsmich rokov začal študovať latinčinu za pomoci vtedajšieho rieského kaplána Don Petra Jacuzziho. Ako desaťročný nastúpil do gymnázia v Castelfranco Veneto. Chodieval tam často pešo a skoro vždy bosý, aby si ušetril svoju obuv. Vyznačoval sa tým, že bol najšikovnejším študentom a skončil stále prvý v ročníku s najlepším vysvedčením. Po skončení štúdií na gymnáziu dostal voľné miesto, od benátskeho kardinála patriarchu, ktorý bol jeho rodákom, aby mohol nastúpiť do seminára v Padove. Jozef Sarto sa aj tu vyznačoval vynikajúcimi výsledkami a vynikal v triede.

Po skončení štúdia v kňazskom seminári v Padove a po predchádzajúcich nižších sväteniach, čakal na Jozefa Sarta posledný stupienok k jeho vysnenému cieľu. Ale keďže nespĺňal vekový limit, museli požiadať pápeža Pia IX. o výnimku. Ten tomu vyhovel a tak mohol byť Jozef Sarto 18. septembra 1858 vysvätený za kňaza. O dva mesiace neskôr začal ako kaplán svoje celoživotné poslanie duchovného pastiera. Jeho prvým pôsobiskom bolo Tombolo. V malej dedinke, kde žili prevažne sedliaci a kupci dobytka. O deväť rokov ho biskup preložil do Salzana, kde pôsobil ako farár – arcikňaz. Keďže bol sám vidiečanom a z chudobnej rodiny, veľmi dobre rozumel svojim farníkom, zvlášť chudobným. Bol nábožný a obetavý, vedel obohatiť svojich veriacich aj vedomosťami, ktoré získal pri štúdiu teológie, a ktoré si stále dopĺňal. Študoval cirkevných otcov, medzi inými sv. Tomáša Akvinského. Tieto vedomosti využíval pri kázňach. Bol uznávaným a vyhľadávaným kazateľom.

V Salzane zúrila začiatkom 70-tych rokov cholera. Sám farár Sarto sa ujal starostlivosti o chorých a svojim kaplánom prenechal zdravých. Na jar roku 1875 si ho biskup vzal k sebe a vymenoval ho za kanonika a špirituála v kňazskom seminári v Trevise. Staral sa tu o výchovu klerikov. Po smrti biskupa bol menovaný kapitulným vikárom a staral sa o chod diecézy, kým nový veľpastier nezaujal svoje miesto na biskupskom stolci.

V septembri roku 1884 dostal kanonik Sarto list z Ríma, ktorým ho pápež Lev XIII. menoval za biskupa v Mantove. Všemožne sa snažil vyhnúť tomuto povýšeniu, ktoré pokladal za priveľký kríž, ale pápež potvrdil jeho menovanie. O niekoľko týždňov, 20. novembra 1884 bol v chráme sv. Apolinára v Ríme slávnostne vysvätený za biskupa. V apríli roku 1885 prevzal vedenie mantovskej diecézy. Čoskoro zistil, že to bola najťažšia úloha, s akou sa dovtedy stretol. Mladý taliansky štát bol ešte plný revolučného vrenia spojeného s antiklerikalizmom. Začali vznikať i sociálne nepokoje. To všetko vplývalo tak na veriacich, ako aj na duchovenstvo, ktoré nebolo práve na patričnej výške. Ale biskup Sarto sám slúžil kňazom ako vzor svojou nábožnosťou, pracovitosťou, obetavou štedrosťou voči biednym a jednoduchým chudobným životom. Veľmi mu záležalo na výchove kňazského dorastu. To bola jeho hlavná úloha a cieľ, ktorý chcel dosiahnuť. Všemožne sa snažil pozdvihnúť úroveň seminára, v ktorom sám prevzal vyučovanie morálky a cirkevného spevu, zvlášť Gregoriánskeho chorálu, ktorý mu už ako malému chlapcovi prirástol k srdcu. Krátko po svojom nastúpení začal pastoračnú vizitáciu, ktorá trvala tri roky. Po nej zvolal diecéznu synodu, ktorá sa v mantovskej diecéze nekonala už takmer 250 rokov. Táto bola so záujmom sledovaná aj okolitými diecézami, dokonca aj samotným pápežom. Aby upevnil a znásobil dosiahnuté výsledky, mons.Sarto krátko po synode začal vykonávať druhú pastoračnú vizitáciu, ktorú už ale nestihol dokončiť.

