Nankinský masaker

Vojna vypukla v júli 1937 po incidente na moste Marca Pola. Proti japonskej cisárskej armáde stála síce početnejšia, ale zle vyzbrojená a organizovaná armáda Kuomintangu (a partizáni z radov čínskych komunistov). Japonci čoskoro dobyli Peking, zatiaľ čo Šanghaj padol až v novembri 1937 po trojmesačných ťažkých bojoch. ^[1] Japonci potom začali ohrozovať čínske hlavné mesto. Vrchným veliteľom japonských síl pri Nankingu bol menovaný princ Asaka Jasuhiko, strýko cisára Hirohita.^[2] Čínsky generál Čankajšek sa rozhodol posilniť obranu mesta, zároveň z neho ale evakuoval vládne úrady. Obranou mesta poveril generála Tchang Šeng-ča.^[3] V polovici novembra posilnilo obranu mesta 50 000 čínskych vojakov, pričom budovanie obrany bolo v plnom prúde. ^[4] Na druhej strane mesto opúšťali davy civilistov a 8. decembra z neho odletel aj generál Čankajšek s manželkou.^[5]

Japonská cisárska armáda pri svojom postupe na Nanking ničila a plienila okolité mestá a dediny,^[6] medzi ktorými bolo aj mesto Su-čou prezývané „čínske Benátky“. 7. decembra bol Nanking definitívne obkľúčený. Napriek tomu, že čínske jednotky mali veľkú početnú prevahu, japonská cisárska armáda ho dobyla iba za štyri dni.^[7] Číňania trpeli nedostatkom dopravných prostriedkov, spojovacej techniky, morálky a navyše sa jednotky z rôznych častí krajiny medzi sebou nedohovorili kvôli odlišnému jazyku.^[7] Dňa 11. decembra generál Čankajšek rozhodol, že sa generál Tchang musí prepraviť na druhú stranu rieky Jang-c'-ťiang do mesta Pchu-kchou a odtiaľ riadiť evakuáciu čínskych jednotiek z Nankingu. Evakuácia začala 12. decembra.

Čínska obrana bola pod veľkým japonským tlakom, napríklad hrozilo prelomenie brán do mesta, evakuácia však vniesla do ich radov chaos.^[8] Únik bol možný iba zo severného prístavu cez Jang-c'-ťiang. Všetky komunikácie smerom k prístavu boli beznádejne upchaté a nemalé straty na životoch boli spôsobené preťažením lodí, ktoré sa v rieke prevrhávali a potápali.^[9] Dňa 13. decembra Japonci prelomili hradby mesta a Nanking plne ovládli. Jednotky, ktoré v meste zostali, sa viac-menej rozpadli a ich vojaci sa zúfalo snažili zohnať nejaké civilné oblečenie. Vyčerpaní Číňania sa však pod prísľubom slušného zaobchádzania vzdali. Prispel k tomu fakt, že vojenský veliteľ armády v oblasti centrálnej Číny, generál Iwane Macui, pred časom vydal rozkaz na pokojný vstup do mesta a nedrancovanie. Práve nahradenie Macuiho princom Asakom však znamenalo zásadné prehodnotenie tohto rozkazu.

Mnoho miest a dedín bolo Japoncami zrovnaných so zemou cestou k Nankingu. Veľké množstvo čínskych vojakov na predmestí bolo zajatých a popravených ešte predtým, než cisárska armáda do mesta vôbec vkročila. Až potom začalo zabíjanie civilistov. Dôvodom popráv čínskych vojakov bola okrem iného ich početná prevaha nad Japoncami, ktorí čínskych vojakov nechceli živiť. Z hľadiska japonského vojenského kódexu cti navyše život zajatcov nemal žiadnu hodnotu. Pred aj po páde mesta Japonci zatýkali mužov, o ktorých sa domnievali, že môžu byť čínski vojaci - de facto všetkých mužov určitého veku. Zajatci boli obvykle rozdelení do menších skupín a zastrelení, zotnutí či pochovaní zaživa. Veľké množstvo mladých mužov bolo zmasakrovaných na brehoch rieky Jang-c'-ťiang a ich telá rieka odniesla preč. To sťažilo neskoršie odhady počtu obetí. Podľa odhadu vtedajšieho japonského majora Óty Hisaa bolo do rieky nahádzaných až 150 000 tiel.^[10] Popravovaní boli tiež ranení ľudia zajatí v nankinských nemocniciach.^[11]

Po likvidácii zajatcov vnikli Japonci do mesta a začali zabíjať civilistov, ktorých v uliciach mesta či pri rabovaní domov stretli. Bežne pritom používali bodáky a meče, zatiaľ čo inokedy boli obete upálené zaživa, použité na výcvik útoku na bodáky či usmrtené psami. Japonskí vojaci tiež organizovali súťaže v stínaní hláv, o ktorých boli písané reportáže do japonských periodík. Vraždy všeobecne sprevádzalo mučenie, mrzačenie a znásilňovanie.

