Obrana Sokratova

Xenofón napísal svoju vlastnú Sokratovu obhajobu, v ktorej uvádza, že písaných správ o obrane Sokratovej bolo niekoľko. Podľa jedného prominentného vedca „Písanie za účelom očistenia Sokratovho mena bolo bez pochýb význačnou črtou desaťročia, ktoré nasledovalo po roku 399 pred Kr.“ ^[1]

Mnohí odborníci sa domnievajú, že Obrana Sokratova je, ak nie prvý, tak jeden z prvých Platónových dialógov. Presvedčivý dôkaz pre takéto tvrdenie však chýba.^[2] Obrana Sokratova sa obyčajne považuje za najdôveryhodnejší zdroj o historickej osobnosti Sokrata.^[3]

Okrem dvoch krátkych slovných výmen s Meletom, pri ktorých je dialóg napísaný v dramatickej forme, je text písaný v prvej osobe zo Sokratovho uhla pohľadu, ako keby išlo o jeho skutočnú reč pred súdom. V priebehu reči sa Sokrates dvakrát zmieni o prítomnosti Platóna na pojednávaní. Nie je však možné zistiť, ako presne sa Sokratove slová zhodujú so slovami, ktoré skutočne pred súdom povedal. Jeden súčasný kritický pohľad, podnietený zrejme úvodnými odsekmi Xenofónovej verzie Sokratovej reči, predpokladá, že Platónovo dielo bolo napísané pred Xenofónovým. Xenofón totiž poznamenáva, že predchádzajúci autori nedokázali vysvetliť seba oslavný charakter Sokratovho prejavu (megalēgoria) v tvári v tvár trestu smrti. Xenofónova správa sa nezhoduje v ďalších detailoch s verziou Platóna, nikde však vyslovene netvrdí, že Platónova verzia je nepresná.

Sokrates začína svoju reč slovami, že nevie, či muži Atén (jeho porotcovia) boli presvedčení jeho žalobcami. Táto prvá veta je určujúca pre celý prejav. Platón často začína svoje sokratovské dialógy slovami, ktoré dávajú tušiť, aká bude hlavná myšlienka dialógu. V tomto prípade je ňou myšlienka „Neviem“. Sokrates si myslí, že filozofia začína úprimným pripustením vlastnej nevedomosti. Nech vlastní akúkoľvek múdrosť, táto vychádza z jeho poznania, že nevie nič. Žiada porotcov, aby ho neposudzovali podľa jeho rečníckych schopností, ale podľa pravdy. Hovorí, že nepoužije kvetnaté slová a frázy premyslene zostavené, ale že bude hovoriť tak, ako mu myšlienky náhodne budú prichádzať. Používať bude rovnaké slová, aké možno počuť na verejných zhromaždeniach ľudu a pri stoloch zmenárnikov. Aj napriek tomuto prehláseniu sa Sokrates ukazuje byť vynikajúcim rečníkom. Je však nielen výrečný a presvedčivý; s porotou sa vie hrať tak ako dirigent s orchestrom. Reč, ktorou si získava na svoju stranu čitateľov už po viac ako dve tisícročia, mu však nezabezpečila oslobodenie. Sokrates, ako je známe, je odsúdený na smrť vypitím jedu. Pritom je obdivovaný s akým pokojom akceptuje svoj osud.

Voči Sokratovi vzniesli obvinenia tieto tri osoby:

• Anytos, syn významného Aténčana Anthemióna. Sokrates hovorí, že Anytos sa pripojil k obžalobe ako hovorca remeselníkov a politikov. Objaví sa v dialógu Meno, v ktorom Sokrates a Meno diskutujú o probléme získania cnosti. Sokrates tvrdí, že cnosť nemôže byť naučená, čo dokazuje tým, že veľa významných Aténčanov splodilo synov, ktorí boli horší ako ich rodičia. Potom ako toto povie, začne menovať; spomenie napríklad Perikla a Thukydida. Anytos je rozhorčený a varuje Sokrata, že kritizovanie ľudí ("kakos legein") mu môže v budúcnosti spôsobiť problémy.

