Nemecká demokratická republika

V júni 1945, po skončení druhej svetovej vojne, prevzali štyri víťazné mocnosti zvrchovanú moc v Nemecku a započala činnosť Spojenecká kontrolná rada. Ten istý mesiac bola vytvorená Sovietska vojenská správa v Nemecku (Sowjetische Militäradministration in Deutschland - SMAD) ako mocenský orgán v sovietskej okupačnej zóne, o mesiac neskôr boli zriadené správy SMAD v jednotlivých krajinách. V júli a auguste 1945 sa uskutočnila postupimská konferencia, kde najvyšší predstavitelia spojeneckých veľmocí podpísali dohodu obsahujúcu ustanovenie o denacifikácii a demilitarizácii Nemecka a o rozdelení jeho územia do štyroch okupačných zón. Na prelome júna a júla vznikli v sovietskej okupačnej zóne Komunistická strana, Sociálne demokratická strana, Kresťansko-demokratická unia a Liberálne demokratická strana.

V júli na základe rozkazu SMAD boli vytvorené nemecké ústredné správy. Slúžili ako pomocné orgány SMAD v jednotlivých rezortoch správy a hospodárstva. Súčasne boli považované za zárodok budúcej nemeckej ústrednej vlády. Najväčší vplyv v nich získali komunisti. V septembri bola v sovietskej okupačnej zóne uskutočnené pozemková reforma, ktorá znamenala prevod 2,5 milióna hektarov pôdy z vlastníctva 7-tisíc velkostatkárov do pôdneho fondu. Z neho sa potom prideľovalo bezzemkom a malým roľníkom.

V apríli 1946 došlo k zlúčeniu Komunistickej strany (KPD) a Sociálnodemokratickej strany (SPD) v sovietskej okupačnej zóne. Ich spojením vznikla Jednotná socialistická strana Nemecka (SED). V sovietskej okupačnej zóne sa v septembri konali všeobecné voľby, najviac hlasov získala všade SED. V októbri 1946 sa uskutočnili voľby do krajských a zemských snemov. Aj keď si SED udržala svoje postavenie najsilnejšej strany, oproti všeobecným voľbám hlasy skôr strácala, zatiaľ čo kresťanskí a liberálni demokrati naopak zaznamenali prírastok hlasov. V tej istej dobe sa konali voľby tiež aj vo Veľkom Berlíne. Jednotná socialistická strana (SED) dosiahla výrazné víťazstvo. Novozvolené zemské snemy zriadili zemské vlády. Medzi ich ministrami mala úplne najsilnejšie zastúpenie SED.

V Mníchove sa konala konferencia ministerských predsedov jednotlivých krajín z celého Nemecka. Po určitom váhaní sa jej zúčastnili aj premiéri krajín sovietskej okupačnej zóny. Rokovania však neviedli k žiadnym konkrétnejším výsledkom. V septembri 1947 sa v Berlíne konal II. Zjazd SED, ktorý ako hlavnú úlohu strany označil boj za jednotu Nemecka.

V marci 1948 sovietsky zástupca opustil Spojeneckú kontrolnú radu, čím sa studená vojna definitívne preniesla aj na nemecké územie. V júni bola v západných okupačných zónách uskutočnená menová reforma. Na to ZSSR reagoval menovou reformou aj vo svojej zóne a v noci z 23. na 24. júna uskutočnil blokádu Západného Berlína. Za dva dni tak začal fungovať letecký most zásobujúci izolovanú časť mesta. V septembri bolo sídlo berlínskej mestskej rady po komunistických demonštráciách prenesené do Západného Berlína. O dva mesiace neskôr zhromaždenie berlínskej SED prehlásilo berlínsky magistrát za zosadený a dosadilo nový magistrát, uznaný zo strany SMAD. V decembri bol slobodne zvolený magistrát nútený presídliť sa do Západného Berlína. Nové voľby sa tak mohli konať iba tam, SMED ich vo svojom sektore zakázal.

V marci 1949 bola schválená ústava sovietskej okupačnej zóny, neskôr Nemeckej demokratickej republiky. V septembri bola vyhlásená Nemecká spolková republika, načo 7. októbra 1949, ako reakcia na tento čin, bola vyhlásená so zvolením sovietskeho vedenia Nemecká demokratická republika. Jej prvým prezidentom sa stal Wilhelm Pieck, predsedom vlády Otto Grotewohl. Súčasne bol založený Národný front demokratického Nemecka združujúci všetky strany a masové organizácie.

V októbri 1950 sa v NDR konali voľby. Boli neslobodné,^[12] obdobne ako v iných socialistických štátoch sa volila jednotná kandidátka, pre ktorú podľa oficiálnych výsledkov hlasovalo 12 088 745 oprávnených voličov^[13] (99,6 %), hlasov proti a neplatných hlasov bolo 51 187^[13], čo predstavovalo 0,4 %. Z volieb vzišla nová vláda a výrazne obmenené boli aj zemské vlády. Voliči mohli hlasovať buď pre jednotnú kandidátku, alebo hlasovací lístok, už ale bez akéhokoľvek utajenia, preškrtnúť, dôsledkom čoho bolo vystavenie sa perzekúcie zo strany režimu v podobe straty zamestnania, vyhodenia zo školy a sledovania štátnou bezpečnosťou (Stasi).^[14]

Po smrti J. V. Stalina v roku 1953 a nástupe novej garnitúry vo vedení ZSSR bolo očakávané celkové uvoľnenie. Túžby ľudu sa však nenaplňovali a pod počiatočnou zámienkou protestu berlínskych robotníkov na zvyšovanie výroby sa 16. júna 1953 zdvihla vlna celoštátnych demonštrácií.^[15] Boli to tak silné protesty, že okupačná správa musela na demonštrantov poslať okupačné sily dislokované na území NDR.^[16]