Podľa Brownmillerovej bolo hromadné znásilňovanie svojím meradlom druhé najhoršie v histórii, hneď za znásilňovaním bengálskych žien pakistanskými vojakmi počas indo-pakistanskej vojny v roku 1971. Podľa Iris Changovej je porovnateľné so situáciou počas občianskej vojny v Juhoslávii.^[12] Odhady počtu znásilnených žien sa pohybujú medzi 20 000 a 80 000.^[12] Cieľom útokov sa stali ženy všetkých vekových skupín (vrátane malých detí) i povolania, budhistické mníšky nevynímajúc.^[13] Znásilnenie často prebiehalo brutálnym spôsobom pred zrakmi rodiny alebo za vynútenej účasti jej členov, pričom znásilnené ženy a ich príbuzní boli potom často zabití.^[14] Ženy boli tiež odvliekané do zajatia a zatvárané do armádnych nevestincov. ^[15]

V Nankingu žilo pred jeho pádom mnoho cudzincov. Po páde mesta ich tu zostalo 22 a krátko tiež niekoľko žurnalistov, ktorí odišli o niekoľko dní po páde mesta, aby podali prvé správy o masakre. Keď sa Japonci v polovici novembra blížili k Nankingu, skupina znepokojených cudzincov vytvorila Medzinárodný výbor pre nankinskú bezpečnosť, aby stanovil bezpečnostnú zónu, ktorá by chránila utečencov. Predsedom výboru a šéfom bezpečnostnej zóny bol zvolený John Rabe, nemecký obchodník a vedúci nankinskej pobočky NSDAP (páska so svastikou na paži a príslušnosť k Tretej ríši, japonskému spojencovi, mu pomáhali pri intervenciách v mene utečencov).^[16][17] Medzi ďalších členov výboru patrili inžinier Christian Kroger, zástupca YMCA George Ashmore Fitch, lekár Robert O. Wilson, lekár Richard Brady, unitársky misionár James McCallum, dekanka Ťin-linskej univerzity Wilhelmina Vautrinová, profesor sociológie na Ťin-linskej univerzite Lewis S. C. Smythe či presbytariánsky misionár W. Plumer Mills. Členovia výboru mimo ochrany utečencov tiež viedli podrobné záznamy o priebehu masakru, ktoré prispeli k získaniu medzinárodnej publicity, a po vojne svedčili pred medzinárodným tribunálom.

Vznik zóny inšpiroval francúzsky kňaz Jacquinot de Bessage, ktorý zriadil podobné neutrálne pásmo pre 450 000 utečencov v priebehu bitky o Šanghaj.^[18] Zóna mala rozlohu 2,5 štvorcovej míle (6,47 km²) a nachádzala sa západne od centra mesta. Zahŕňala nankinskú univerzitu, nemocnicu Nankinskej univerzity, Ťin-linskú univerzitnú školu pre ženy, americký diplomatický úrad a rad čínskych vládnych budov. Po páde mesta sa v zóne ukryli státisíce ľudí. Japonci pritom odmietli akceptovať samotný vznik zóny a neskôr sa ju niekoľkokrát pokúsili zrušiť.^[18] Po páde mesta síce boli v zóne oveľa zdržanlivejší, ale aj tu často pátrali po mladých mužoch, ktorých tisíce popravili, či ženách, ktoré odvliekli do nevestincov. Utečencov tak ohrozovali neustále.^[19] Cudzinci museli utečencov týždne strážiť a len ich prítomnosť či osobná intervencia mnohokrát zabránila najhoršiemu. Medzi ďalšie problémy zóny patrilo preľudnenie, nedostatok jedla, liekov a katastrofálne hygienické podmienky.