• Melétos je jediný žalobca, ktorý v Obrane Sokratovej vystúpil. Sokrates hovorí, že Melétos sa pripojil k žalujúcej strane ako hovorca básnikov. Je tiež spomenutý v dialógu Eutyfron, ale nevystúpi v ňom ako rečník. Sokrates tu hovorí, že Melétos je mladý neznámy s orlím nosom. V Obrane Sokratovej, Melétos dovolí Sokratovi byť krížovo vypočutý. Padne však do pasce, pretože tvrdí, že Sokrates je ateista a zároveň, že verí v polobohov.

• Lykón, o ktorom podľa jedného odborníka „nevieme nič okrem toho, že bol hovorcom profesionálnych rečníkov.“^[4] Sokrates hovorí, že Lykón sa pridal k obžalobe ako hovorca rečníkov. Niektorí odborníci ako napríklad Debra Nails, považujú Lykóna za otca Autolyka, ktorý sa objaví v Xenofónovom diele Sympózium.

Sokrates hovorí, že musí vyvrátiť dve skupiny obvinení: staré, dlhotrvajúce neformálne obvinenia, podľa ktorých je zločincom a dotieravým človekom, ktorý báda o veciach, ktoré sú na zemi a na oblohe, zlé prevracia na lepšie a učí tomu iných. Podľa nových, formálnych obvinení, kazí mládež a namiesto toho, aby veril v bohov uznávaných štátom, verí v nadprirodzené veci, ktoré si sám vymyslel.

Prvé proti nemu vznesené obvinenia majú svoj pôvod v roky trvajúcich klebetách a predsudkoch. Ich pôvodcovia sú anonymní, až na Aristofana, ktorý vo svojej hre Oblaky stvárnil Sokrata ako predstaviteľa ateizmu a vedeckej sofistiky. Sokrates na to odpovedá, že nemá nič dočinenia so špekuláciami prírodnej filozofie a vyzve prítomných, aby vystúpili, ak ho niekedy počuli hovoriť inak. Nemôže byť taktiež považovaný za sofistu, pretože títo sú múdri (alebo si to prinajmenšom o sebe myslia) a vysoko platení. Tvrdí, že on je chudobný a že nevie nič o ľudských a politických cnostiach.

Obrana Sokratova môže byť rozdelená na tri časti. Prvá časť je samotnou obhajobou Sokrata a obsahuje najslávnejšie časti textu. Konkrétne, rozprávanie o veštiarni v Delfách a krížové vypočúvanie Meleta. Druhou časťou je verdikt súdu a treťou trest.

V úvode svojej obhajoby sa Sokrates prihovára k porotcom. Hovorí, že ich myseľ bola otrávená jeho nepriateľmi už keď boli mladí a teda ovplyvniteľnejší. Povesť o jeho údajnom sofizme pochádza od jeho nepriateľov, ktorí sú závistliví a zlomyseľní. Ich mená nepozná s výnimkou Aristofana. Neskôr vyvracia obvinenie o kazení mládeže tým, že samotná myšlienka o úmyselnom škodení je nekonzistentná.

Sokratove problémy začali zjavením. Cherefón, jeho niekdajší priateľ, išiel do veštiarne v Delfách, aby sa spýtal, či je niekto múdrejší ako Sokrates. Keď mu Cherefón tlmočil, že podľa Apolóna nik nie je múdrejší ako Sokrates, zobral túto odpoveď ako hádanku. Vie totiž, že nemá malú alebo veľkú múdrosť. Taktiež ale vie, že je proti prirodzenosti boha klamať.