Rok 1956 bol pre NDR zlomový, pretože v tomto roku bola oficiálne založená Národná ľudová armáda NDR (NVA) ako reakcia na založenie a vstup Bundeswehru do NATO. Na začiatku 60. rokov bola NDR postavená pred problém s emigráciou cez hlavné mesto Berlín, ktoré bolo rozdelené na dve časti - východný a západný. Vedenie štátu sa na nátlak z ostatných socialistických štátov rozhodlo uzavrieť hranice Berlína nepreniknuteľným múrom. Američania s postavením Berlínskeho múru počítali, ale nepredpokladali tak rýchlu akciu vedenia NDR. Skoro ráno 13. augusta 1961 obsadila Volkspolizei a NVA hranice medzi Západným a východným Berlínom. Dôvodom k takémuto opatreniu bolo zahájenie stavby Berlínskeho múru, ktorý mal zastaviť migráciu obyvateľov NDR na západ.

Hospodárske ťažkosti socialistického tábora z rokov 1960 až 1963 viedli k zavedeniu revolučnej Novej ekonomickej politiky, ktorá priniesla výrazné pozdvihnutie životnej úrovne. S demokratizáciou systému v ČSSR v roku 1968 nastala u väčšiny komunistických strán obava, aby sa tieto snahy nerozšírili aj do ich republík. Preto v júli 1968 poslalo vedenie SED a ďalších štyroch komunistických strán varovný tzv. Varšavský list československému vedeniu. Aj cez varovanie zmeny pokračovali, a preto bolo rozhodnuté o vojenskej intervencii. Vpádu do ČSSR sa zúčastnilo päť krajín Varšavskej zmluvy, taktiež aj NDR. Po dvoch mesiacoch pobytu sa vojská štyroch krajín stiahli naspäť na svoje územie, okrem vojska ZSSR.

V roku 1971 bol odvolaný doterajší generálny tajomník SED Walter Ulbricht pre svoj vysoký vek a obstarožné názory. Na jeho miesto nastúpil Erich Honecker.

Jeho vláda v 80. rokoch sa vyznačovala ako hospodárskou, tak aj politickou stagnáciou. Táto stagnácia uvrhla NDR do hlbokej krízy v druhej polovici 80. rokov, ktorá vyvrcholila v októbri 1989. Krízu v NDR sa vedenie SED neodvážilo riešiť, ale odmietalo ešte perestrojku a glasnosť. Toto rokovanie vyústilo k otvoreným masovým demonštráciam v Lipsku a v Berlíne, ktoré boli násilne potlačené. Takéto konanie pobúrilo občanov NDR, ktorí sa následne zúčastnili celoštátnych demonštrácií.

Koncom 80. rokov 20. storočia došlo vo východnej Európe k vyvrcholeniu hospodárskych problémov, čo malo za následok narastajúcu nespokojnosť obyvateľstva sprevádzanú jej otvorenými prejavmi. V NDR sa prejavy nespokojnosti prejavovali narastajúcim útekom občanov do západnej Európy. Po nástupe Michaila Gorbačova k moci v roku 1985 došlo k miernemu uvoľneniu napätia v rámci sovietskeho bloku. Predstavitelia moci v NDR na čele s Erichom Honeckerom si uvedomovali, že uvoľnenie spôsobí zvýšenie emigrácie občanov NDR. Katastrofálna hospodárska situácia NDR zvýšila emigráciu do takej miery, že vláda začala vydávať povolenia na opustenie NDR v určitých limitoch. K vyvrcholeniu došlo v roku 1989, keď sa uvoľnil cezhraničný režim na rakúsko-maďarských hraniciach. Východní Nemci situáciu začali využívať a počas rekreácií pri Balatone začali hromadne prekračovať hranice. Hoci bol prechod hraníc aj napriek uvoľneniu pohraničného režimu ilegálny, pohraničiari na oboch stranách hranice nelegálne prechody viac-menej tolerovali. V prípade prichytenia narušiteľa hranice vypočuli a po niekoľkých hodinách prepustili.

Ďalšiu vlnu východonemeckých emigrantov zažili západonemecké ambasády v Prahe, Varšave a Budapešti, ktoré začali emigranti hromadne obsadzovať. Reakciou vedenia NDR bolo uzavretie hraníc s Poľskom a Česko-Slovenskom. Východonemecké vedenie však nedostalo podporu tohto kroku od reformného kabinetu Michaila Gorbačova, a tak NDR pod tlakom verejnosti povolila svojím občanov navštíviť Západný Berlín na obmedzenú dobu. Pád Berlínskeho múru 9. novembra 1989 sa odohral rovnako prekvapujúco ako jej stavba. V posledných dňoch svojej existencie sa východonemecké stranícke vedenie zaoberalo diskusiami o nutných zmenách, okrem iných aj diskusiou o hraniciach. Na tlačovej konferencii 9. novembra, prenášanej televíziou, čítal člen politbyra, Günter Schabowski, krátko pred siedmou hodinou večer akoby mimochodom zo svojich poznámok uznesenie ministerskej rady, podľa ktorého boli cesty i do západného zahraničia povolené a mohli sa uskutočniť cez všetky hraničné priechody. Na otázku, ktorú položil taliansky novinár Riccardo Ehrman, od kedy toto uznesenie nadobudne platnosť, odpovedal neistý Schabowski, že „podľa môjho názoru ihneď“ (čo, ako sa neskôr ukázalo, nebolo správne, keďže na druhej strane dokumentu, ktorý Schabowski dostal, ale v zmätku to prehliadol, bolo napísané, že uznesenie platí od nasledujúceho dňa).