Napriek veľmi náročným podmienkam však zóna svoj účel splnila. Po páde mesta sa do zóny postupne stiahlo vyše 300 000 utečencov, teda až polovica obyvateľov mesta. V zóne väčšina z nich úspešne prečkala trvanie masakru. Ako uvádza Changová: „Ak na vrchole masakra utiekla do bezpečnostnej zóny polovica nankinského obyvateľstva, potom druhá polovica – takmer všetci, ktorým sa nepodarilo do zóny dostať – zahynula v rukách Japoncov“.^[20]

Pred vypuknutím vojny mal Nanking okolo jedného milióna obyvateľov. V čase jeho pádu už takmer polovica stálych obyvateľov mesto opustila, bolo v ňom však mnoho utečencov a vojakov.^[21] V meste mohlo byť približne 600 000 – 700 000 osôb.^[22] Presný počet obetí masakru nie je známy. Napríklad Medzinárodný vojenský tribunál pre Ďaleký východ (IMTFE) ich počet odhadol na 260 000 civilistov, iné odhady ale hovoria až o 430 000 (historik Liu Fang-ču).^[23] Naopak, niektorí japonskí autori udávajú 3000, čo však jednoznačne vyvracajú dobové pramene.^[22] Japonská vláda k dnešnému dňu tvrdí, že tieto počty sú prehnané. Niektorí politici dokonca vyhlasovali, že celý masaker je výmysel. Masaker je predovšetkým cieľom kritiky japonských nacionalistov a revizionistov. Počet čínskych obetí nakinského masakru je údajne väčší než počet obetí v Nagasaki a Hirošime spolu.

Nankinský masaker sa dostal do povedomia medzinárodnej verejnosti nedlho po jeho vypuknutí. Už predtým reportéri písali o postupe japonskej cisárskej armády k mestu, o jeho bombardovaní armádnym letectvom a o vytvorení bezpečnostnej zóny. V prvých dňoch masakru o ňom dokonca podrobne, vrátane fotografií, referovala japonská tlač. Japonci totiž boli hrdí na dobytie mesta a až po rozhorčenej reakcii svetovej verejnosti na prebiehajúce masakre začali udalosti tajiť, likvidovať dôkazy o masakre a taktiež zahájili širokú, no neúspešnú, propagandistickú kampaň.^[24] O masakre ako prví informovali americkí zahraniční dopisovatelia, Frank Tillman Durdin z New York Times, Archibald Steele z Chicago Daily News a C. Yates McDaniel z tlačovej agentúry Associated Press.^[25] Všetci traja strávili v Nankingu niekoľko prvých dní po jeho páde a potom odcestovali do USA. Japonci následne mesto pre novinárov úplne uzavreli a dlhodobo bránili tiež návratu zahraničných diplomatov.^[26] Členom Medzinárodného výboru pre nankinskú bezpečnosť sa napriek tomu podarilo odovzdať novinám obsiahlu dokumentáciu a dokonca aj niekoľko filmových pásov so zábermi masakrov.^[27]

Po skončení vojny Spojenci zorganizovali tribunály pre súdenie japonských vojnových zločinov. Hlavným bol Medzinárodný vojenský tribunál pre Ďaleký Východ v Tokiu, známy tiež ako Tokijský proces. Proces sa začal 3. mája 1946 a trval celkom dva a pol roka. Všeobecný súd súdil 28 japonských vysokých vojenských a politických činiteľov, označených ako zločinci kategórie A.^[28] Všeobecný súd dospel k záveru, že nankinský masaker nebol náhodný, ale plánovaný akt, o ktorom politici v Tokiu vedeli.^[29] Hlavným vinníkom bol označený generál Iwane Macui, veliteľ japonskej armády v oblasti centrálnej Číny, odsúdený na trest smrti..^[30]

V samotnom Nankingu boli usporiadané procesy so zločincami kategórií B a C. Nankinské procesy prebiehali od augusta 1946 do februára 1947. Svedčilo v nich viac ako 1000 ľudí. Asi najvýznamnejšou v Nankingu súdenou osobou bol generálporučík Hisao Tani, ktorý počas masakru velil japonskej 6. armádnej divízii. Súd uznal Hisaa vinným z porušenia haagskej konvencie o pravidlách pozemnej vojny a o zaobchádzaní s vojnovými zajatcami v čase vojny a odsúdil ho na trest smrti. Dňa 26. apríla 1947 bol Hisao popravený zastrelením.^[28] Ďalším z prípadov boli japonskí podporučíci Takeši Noda a Tošiaki Mukai, ktorí v meste súťažili v stíňaní zajatcov a o súťaži dokonca referovala japonská tlač. Každý mal zabiť viac ako sto ľudí. Obaja pritom svoje činy popreli. Na základe rozhodnutia súdu boli zastrelení popravnou čatou.