31. decembra 1891, umrel benátsky kardinál patriarcha Dominik Agostini a pápež po dlhšom uvážení menoval na jeho miesto mantovského biskupa Jozefa Sarta. Ten bol 12. júna 1893 spolu s ďalšími štyrmi biskupmi menovaný za kardinála a prevzal s pápežových rúk červený biret. O tri dni neskôr bol menovaný aj benátskym patriarchom. To vyvolalo napätie medzi talianskou vládou a Cirkvou. S odvolaním sa na staré patronátne právo, ktoré mala kedysi Benátska republika, talianska vláda odmietla 17 mesiacov uznať pápežské rozhodnutie. Až po dlhšom vyjednávaní a po zložitom kompromise, taliansky kráľ súhlasil s vymenovaním. A tak 24. novembra 1894 mohol patriarcha Sarto slávnostne vstúpiť do Benátok. Na patriarchálnom stolci kardinál Sarto pokračoval v pastoračných metódach, ktoré si overil dlhoročnou skúsenosťou v minulosti. Oživil a podporoval vyučovanie katechizmu, staral sa o výchovu dobrých kňazov a usiloval sa očistiť liturgiu od nežiaducich svetských vplyvov. Roku 1895 oživil osemsté výročie posvätenia baziliky sv. Marka a v roku 1897 deväťsté výročie smrti benátskeho dóžu Pietra Orseola. V tom istom roku usporiadal aj eucharistický kongres, na ktorý poslal Lev XIII. svojho legáta. Patriarchovi neboli ľahostajné ani politické a sociálne problémy veriacich. Pri administratívnych voľbách odporúčal a dosiahol zvolenie kresťanských kandidátov a vytlačil tým slobodomurársku vládu z Benátok. Od priemyselníkov vyžadoval väčšiu sociálnu spravodlivosť, hlavne pre utláčané robotníčky v továrňach. Sám žil veľmi chudobne; všetko čo mal a mohol, rozdal chudobným. Často si zapríčinil dlhy, aby mohol pomôcť tým, čo to potrebovali. Existuje povesť, že založil aj svoj kardinálsky prsteň, keď už iné nemal, čo by mohol speňažiť a že sa našli dobrí ľudia, ktorí mu potom ten prsteň vykúpili späť.

Lev XIII. umrel 20. júla 1903 a všetci kardináli sa schádzali v Ríme na konkláve, aby zvolili nového pápeža. Za najväčšieho favorita pokladali Levovho štátneho tajomníka, kardinála Mariana Rampollu del Tindara. V prvom skrutíniu dostal najväčší počet hlasov práve Rampolla 24, kardinál Gotti 17 a Sarto 5, kardinál Vanutelli 4, ostatné hlasy sa rozdelili medzi deväť ďalších kandidátov. Večer bolo nové hlasovanie. Rampolla dostal 29, Gotti 16 a Sarto 10. Štyria iní kardináli dostali spolu sedem hlasov. Keď sa kardináli chystali na tretiu voľbu, požiadal o slovo poľský kardinál Puzyna a prečítal v mene rakúsko-uhorského cisára dokument, kde sa cisár ohradzoval proti kandidatúre Rampollu. Všetkých prítomných kardinálov to pobúrilo a kardinál-dekan posvätného kolégia vyhlásil, aby to nebrali do úvahy. V ďalšej voľbe dostal Rampolla svojich 29 hlasov, Sarto 21 a Gotti 9. Popoludní sa zvýšil počet hlasov pre Rampollu o jeden hlas, Sarto dostal 24 a ostatné pripadli na niekoľko iných kandidátov. S rastúcim nepokojom sledoval Sarto stúpanie hlasov v jeho prospech. Nasledujúceho dňa dostal 27 hlasov a prevýšil Rampollu o tri hlasy, prosil konkláve, aby jeho kandidatúru nechali padnúť. Ale keďže nebola nádej na to, aby bol Rampolla zvolený a ostatní kandidáti nemali veľkú šancu na zvolenie, kardinál-dekan poslal k nemu tajomníka konkláve arcibiskupa Rafaela Merry del Val, aby podal úradné vyhlásenie, či prijme voľbu alebo ju odmietne. Sarto ho poveril, aby odkázal, že sa zrieka voľby. No keďže nebolo iného východiska a chceli sa vyhnúť problémom, vybrali sa za ním jeho traja spoluvolitelia a presvedčili ho aspoň k tomu, aby odvolal odmietnutie voľby. V ďalšom kole dostal 35 hlasov, Rampolla 16. Patriarcha necítil sa byť hodný takej významnej hodnosti. Nasledujúce ráno 4. augusta 1903, mlčky zaujal svoje miesto na konkláve. Na konci tejto voľby, pri ktorej dostal 55 hlasov, bol zvolený za nového pápeža. Zvolil si meno Pius X. K jeho prvým krokom po zvolení bolo, že zrušil právo veta a zakázal akýkoľvek styk s vonkajším svetom pri voľbe pápeža pod hrozbou exkomunikácie. O päť dní neskôr 9. augusta bol slávnostne korunovaný v bazilike sv. Petra za účasti asi 50 000 veriacich.