V najbližších hodinách dochádzalo k hromadnému návalu na berlínskych hraničných priechodoch. Okolo 23. hodiny východonemecká pohraničná stráž začala púšťať ľudí cez hranicu a približne o polnoci už prúdili desaťtisíce obyvateľov Východného Berlína cez všetky priechody do Západného Berlína.

K opätovnému zjednoteniu s NSR došlo 3. októbra 1990, čím vznikla Nemecká spolková republika tak ako ju poznáme dnes. Kancelárom zjednoteného Nemecka sa stal Helmut Kohl z koalície Aliancia pre Nemecko, ktorá zastrešovala stredopravé proeurópske strany.

Dobová literatúra vtedajšom Československu písala o NDR napríklad ako o "demokratickom štáte, ktorý je reprezentantom nemeckého ľudu, budujúceho demokratický, mierumilovný a socialistický štát".^[17][18]

Ve východonemeckej politickej histórii existovali štyri obdobia.^[19] Patrili k nim: roky 1949 – 61 - budovanie socializmu; 1961 – 1970 potom, čo Berlínsky múr zamedzila úteky, bolo obdobie stability a konsolidácie; 1971 - 85 nesie názov Honeckerova éra a zažilo užšie väzby so západným Nemeckom; a roky 1985 – 89 - obdobie úpadku a zániku východného Nemecka.

Vládnucou politickou stranou vo východnom Nemecku bola Sozialistische Einheitspartei Deutschlands (SED, Jednotná socialistická strana Nemecka). Vznikla v roku 1946 Sovietmi riadenou fúziou Komunistickej strany Nemecka (KPD) a Sociálnodemokratickej strany Nemecka (SPD) v sovietskej okupačnej zóne. SED sa však rýchlo transformovala na plnohodnotnú komunistickú stranu, pretože viac nezávislo zmýšľajúci sociálni demokrati boli vytlačení.^[20]

Postupimská dohoda zaviazala Sovietov k podpore demokratickej formy vlády v Nemecku, aj keď chápanie demokracie Sovietmi bolo od Západu radikálne a úplne odlišné. Rovnako ako v iných krajinách sovietskeho bloku boli povolené nekomunistické politické strany. Aj keď každá politická strana v NDR bola nútená pripojiť sa k Národnému frontu demokratického Nemecka, širokej koalícii strán a masových politických organizácií, vrátane:

• Christlich-Demokratische Union Deutschlands (Kresťanskodemokratická únia, CDU), po znovuzjednotení zlúčená so západonemeckou CDU.
• Demokratische Bauernpartei Deutschlands (Demokratická agrárna strana Nemecka, DBD), po znovuzjednotení zlúčená so západonemeckou CDU.
• Liberal-Demokratische Partei Deutschlands (Liberálne-demokratická strana Nemecka, LDPD), po znovuzjednotení zlúčená so západonemeckou FDP.
• Nationaldemokratische Partei Deutschlands (Národne-demokratická strana Nemecka, NDPD), po znovuzjednotení zlúčená so západonemeckou FDP.^[20]

Členské strany boli v podstate úplne podriadené SED a museli prijať jej „vedúcu rolu“ ako podmienku existencie. Strany však mali zastúpenie vo Volkskammeri a dostali niektoré posty vo vláde.

Ve Volkskammeri boli taktiež zástupcovia masových organizácií, ako bola Slobodná nemecká mládež (Freie Deutsche Jugend alebo FDJ) alebo Slobodná nemecká odborová federácia. Existovala aj demokratická ženská federácia Nemecka, so sídlami vo Volkskammeri.

Od 7. októbra 1949 do 22. júla 1952 formálne federácia zložená zo 6 krajín (Länder): Berlín, Brandenbursko, Durínsko, Meklenbursko, Sasko a Sasko-Anhaltsko. Ich povojnové územné vymedzenie zodpovedalo približne predvojnovému nemeckému vymedzeniu stredonemeckých Länder (štátov) a severonemeckých Provinzen (pruské provincie). Západné okrajové časti dvoch provincií, Pomoranska a Dolného Sliezska, ktorých zbytok bol daný Poľsku, boli v rámci NDR pripojené k Meklenbursku a Sasku. Povojnová nemecko-poľská hranica na línii Odra–Nisa bola vládami NDR a Poľskej ľudovej republiky formálne uznaná v roku 1950, zatiaľčo Spolková republika Nemecko ju ratifikovala až v roku 1970 (do tej doby označovala poľský zábor ako „územie pod poľskou správou“).

Postupne dochádzalo k čím ďalej silnejšej centralizácii^[21] a zákonom Gesetz über die weitere Demokratisierung des Aufbaus und der Arbeitsweise der staatlichen Organe in den Ländern der Deutschen Demokratischen Republik („Zákon o ďalšej demokratizácii štruktúry a fungovanie štátnych orgánov v krajinách Nemeckej demokratickej republiky“) ^[22] z 23. júla 1952 (ktorý vstúpil okamžite do platnosti) tak sú potom na území NDR definitívne odstránené posledné zbytky federalizmu a NDR sa stáva centralistickým štátom. 25. júla 1952 sa vo všetkých doterajších krajinách NDR konali posledné schôdze tuzemských snemov. Tie mali teraz za úlohu odhlasovať zákony stanovujúce nové rozdelenie na kraje a okresy, ktoré už nerešpektovali súčasné hranice krajín, až na historické výnimky (ešte z dôb Viedenského kongresu; a v prípade vtedajších meklenbursko-brandenburských hraníc staré mnoho storočí).

Tým krajiny na území NDR zanikli a štát bol na novo rozčlenený na 14 krajov (Bezirke), ktoré sa ďalej členili na okresy (Landkreise), prípadne mestské okresy (Stadtkreise).