Podujal sa preto rozlúštiť tento paradox. Systematicky kládol otázky politikom, básnikom a remeselníkom. Zistil, že politici nie sú – ako si to o sebe myslia a ako si to o nich myslia ľudia – múdri a básnici nerozumejú tomu, čo napísali presne tak ako proroci a jasnovidci nerozumejú tomu, čo hovoria. Remeselníci sa taktiež ukázali byť domýšľavými. Sokrates sa teda pýta: „Bol by som radšej podvodníkom ako ľudia, s ktorými som hovoril alebo budem radšej sám sebou?“ Sokrates porote odpovedá, že radšej by bol sám sebou ako kýmkoľvek iným.

Toto dopytovanie sa Sokratovi prinieslo povesť otravného dotieravého človeka. Svoju životnú misiu interpretuje ako dôkaz toho, že pravá múdrosť prináleží bohom a že ľudská múdrosť a ľudské úspechy majú malú alebo žiadnu hodnotu.

Tým, že Sokrates odhalil pravú príčinu predsudkov existujúcich voči nemu, obracia sa k ďalším obvineniam: kazenie mládeže a ateizmus.

Jeho prvým krokom je obvinenie svojho žalobcu Meléta (jeho meno doslovne znamená ‘ten, ktorý sa stará‘ alebo ‘starostlivý‘), že mu v skutočnosti nezáleží na tom, o čom vyhlasuje, že sa o to stará. Počas výsluchu argumentuje, že nikto by zámerne nekazil iného človeka. Problém kazenia je dôležitý z dvoch dôvodov: po prvé, zdá sa byť základom pre obvinenia vznesené proti nemu a po druhé, ak bude uznaný vinným, bude to kvôli Aristofanovi, ktorý skazil myseľ publika hrou vytvorenou pred asi 24 rokmi. Sokrates potom prejde k druhému obvineniu, podľa ktorého je ateistom. Pri krížovom výsluchu Meleta získa protirečenie. Prinúti Meléta tvrdiť, že je ateistom, ktorý verí v nadprirodzené pôsobenie a polobohov. Sokrates prehlási, že ho prichytil pri rozporuplnom tvrdení a pýta sa súdu, či pre neho Melétos nevytvoril akýsi inteligenčný test, ktorým chce zistiť, či dokáže odhaliť logický rozpor.

Sokrates zopakuje svoje tvrdenie, že to nebudú formálne obvinenia, ktoré ho zničia, ale skôr klebety a ohováranie. Nebojí sa smrti, pretože sa viac stará o to, či koná správne alebo nesprávne. Tvrdí, že tí, ktorí sa smrti boja, preukazujú svoju nevedomosť. Nemôžu totiž vedieť, či smrť nie je veľkým požehnaním. Pokladajú ju za zlo, aj keď nevedia, či v skutočnosti zlom je. Sokrates tu opäť poukazuje na fakt, že jeho múdrosť spočíva vo vedomí toho, že nič nevie.

Ďalej vyhlasuje, že človek sa má riadiť zákonom – ľudským a božským. Ak je však medzi týmito dvomi rozpor, prednosť má zákon božský: „Muži Atén, som váš vďačný a oddaný služobník, ale väčšiu poslušnosť ako vám dlžím Bohu; a pokiaľ mám život a silu, neustrniem v praktizovaní filozofie.“ Keďže Sokrates vyložil delfskú veštbu tak, že bol vybraný, aby nabádal Aténčanov k väčšej uvedomelosti k dobru a pravde, neprestane s pýtaním sa a dokazovaním, ak by mu to mali zakázať a to aj vtedy, ak by boli obvinenia stiahnuté. „Nehanbíte sa, že sa sústreďujete na to, aby ste získali česť a povesť a čo najviac peňazí, a pritom málo dbáte na múdrosť, pravdu a zdokonalovanie svojej duše?”