Nový pápež aj na Petrovom stolci ostal predovšetkým Kristovým kňazom a duchovným pastierom. Heslom jeho pontifikátu bolo: „Instaurare omnia in Christo“ – Všetko obnoviť v Kristovi! Zložitý tradičný ceremoniál vo Vatikáne nezodpovedal jeho duchu a preto aj napriek protestom zjednodušil mnohé veci. Za jeho pontifikátu sa doviedla do konečných dôsledkov cirkevná reforma, ktorú začal Tridentský koncil v 16. storočí. Roku 1904 ustanovil komisiu na vypracovanie nového kódexu kánonického práva (CIC – Codex Iuris Canonici). Zreformoval ústredné cirkevné úrady, predovšetkým rímske kongregácie. Roku 1909 založil úradný tlačový orgán Svätej stolice – Acta Apostolicae Sedis. Pre vnútorný život Cirkvi mali mimoriadne veľký význam jeho rozhodnutia: možnosť častého svätého prijímania a sväté prijímanie u detí, ktoré mal veľmi rád. Veľmi energicky vystupoval proti novodobým vieroučným odchýlkam, ktoré sa nazývali súhrnne modernizmus. Proti modernizmu vydal roku 1907 encykliku Pascendi. Medzi významné reformy patrila aj reforma misála a liturgického spevu. Oživil v Cirkvi Gregoriánsky chorál, zjednodušil latinský cirkevný zákonník, zlepšil katechetizáciu, zvýšil vedeckú úroveň duchovenstva. Všetky tieto kroky ho zaraďujú medzi najväčších reformných pápežov v cirkevných dejinách. V posledných rokoch a zvlášť v posledných mesiacoch života ťažila Pia X. predtucha svetovej vojny a celosvetového duchovného rozvratu čo mu nepridávalo na zdraví. Už na jar 1913 dostal prudkú chrípku, no prechodne sa mu uľavilo a tak napriek svojim 78 rokom mohol pokračovať v práci. Ešte 25. mája 1914 predsedal konzistóriu, na ktorom vymenoval trinásť nových kardinálov, medzi ktorými bol aj jeho nástupca.

Jeho predtucha blížiacej sa smrti sa splnila 28. júna 1914, keď v Sarajeve zavraždili následníka rakúsko-uhorského trónu, čo malo za následok vypuknutie 1. svetovej vojny. Začiatkom augusta ešte pripravil krátky povzbudzujúci príhovor katolíkom celého sveta. O pár dní na to, 8. augusta, už zreteľne cítil, že sa blíži jeho koniec. No ešte týždeň slúžil riadne svätú omšu a konal audiencie. Ale od 16. augusta mohol už len zriedka vstať z postele. Napokon sa pridala vysoká horúčka, udelili mu sviatosť pomazania chorých a 20. augusta 1914 okolo 01.00 v noci Pius X. umiera. Pochovali ho v krypte pod chrámom sv. Petra a to nezabalzamovaného, podľa výslovnej žiadosti.