Východný Berlín sa v roku 1961 stal de facto 15. krajom, ale zvláštny právny status si zachoval až do roku 1968, keď obyvatelia schválili návrh novej ústavy. Pretože Berlín ako celok bol formálne pod správou spojeneckej kontrolnej rady a západné spojenecké vlády mali diplomatické námietky, NDR fakticky spravovala Východný Berlín ako súčasť svojho územia a svoje hlavné mesto. To bolo oficiálne uznávané krajinami Východného bloku, zatiaľ čo západné štáty označovali Východný Berlín iba ako „sídlo vlády“ NDR.

*) mesta s postavením okresu (Stadtkreise)

**) zvláštny celok s postavením kraja, členený na „mestské kraje“ (Stadtbezirke)

Po zjednotení Nemecka v roku 1990 došlo na území terajšej NDR k prispôsobení zemského zriadenia SRN a obnove 6 východonemeckých krajín, aj keď nie presne v ich predchádzajúcich hraniciach. Neboli vytvorené ani kompozične z doterajších krajov, aj keď pre približnú predstavu môžeme povedať, že Brandenbursko vzniklo zhruba z krajov Frankfurt (Oder), Cottbus a Postupim, Durínsko z krajov Erfurt, Gera a Suhl, Meklenbursko-Predpomoransko z krajov Neubrandenburg, Rostock a Schwerin, Sasko z krajov Drážďany, Karl-Marx-Stadt (Chemnitz) a Lipsko, a Sasko-Anhaltsko z krajov Halle a Magdeburg. Berlín ako spolková krajina tak vznikol zlúčením Západného a Východného Berlína.

Počas existencie NDR počet obyvateľov poklesol z 19 miliónov v roku 1948 na 16 miliónov v roku 1990; to bolo spôsobené predovšetkým masovou emigráciou obyvateľov do Západného Nemecka – celkom jedna štvrtina obyvateľov utiekla cez západný Berlín predtým, než bol v roku 1961 postavený Berlínsky múr. Neskôr NDR trpela nízkou pôrodnosťou. To ostro kontrastovalo napr. s Poľskom, ktorého populácia sa zvýšila z 24 miliónov (len o štvrtinu viac než NDR) v roku 1948 na 38 miliónov v roku 1990 (viac než dvojnásobok populácie NDR).

(mesta nad 100 tisíc obyvateľov, podľa stavu v roku 1988)

• (Východný) Berlín (1 200 000)
• Lipsko^[24] (556 000)
• Drážďany^[25] (520 000)
• Karl-Marx-Stadt (317 000) (do roku 1953 Chemnitz, názov vrátený v roc 1990)
• Magdeburg (290 000)
• Rostock (250 000)
• Halle (Saale) (236 000)
• Erfurt (215 000ku
• Postupim (140 000)
• Gera (131 000)
• Schwerin (130 000)
• Cottbus (125 000)
• Zwickau (120 000)
• Jena (107 000)
• Dessau (105 000)

Východonemecká vláda mala kontrolu nad veľkým počtom vojenských a polovojenských organizácií prostredníctvom rôznych ministerstiev. Hlavným z nich bolo ministerstvo národnej obrany. Kvôli blízkosti východného Nemecka na Západ počas studenej vojny (1945 – 1992) boli jeho vojenské sily jedny z najvyspelejších z Varšavskej zmluvy. Definovanie toho, čo boli vojenské sily a čo nie, je sporné.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Nationale Volksarmee

Najväčšou vojenskou organizáciou vo východnom Nemecku bola Nationale Volksarmee (NVA). Vznikla v roku 1956, keď sa východné Nemecko pripojilo k Varšavskej zmluve z Kasernierte Volkspolizei a vojenských jednotiek pravidelnej polície (Volkspolizei). Od svojho vzniku ju riadilo Ministerstvo národnej obrany. Bola to dobrovoľnícka sila, pokiaľ nebola v roku 1962 zavedená osemnásťmesačná branná povinnosť. Dôstojníci NATO ju považovali za najlepšiu armádu Varšavskej zmluvy.^[26] NVA sa skladala z nasledujúcich zložiek:

• Armáda (Landstreitkräfte)
• Námorníctvo (Volksmarine)
• Letectvo (Luftstreitkräfte/Luftverteidigung)

Pohraničné jednotky východného sektoru boli pôvodne organizované ako policajná sila Deutsche Grenzpolizei, podobne ako Bundesgrenzschutz v západnom Nemecku a spadali pod ministerstvo vnútra. Po remilitarizácii východného Nemecka v roku 1956 bola Deutsche Grenzpolizei v roku 1961 zreorganizovaná na vojenskú silu, ktorá bola vytvorená podľa vzoru sovietskych pohraničných jednotiek, a prevedená pod ministerstvo národnej obrany ako súčasť Národnej ľudovej armády. V roku 1973 boli od NVA oddelené, ale zostali pod rovnakým ministerstvom. Na vrchole tu slúžilo približne 47 000 mužov.

Po oddelení NVA od Volkspolizei v roku 1956 si ministerstvo vnútra ponechalo svoju vlastnú rezervu verejného poriadku, známu ako Volkspolizei-Bereitschaften (VPB). Tieto jednotky boli, rovnako ako Kasernierte Volkspolizei, vybavené ako motorizovaná pechota a ich počet bol medzi 12 000 a 15 000 mužmi.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Ministerium für Staatssicherheit

Ministerstvo štátnej bezpečnosti (Stasi) zahŕňalo gardový pluk Felixa Dzeržinského, ktorý sa zaoberal hlavne bezpečnosťou zariadení a bezpečnostnými udalosťami v civilných šatoch. Boli jedinou časťou obávanej Stasi, ktorá bola vidieť na verejnosti, a tak boli medzi ľuďmi veľmi nepopulárny. Stasi mala okolo 90 000 mužov, gardový pluk okolo 11 000 – 12 000 mužov.