Ďalší vinníci masakru z rôznych dôvodov súdu unikli. Generál Kesagó Nakadžima zomrel 28. októbra 1945, zrejme na urémiu a cirhózu pečene. Generál Heisuke Janagawa zomrel v roku 1945 na infarkt. Cisár Hirohito získal pred procesom od americkej vlády imunitu a nemohol byť ani predvolaný ako svedok. Možná miera jeho zavinenia tak nemohla byť posúdená. Rovnako tak bol chránený jeho strýko, princ Asaka Jasuhiko, hlavný veliteľ vojsk v Nankingu, za ktorého velenia bol vydaný rozkaz zabíjať všetkých zajatcov. Rovnako tak neboli súdení radoví vojaci.

Desaťročia po masakre Japonsko začalo oficiálne popierať väčšinu z histórie Nankingu. Prispela k tomu najmä doba studenej vojny, keď sa Japonci v očiach USA stali dôležitými spojencami proti komunizmu v ázijskom priestore. Spojené štáty preto prechádzali mlčaním nepotrestania niektorých vojnových zločincov a nemali záujem ani na prílišnej publicite samotných zločinov. Komunistická Čínska ľudová republika, ktorá na sklonku 40. rokov nahradila vládu Kuomintangu, držala krajinu dlho v medzinárodnej izolácii a neskôr mala záujem na dobrých vzťahoch s Japonskom. V čase kórejskej vojny dokonca komunistická propaganda pripisovala americkým členom výboru pre nankinskú bezpečnosť spoluvinu na popravách a mnohí museli krajinu opustiť.

Výklad udalostí, ku ktorým v Nankingu došlo a označenie ich vinníkov vyvoláva v Japonsku tvrdé strety medzi tábormi, ktoré by sa dalo rozlíšiť ako liberálov požadujúcich, aby sa Japonsko ospravedlnilo za svoje vojnové zločiny (napríklad historik Tomio Hora či novinár Kacuiči Honda), a konzervatívca- nacionalistov, ktorí zastávajú revizionistické stanoviská (napríklad ultrakonzervatívny spisovateľ Akira Suzuki alebo Masaaki Tanaka). Napríklad Sintaró Išihara, popredný člen japonskej konzervatívnej Liberálnej demokratickej strany oznámil v roku 1990 v jednom rozhovore, že: „Ľudia hovoria, že tam (v Nankingu) Japonci vykonávali holokaust, ale nie je to pravda. Vymysleli si to Číňania. Pošpinilo to obraz Japonska, je to však lož“. Naopak Širó Azuma, prvý japonský veterán, ktorý sa otvorene priznal k svojim zločinom v Nankingu a verejne sa za ne ospravedlnil, sa stal cieľom vyhrážok a zastrašovania.

Spory sú tiež vedené o spôsob, akým o druhej svetovej vojne referujú japonské učebnice dejepisu. Už od roku 1965 sa napríklad so štátom súdil japonský historik Saburó Ienaga, pretože cenzúra upravovala alebo priamo odstraňovala, z ním napísaných učebníc, informácie o japonských vojnových zločinoch. Súdne spory sa pritom pretiahli na viac ako 30 rokov.

V Nankingu bol roku 1985 otvorený pamätník venovaný obetiam masakru. Číslo 300 000, označujúce predpokladaný počet obetí, je zobrazené pri vstupe do pamätníka. Pamätník stojí v mieste jedného z mnohých hromadných hrobov.

16. mája 2017 pamätník ako jeden z prvých zahraničných politikov navštívil český prezident Miloš Zeman so svojou manželkou počas svojej oficiálnej návštevy Číny. Čínsky prezident Si Ťin-pching mu za toto gesto poďakoval.

• Black Sun: The Nanking Massacre (1995) – hongkonský film
• Don't Cry, Nanking, inak aj Nanjing 1937 – čínsky film
• Dong Jing shen pan (2006) – čínsky film o tokijskom procese
• Útek z Huang Shi (The Children of Huang Shi, 2008) – film v koprodukcii Austrálie, Číny, Nemecka a USA
• Nanking (2007) – dokumentárny film USA.
• City of Life and Death (2009) – "Mesto života a smrti", film v čínsko-hongkonskej koprodukcii, réžia Lu-Čchuan
• John Rabe - Ctihodný občan Tretej Ríše – film v koprodukcii Francúzska, Číny a Nemecka
• Kvety vojny – Čína 2011, réžia Čang I-mou

• CHANGOVÁ, I. Nankinský masakr - nejkrvavější prolog druhé světové války. Praha : Naše vojsko, 2010. 251 s. ISBN 978-80-206-1068-3.

•   Commons ponúka multimediálne súbory na tému Nankinský masaker

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Nankingský masakr na českej Wikipédii.