Pius X. vyhlásil za blahoslavených desať a kanonizoval štyroch kandidátov. Tí blahoslavení za jeho pontifikátu boli: Marie Genevieve Meunier 1906, Rose Chretien 1906, Valentin Faustino Berri Ochoa 1906, Ján Bosco 1907, Clarus 1907, Zedislav Berka 1906, Ján Van Ruysbroeck 1908, Andrej Thung 1909, Agáta Lin 1909, Anges De 1909, Jana z Arcu 1909, Ján Eudes 1909. Kanonizoval: Alexander Sauli 1904, Gerard Majella 1904, Klement Maria Hofbauer 1909, Jozef Oriol 1909.

Pius X. napísal 16 encyklík, medzi inými Vehementer nos (11. februára 1906). Táto encyklika reagovala na náboženskú situáciu vo Francúzsku, kde nútila slobodomurárska vláda duchovenstvo k poslušnosti, pod hrozbou odňatia majetku.

V proroctvách Malachiáša bol označovaný ako Ignis Ardens – Blčiaci oheň.

Už o dva roky po smrti sa ozvali hlasy, ktoré chceli, aby bol tento Boží služobník vyhlásený za svätého. Beatifikačný proces sa nakoniec začal v roku 1923, ale pre komplikácie bol skončený až v roku 1951. V roku 1944 bola jeho truhla exhumovaná a vystavená v kaplnke Svätého Kríža v bazilike sv. Petra na kánonické skúmanie. Keď truhlu otvorili, skúmajúci objavili telo v zachovalom stave, napriek tomu, že ležalo 30 rokov pochované a nebolo predtým zabalzamované. Na to mu udelil Pius XII. titul Ctihodný služobník Boží. Jeho telo bolo potom vystavené 45 dní, kým bolo opäť uložené naspäť do hrobky. Beatifikačný proces týmto pokračoval a bol požadovaný aspoň jeden zázrak, ktorý by pripísali Piovi X. Nakoniec sa vyskytli dva. Prvý sa stal sestre Marie-Frangoise Deperras, ktorá mala rakovinu kosti a z ktorej sa vyliečila v roku 1928, počas novény, keď jej položili na hruď relikviu Pia X. Druhý sa prihodil sestre Benedette De Maria, ktorá mala rakovinu. V roku 1938 sa nakoniec dotkla relikvie Pia X. a bola uzdravená. Pius XII. odobril tieto zázraky 11. februára 1951. Napokon 3. júna 1951 pred 23 kardinálmi, stovkami biskupov a arcibiskupov a pred zástupom 100 000 veriacich vyhlásil Pia X. za blahoslaveného. Počas procesu bol deklarovaný ako „pápež Eucharistie“.

Po procese blahorečenia, 17. februára 1952, jeho telo preniesli spod chrámu a bolo uložené v bazilike sv. Petra pod oltár v kaplnke Obetovania. Tak ako v roku 1944, ani v roku 1952 nebolo jeho telo porušené. Telo najvyššieho Pontifika bolo uložené do preskleného sarkofágu a bolo vystavené pre veriacich. O tri roky neskôr, 29. mája 1954, Pia X. kanonizovali, keď boli uznané ďalšie dva zázraky, ktoré mu mohli byť pripísané. Slávnostnú omšu celebroval pápež Pius XII. v bazilike sv. Petra pred zástupom 800 000 veriacich a cirkevných predstaviteľov. Pius X. sa stal prvým pápežom, ktorý bol kanonizovaný od 17. storočia.

• Zoznam kardinálov vymenovaných Piom X.
• Pius

•   Commons ponúka multimediálne súbory na tému Pius X.

• Texty a oficiálne dokumenty vrátane encyklík na stránke Svätej stolice (po anglicky)
• Catholic Encyclopedia: Pope Pius X (po anglicky)
• múzeum sv. Pia X. (po taliansky)