Skupina sovietskych ozbrojených síl v Nemecku (GSSD), ktorá vznikla zo sovietskych okupačných síl, mala v NDR priemerne 500 000 dôstojníkov, vojakov a rodinných príslušníkov, čo si vyžiadalo asi 10 percent územia NDR.^[27] Jednotky GSSD boli nadriadené jednotkám NVA a iným vojenským organizáciám. Ich ústrednou úlohou bolo zabezpečiť NDR proti Západu. GSSD mala útočnú výzbroj, vrátane jadrových zbraní. Podľa štúdie bolo v prípade vojny plánované rozsiahle a preventívne použitie taktických jadrových zbraní v Nemecku od šesťdesiatych rokov.^[28] Dokonca aj potom, čo sa Michail Gorbačov odklonil od agresívnych vojnových plánov východného bloku v roku 1986, bolo v NDR uskutočnené masívne použitie jadrových zbraní veľkého kalibru počas cvičení NVA „Stabstraining 1989“.^[28]

Východonemecký štát propagoval „antiimperialistickú“ líniu, ktorá sa prejavila vo všetkých jeho médiách a na všetkých školách.^[29] Táto línia nasledovala Leninovu teóriu imperializmu ako najvyššiu a poslednú fázu kapitalizmu a Dimitrovovu teóriu fašizmu ako diktatúry najreakčnejších prvkov finančného kapitalizmu. Ľudové reakcie na tieto opatrenia boli zmiešané a západné média prenikli do krajiny prostredníctvom cezhraničného televízneho a rozhlasového vysielania zo západného Nemecka a z amerického rádia Slobodná Európa. Disidenti, hlavne profesionáli, mnohokrát utiekli do západného Nemecka, čo bolo pred výstavbou berlínskeho múru v roku 1961 pomerne ľahké.^[30][31]

Po získaní širšieho medzinárodného diplomatického uznania v rokoch 1972–73 začala NDR aktívnu spoluprácu so socialistickými vládami tretieho sveta a národnými hnutiami za oslobodenie. Zatiaľ čo ZSSR mal kontrolu nad celkovou stratégiou a kubánske ozbrojené sily boli zapojené do skutočného boja (väčšinou v Angolskej ľudovej republike a socialistickej Etiópii), NDR poskytovala odborníkov na údržbu vojenského zariadenia a školenie personálu a dohliadala na vytváranie tajných služieb založených na vlastnom modele Stasi.

Už v 60. rokoch boli nadviazané kontakty s angolskou MPLA, FRELIMO z Mozambiku a PAIGC v Guinei-Bissau a na Kapverdách. V sedemdesiatych rokoch bola nadviazaná oficiálna spolupráca s ďalšími samozvanými socialistickými vládami a ľudovými republikami: Ľudovou republikou Kongo, Jemenskou ľudovou demokratickou republikou, Somálskou demokratickou republikou, Líbyou a Beninskou ľudovou republikou.

Prvá vojenská dohoda bola podpísaná v roku 1973 s Konžskou ľudovou republikou. V roku 1979 boli podpísané zmluvy o priateľstve s Angolou, Mozambikom a Etiópiou.

Odhadovalo sa, že do Afriky bolo z NDR poslaných celkom 2000 – 4000 vojenských a bezpečnostných odborníkov. Okrem toho zástupcovia afrických a arabských krajín a oslobodeneckých hnutí absolvovali v NDR vojenské školenia.^[32]

Východné Nemecko presadzovalo antisionistickú politiku; historik Jeffrey Herf tvrdí, že východné Nemecko viedlo nevyhlásenú vojnu s Izraelom. ^[33] Podľa Herfa „bol Blízky východ jedným z kľúčových bojísk globálnej studenej vojny medzi Sovietskym zväzom a Západom; bol to tiež región, v ktorom Východné Nemecko hralo hlavnú rolu v antagonizme sovietskeho bloku voči Izraelu.“^[34] Zatiaľ čo východné Nemecko sa považovalo za „antifašistický štát“, Izrael považovalo za „fašistický štát“^[35] a silno podporovalo Organizáciu pre oslobodenie Palestíny v ozbrojenom boji proti Izraelu. V roku 1974 vláda NDR uznala OOP ako „výhradného legitímneho zástupcu palestínskeho ľudu“.^[36] OOP deklarovala Palestínsky štát 15. novembra 1988 počas prvej intifády a NDR štát uznalo pred znovuzjednotením.^[37] Potom, čo sa východné Nemecko stalo členom OSN, „využilo OSN k tomu, aby viedlo politickú vojnu proti Izraelu a bolo nadšeným, významným a energickým členom“ antiizraelskej väčšiny Valného zhromaždenia.^[33]

Východonemecká ekonomika začínala kvôli devastácii spôsobenej druhou svetovou vojnou zle; strata mnohých mladých vojakov, narušenie obchodu a dopravy, spojenecké bombardovacie kampane, ktoré zdecimovali mesta, a reparácie voči ZSSR. Červená armáda demontovala a dopravila do ZSSR infraštruktúru a priemyselné závody sovietskej okupačnej zóny. Začiatkom päťdesiatych rokov boli reparácie vyplácané za poľnohospodárske a priemyselné výrobky; Dolné Sliezsko so svojimi uholnými baňami a Štetín, dôležitý prírodný prístav, boli odovzdané Poľsku rozhodnutím Stalina a v súlade s Postupimskou dohodou.

Socialisticky centrálne plánovaná ekonomika Nemeckej demokratickej republiky bola podobná ekonomike ZSSR. V roku 1950 sa NDR pripojila k obchodnému bloku RVHP. V roku 1985 zarobili kolektívne (štátne) podniky 96,7 % čistého národného príjmu. Za účelom zaistenia stabilných cien tovaru a služieb, štát zaplatil 80 % základných dodávateľských nákladov. Odhadovaný príjem z roku 1984 na hlavu bol 9 800 $ (22 600 USD v dolároch z roku 2015). V roku 1976 bol priemerný ročný rast HDP približne päť percent. Toto spravilo z východonemeckej ekonomiky najbohatší štát z celého východného bloku až do znovuzjednotenia v roku 1990.^[38]

Významné východonemecké exportné položky boli fotoaparáty značky Praktica; automobily značiek Trabant, Wartburg a IFA; lovecké pušky, sextanty, písacie stroje a náramkové hodiny.