Vo vysoko zapálenej časti dialógu Sokrates tvrdí, že Atény nikdy nepostretlo také dobro ako jeho starosť o jeho spoluobčanov, že blahobyt je dôsledkom dobra (a nie opačne), že Boh nedovolí, aby zlý človek ublížil dobrému, a že – čo je najsilnejšie prehlásenie, ktoré vyvodzuje zo svojej úlohy – on je bodajúcim ovadom a štát lenivým koňom „a ako je deň dlhý, nikdy neprestanem objasňovať, tu a tam, kdekoľvek burcovať, presviedčať a karhať každého z vás.“

Tvrdí, že nikdy nebol takým učiteľom, ktorý by vštepoval poznanie iným. Preto nemôže byť považovaný za zodpovedného, ak sa nejaký človek stal zlým. Ak niekoho pokazil, prečo nepredstúpil ako svedok? Alebo ak si neuvedomuje svoju skazenosť, prečo nepredstúpil niekto z príbuzných namiesto neho? Veľa takýchto príbuzných je však tu na pojednávaní prítomných, aby ho podporili.

Sokrates uzatvára túto časť dialógu tým, že porote pripomína, že sa neuchýli k zvyčajným emotívnym činom a argumentom. Nerozplače sa, nenechá predstúpiť svojich troch synov, aby ovplyvnil porotcov. Nebojí sa smrti a nebude ani konať v rozpore so svojou náboženskou povinnosťou. Spolieha sa úplne na dôsledné argumentovanie a pravdu, ktorou prezentuje svoj prípad.

Sokrates je tesným rozdielom hlasovaním uznaný za vinného. Platón nikde neuvádza počet porotcov a ani počet hlasov proti nemu a za jeho oslobodenie,^[5] Sokrates však hovorí, že ak by získal len o 30 hlasov viac, bol by oslobodený. Mnohí odborníci sa domnievajú, že počet porotcov bol 500 alebo 501.^[6]

Bolo tradíciou, že obe strany, obžaloba aj obžalovaný, navrhli trest. Súd potom vyberal z týchto návrhov. V tejto časti si Sokrates znepriateľuje súd ešte viac, keď premýšľa nad svojim návrhom. Poukazuje na to, že hlasovanie bolo tesné. Použije aj akýsi čierny humor, keď hovorí, že Meletus by bol pokutovaný, ak by nedosiahol zákonom stanovený 1/5 počet hlasov poroty (aby sa zabránilo zneužívaniu súdu podávaním ľahkovážnych žalôb, žalujúca strana bola ťažko pokutovaná, ak počet hlasov porotcov nedosiahol toto číslo). Ak predpokladáme, že porotcov bolo 500 (alebo 501), obžaloba musela získať minimálne 100 hlasov. V tomto prípade žalujúca strana nedosiahla len toľko. Vyhrala.

Sokratov návrh musel porotcov rozčúliť: ako niekto, kto činil Aténam dobro, chce grátis jedlá v Prytaneu – v jednej z dôležitých budov, kde boli zabávaní víťazní generáli, víťazi olympijských hier a ďalší poprední ľudia.

Nakoniec Sokrates zváži a vylúči možnosť uväznenia a vyhnanstva. Súhlasí však so zaplatením pokuty, ale keďže má málo prostriedkov, môže si dovoliť dať len 100 drachiem. Toto bola malá suma v porovnaní s trestom, ktorý navrhla obžaloba, čo porotcom nedávalo veľmi na výber. Sokratovi podporovatelia okamžite zvýšili sumu na 3 000 drachiem; v očiach poroty to však taktiež nebola dostatočná alternatíva voči trestu smrti.

Porota rozhodla o treste smrti vypitím jedu.