Až do 60. rokov minulého storočia trpeli východní Nemci nedostatkom základných potravín, ako je cukor a káva. Východný Nemci s priateľmi alebo príbuznými na Západe (alebo s akýmkoľvek prístupom k tvrdej mene) a nutným účtom v cudzej mene v Staatsbank (štátna banka NDR) si mohli prostredníctvom Intershopu dovoliť západné produkty a produkty východonemeckej kvality na export. Spotrebný tovar bol k dispozícii taktiež poštou od dánskej spoločnosti Jauerfood alebo Genex.

Vláda používala peniaze a ceny ako politický nástroj a poskytovala vysoko subvencované ceny pre širokú škálu základného tovaru a služieb, čo bolo známe ako „druhý platový balíček“.^[39] Na úrovni výroby umelej ceny tvorili polosmenný systém a hromadenie zdrojov. Spotrebiteľov to viedlo časom k nahradeniu peňazí NDR, smenou a tvrdými menami. Socialistická ekonomika bola stále viac závislá na finančných infúziách z pôžičiek v tvrdej mene od západného Nemecka. Východný Nemci sa medzitým pozerali na svoju mäkkú menu ako na bezcennú vzhľadom k nemeckej marke (DM).^[40] Ekonomické otázky pretrvávali na východe Nemecka aj po znovuzjednotení. James Hawes vo svojej knihe „Najkratšia história Nemecka“ cituje z federálneho úradu politického vzdelávania (23. júna 2009):

Náboženstvo sa stalo v NDR sporným miestom, keď vládni komunisti podporovali štátny ateizmus, aj keď niekorí ľudia zostali verní kresťanským komunitám.^[42] V roku 1957 štátne úrady zriadili Štátny sekretariát pre církevné záležitosti (Staatssekretär für Kirchenfragen), ktorý sa staral o kontakt vlády s cirkvami a náboženskými skupinami; SED zostala oficiálne ateistickou.^[43]

V roku 1950 sa 85% obyvateľov NDR hlásilo k protestantstu, zatiaľ čo 10 % ako katolíci. V roku 1961, známy filozof a teológ Paul Tillich vyhlásil, že protestantská populácia vo východnom Nemecku mala najobdivuhodnejšiu protestantskú cirkev, pretože komunisti tu nad nimi nemohli získať duchovné víťazstvo.^[44] Do roku 1989 sa členstvo v kresťanských cirkvách výrazne znížilo. Protestanti tvorili 25 % populácie, katolíci 5 %. Podiel ľudí, ktorí sa považovali za neveriacich, vzrástol z 5 % v roku 1950 na 70 % v roku 1989.

Keď sa po prvý krát komunistická strana dostala k moci, presadzovala zlúčiteľnosť kresťanstva a marxizmu a usilovala sa o kresťanskú účasť na budovaní socializmu. Spočiatku mala propagácia vedeckého ateizmu málo oficiálnej pozornosti. V polovici päťdesiatych rokov, keď studená vojna začínala naberať na obrátkach, sa ateizmus stal témou veľkého záujmu štátu v domácom aj zahraničnom kontexte. Boli založené univerzitné katedry a katedry venovanej vedeckému ateizmu a vzniklo k tejto problematike mnoho literatúry (vedeckej aj populárnej). Táto činnosť ustúpila na konci 60. rokov s tým, že začala byť kontraproduktívna. Oficiálna a vedecká pozornosť k ateizmu bola obnovená začiatkom roku 1973, tentokrát však s väčším dôrazom na štipendiá a na výcvik kádrov než na propagandu. Pozornosť venovaná ateizmu vo východnom Nemecku nemala nikdy v úmysle ohroziť spoluprácu, ktorá bola požadovaná od veriacich východných Nemcov.^[45]

Východonemecká kultúra bola silno ovplyvnená komunistickým myslením a bola poznamenaná pokusom o vymedzenie seba samej v opozícii voči Západu, hlavne proti Západnému Nemecku a Spojeným štátom. Kritici východonemeckého štátu tvrdili, že záväzok štátu voči komunizmu bol prázdnym a cynickým nástrojom, machiavellistickej povahy, ale toto tvrdenie bolo spochybnené štúdiami, ktoré zistili, že východonemecké vedenie bolo skutočne oddané pokroku vedeckých poznatkov, hospodárskeho rozvoja a sociálneho pokroku. Pence a Betts však tvrdia, že väčšina východných Nemcov v priebehu času stále viac považovali ideály štátu za prázdne, aj keď existovalo taktiež značné množstvo z nich, ktorí považovali svoju kultúru za zdravšiu a autentickejšiu než mentalita západného Nemecka.^[46]

Kultúra a politika NDR bola obmedzená tvrdou cenzúrou.^[47]

Jedny z populárnych východonemeckých skupín boli Puhdys a Karat. Ako väčšina tradičných skupín sa objavovali v populárnych časopisoch pre mládež ako Neues Leben a Magazin. Medzi ďalšie populárne rockové skupiny patrili Wir, City, Silly a Pankow. Väčšina z týchto umelcov nahrávala pod štátnym vydavateľstvom AMIGA.

Produkciu filmov vo Východnom Nemecku viedla DEFA,^[48] Deutsche Film AG, ktorá bola rozdelená do rôznych miestnych skupín, napríklad Gruppe Berlin, Gruppe Babelsberg alebo Gruppe Johannisthal, kde miestne tímy točili a produkovali filmy.

Východné Nemecko bolo veľmi úspešné v športoch ako cyklistika, vzpieranie, plávanie, gymnastika, atletika, box, korčuľovanie a v zimných športoch. Úspech sa pripočítava ministrovi športu Dr. Manfredovi Höppnerovi, ktorý nastúpil koncom 60. rokov.^[49]

Ďalším podporným dôvodom bol doping, hlavne anabolické steroidy, ktoré boli po mnoho rokov najviac detegovanými dopingovými látkami v laboratóriách akreditovaných Medzinárodným olympijským výborom.^[50][51] Vývoj a implementácia štátom podporovaného športového dopingového programu pomohli východnému Nemecku a jeho malej populácii stať sa v 70. a 80. rokoch 20. storočia svetovým lídrom v športe a získať veľké množstvo olympijských zlatých medailí, medailí z majstrovstiev sveta a stanoviť mnoho rekordov.^[52][53] Ďalším faktorom úspechu bol systém podpory mládeže v NDR. Učitelia telocviku v škole boli vyzvaní, aby hľadali pri deťoch vo veku 6 až 10 rokov určité talenty. Pre starších žiakov bolo možné navštevovať gymnázia so zameraním na šport (napr. plachtenie, futbal alebo plávanie). Táto politika bola použitá aj pri talentovaných žiakoch s ohľadom na hudbu alebo matematiku.

NDR je v diskusii o dopingových škandáloch označovaná ako „Nemecká dopingová republika“.

Televízia a rádio boli vo východnom Nemecku štátom riadené podniky; oficiálnou rozhlasovou organizáciou bola od roku 1952 do znovuzjednotenia Rundfunk der DDR. Organizácia sídlila na Funkhaus Nalepastraße vo východnom Berlíne. Deutscher Fernsehfunk (DFF), od roku 1972 do roku 1990 známa ako Fernsehen der DDR alebo DDR-FS, bola od roku 1952 štátnym televíznym vysielačom. Príjem západného vysielania bol taktiež rozšírený.^[54]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Ostalgia

Mnoho východných Nemcov spočiatku považovalo rozpustenie NDR za pozitívne.^[55] Táto reakcia však skoro skysla.^[56] Západní Nemci často jednali ako by „vyhrali“ a východní Nemci zjednotenie „prehrali“, čo mnoho východných Nemcov (Ossis) viedlo k odporu k západným Nemcom (Wessis).^[57] V roku 2004 Ascher Barnstone napísal: „Východní Nemci neznášajú bohatstvo Západných Nemcov; Západní Nemci vidia vo východných Nemcoch lenivých oportunistov, ktorí chcú niečo za nič. Východní Nemci pripisujú západných Nemcov („Wessis “) ako arogantných a ctižiadostivých a západní Nemci si myslia, že tí východní („Ossis“) sú lenivý a k ničomu.“^[58]

Zjednotenie a následná federálna politika priviedla mnohých východných Nemcov k vážnym ekonomickým problémom, ktoré pred zjednotením neexistovali. Nezamestnanosť a bezdomovectvo, ktoré boli počas komunistickej éry minimálne, rástli a rýchlo sa rozšírili; toto, rovnako ako uzavretie mnohých tovární a ďalších pracovísk na východě, podporovalo rastúci pocit, že východní Nemci boli federálnou vládou ignorovaní alebo zanedbaní.

Naviac, mnoho východonemeckých žien považovalo západ za príťažlivejší, región opustili a nikdy sa nevrátili a zanechali za sebou podtriedu zle vzdelaných a nezamestnaných mužov.^[59]

Tieto a ďalšie dôsledky zjednotenia viedli mnohých východných Nemcov k tomu, aby na seba začali silnejšie pozerať ako na „východných“ Nemcov než všeobecne na „Nemcov“. Pri mnohých bývalých občanoch NDR to vyvolalo túžbu po niektorých aspektoch bývalého východného Nemecka, ako je plná zamestnanosť a ďalšie vnímané výhody východonemeckého štátu, nazývaná ako „Ostalgia“ (spojenie slov Ost „východ“ a Nostalgia). Tieto aspekty sú znázornené aj vo filme Wolfganga Beckera Good Bye, Lenin!

•  
  Walter Ulbricht (1950 – 1971)
•  
  Erich Honecker (1971 – október 1989)
•  
  Egon Krenz (október - december 1989)