Platón naznačuje, že väčšina porotcov hlasovala v prospech trestu smrti. Neudáva však presné číslo. Naším jediným zdrojom v tejto veci je Diogenes Laertios, ktorý tvrdí, že trest smrti získal o 80 hlasov viac ako samotné hlasovanie o Sokratovej vine, či nevine. Detaily tejto správy sú však sporné.^[7] Niektorí odborníci z tohoto usudzujú, že Sokratova reč porotu rozčúlila.^[8]

Sokrates v tejto časti reaguje na verdikt. Najprv hovorí k tým, ktorý hlasovali za jeho smrť. Tvrdí, že nie nedostatok argumentov viedol k jeho odsúdeniu. Bola to jeho neochota ponížiť sa zvyčajnými emotívnymi apelmi, ktoré sú očakávané od obžalovaných stojacich pred smrťou. Opäť trvá na tom, že vyhliadka smrti neoslobodzuje jednotlivca od nasledovania cesty dobra a pravdy.

Prorokuje, že mladší a drsnejší kritici ho budú nasledovať a podrobovať Aténčanov ešte detailnejšiemu skúmaniu ich životov. Tých, ktorí hlasovali za jeho oslobodenie, Sokrates povzbudzuje: Hovorí, že jeho „daimon“ (vnútorný hlas) ho nezastavil vo vedení obhajoby takým štýlom, akým ju robil, čo je znak toho, že činil správne. Ako dôsledok z toho vyplýva, že smrť musí byť požehnaním. Buď je zničením (prinášajúc tak večný pokoj od všetkých starostí a preto nie je ničím, čoho by sa bolo treba obávať) alebo prechodom na iné miesto, kde stretneme duše slávnych ľudí ako Hesiodos a Homér a hrdinov ako Odyseus. S týmito môže Sokrates pokračovať vo svojom poslaní.

Sokrates uzatvára svoju obhajobu tým, že necíti žiaden odpor voči tým, ktorý ho odsúdili a obvinili. Žiada ich, aby sa postarali o jeho troch synov. Keď budú vyrastať, nech sa uistia, že budú do popredia stavať dobro pred sebeckými záujmami.

Boli navrhnuté tri rôzne metódy výkladu Obrany Sokratovej. Prvou je, že toto dielo bolo zamýšľané len ako umelecký výtvor. Tento prístup nie je široko uznávaný a to aj napriek Platónovej povesti umelca.

Druhou možnosťou je, že Obrana Sokratova je historickým záznamom skutočnej Sokratovej obhajoby v roku 399 pred Kr. Táto možnosť výkladu sa zdá byť aj najstarším názorom. Jej stúpenci tvrdia, že ako jedno z prvých Platónových diel, nehodilo by sa, aby Platón prikrášľoval a domýšľal spomienky na svojho učiteľa, keďže mnohí, ktorí si ho pamätali, ešte žili.

V roku 1741, Johann Jakob Brucker bol prvým, ktorý naznačil, že Platónové dielo nie je dôveryhodným zdrojom o Sokratovi. Od vtedy sa objavilo viac dôkazov o tom, že Obrana Sokratova nie je historickým záznamom, ale skôr filozofickým dielom. Zjavné nekonzistentnosti podporujú toto tvrdenie. Napríklad, bolo by absurdným pýtať sa v delfskej veštiarni, či je niekto múdrejší ako Sokrates, ak by sa Sokrates už pred tým nezaoberal filozofiou – čo je v protiklade so Sokratovým vlastným príbehom.

• Platon. Dialógy. Preklad Július Špaňár. Vyd. v tomto výbere 1. Zväzok I. Bratislava : Tatran, 1990. 928 s. (Zlatý fond svetovej literatúry; zv. 107.) ISBN 80-222-0125-1. S. 335 – 364. (úvod a preklad)

• Preložili Woods & Pack, 2007
  • Eutyfron, Krito a scéna smrti z Faidóna
• Francúzsky preklad zobrazený paralelne s gréckym textom
• Project Gutenberg má anglické preklady Sokratovej obhajoby:
  • Preložil Benjamin Jowett, 1891
  • V jednom balíku spolu s ďalšími Platónovými dialógmi Krito a Faidon, preložil Henry Cary, uvedené v Edward Brooks Jr. 1901
• Bibiografia Obrany Sokratovej Archivované 2009-02-01 na Wayback Machine