1. ↑ Patrick Major, Jonathan Osmond, The Workers' and Peasants' State: Communism and Society in East Germany Under Ulbricht 1945–71, Manchester University Press, 2002, ISBN 9780719062896
2. ↑ Karl Dietrich Erdmann, Jürgen Kocka, Wolfgang J. Mommsen, Agnes Blänsdorf. Towards a Global Community of Historians: the International Historical Congresses and the International Committee of Historical Sciences 1898–2000. Berghahn Books, 2005, pp. 314. ("However the collapse of the Soviet empire, associated with the disintegration of the Soviet satellite regimes in East-Central Europe, including the German Democratic Republic, brought about a dramatic change of agenda.")
3. ↑ Thousands rally in East Germany. Eugene Register-Guard, 29 October 1989, s. 5A. Dostupné online.
4. ↑ GRIX, Jonathan; COOKE, Paul. East German Distinctiveness in a Unified Germany. [s.l.] : [s.n.], 2003. ISBN 978-1902459172. S. 17.
5. ↑ Peter E. Quint. The Imperfect Union: Constitutional Structures of German Unification. Princeton University Press, 2012, pp. 125–126.
6. ↑ Sarasota Herald-Tribune [online]. . Dostupné online.
7. ↑ Toledo Blade [online]. . Dostupné online.
8. ↑ The Victoria Advocate [online]. . Dostupné online.
9. ↑ Victimized East Germans seek redress. St. Petersburg Times, 11 September 1990. Dostupné online.
10. ↑ More Than 1,100 Berlin Wall Victims. Deutsche Welle, 9 August 2005. Dostupné online [cit. 2009-08-08].
11. ↑ Geoffrey Pridham, Tatu Vanhanen. Democratization in Eastern Europe Routledge, 1994. ISBN 0-415-11063-7 pp. 135
12. ↑ http://is.muni.cz/th/143753/fss_b/bakalarska_prace-konecna_verze.txt
13. ↑ ^{a b} Prescott Evening Courier, Prescot, Arizona, Monday, October 16 1950, zdroj AP, zobrazené na Google newspapers, prístup: 25.12.2013
14. ↑ SEBESTYEN, Victor. Revolution 1989: The Fall of the Soviet Empire. New York : Pantheon Books. Dostupné online. ISBN 0-375-42532-2. (angličtina)
15. ↑ Správa Peter Bruhn (očitý svedok) [online]. [Cit. 2024-07-08]. Dostupné online. Archivované 2013-04-06 z originálu.
16. ↑ BBC: Berliner recalls East German uprising
17. ↑ Zeměpis světadílů. Praha : Státní pedagogické nakladatelství, 1970. Kapitola Německá demokratická republika, s. 38.
18. ↑ Země světa (1): Evropa, SSSR, Asie. Praha : Nakladatelství Svoboda, 1987.
19. ↑ David P. Conradt, The German Polity (2008) p. 20
20. ↑ ^{a b} Eric D. Weitz, Creating German Communism, 1890–1990: From Popular Protests to Socialist State. Princeton, NJ: Princeton University Press, 1997
21. ↑ Archivovaná kopie [online]. [Cit. 2007-12-28]. Dostupné online. Archivované 2007-12-29 z originálu.
22. ↑ http://www.documentarchiv.de/ddr/1952/aufloesung-laender_ges.html
23. ↑ Current population [online]. [Cit. 2023-05-12]. Dostupné online. (po anglicky)
24. ↑ Leipzig, Germany Population 1950-2019 [online]. . Dostupné online. Archivované 2019-09-28 z originálu.
25. ↑ Dresden, Germany Population 1950-2019 [online]. . Dostupné online. Archivované 2019-09-28 z originálu.
26. ↑ East German Military: Warsaw Pact's Finest. The New York Times, 8 November 1988. Dostupné online [cit. 2018-07-31].
27. ↑ Ilko-Sascha Kowalczuk: Die 101 wichtigsten Fragen – DDR. C.H. Beck, München 2009, Frage 33.
28. ↑ ^{a b} Hans Rühle und Michael Rühle: Der Warschaupakt plante den nuklearen Überfall auf Westeuropa, in: Neue Zürcher Zeitung vom 13. September 2008, S. 9. Die Autoren Hans und Michael Rühle (NZZ Online) sind der ehemalige Chef des Planungsstabes im Bonner Verteidigungsministerium und der Leiter des Planungsstabes der politischen Abteilung der NATO in Brüssel.
29. ↑ Mark Allinson, Politics and Popular Opinion in East Germany 1945–1968 (2000) ch 1
30. ↑ SCHNOOR, Rainer. The United States and Germany in the Era of the Cold War, 1945-1990: A Handbook. [s.l.] : [s.n.]. The Good and the Bad America: Perceptions of the United States in the GDR, s. 618–26.
31. ↑ Thomas Adam. Germany and the Americas: Culture, Politics, and History; a Multidisciplinary Encyclopedia. [s.l.] : ABC-CLIO, 2005. Dostupné online. ISBN 9781851096282. S. 1067.
32. ↑ RUBINSTEIN, Alvin Z.. Moscow's Third World Strategy. [s.l.] : [s.n.], 16 July 1990. Dostupné online. ISBN 0691023328. S. 184.
33. ↑ ^{a b} HERF, Jeffrey. Undeclared Wars with Israel: East Germany and the West German Far Left, 1967–1989. [s.l.] : Cambridge University Press, 2016. ISBN 9781107089860.
34. ↑ 'At War with Israel': East Germany's Key Role in Soviet Policy in the Middle East. Journal of Cold War Studies, 2014, s. 129–163. DOI: 10.1162/JCWS_a_00450.
35. ↑ LAQUEUR, Walter. The Road to Jerusalem: The Origins of the Arab-Israeli Conflict, 1967. [s.l.] : Macmillan, 1968. Dostupné online. ISBN 978-0025683600. S. 215.
36. ↑ Israel's struggle in the UN
37. ↑ The GDR and the PLO: East Germany's Palestine Policy [online]. . Dostupné online. Archivované 2018-05-05 z originálu.
38. ↑ Business America. (27 February 1989). German Democratic Republic: long history of sustained economic growth continues; 1989 may be an advantageous year to consider this market – Business Outlook Abroad: Current Reports from the Foreign Service.. Business America, 1989. Dostupné online [cit. 2007-10-02].
39. ↑ Boroch, Wilfried (1996), "Social policy as an institutional transformation problem", Transition Economies, Volume 31, Number 3, pp. 139-146.
40. ↑ Jonathan R. Zatlin, The Currency of Socialism: Money and Political Culture in East Germany (2007)
41. ↑ The shortest history of Germany, James Hawes (2018), federal office of political education [23rd June 2009]
42. ↑ Mary Fulbrook, "The Limits Of Totalitarianism: God, State and Society in the GDR," Transactions of the Royal Historical Society, Jan 1957, Vol. 7 Issue 1, pp 25–52
43. ↑ DE SILVA, Brendan. East Germany: Continuity and Change. Amsterdam : Rodopi B.V., 2000. Dostupné online. ISBN 9789042005792. The Protestant Church and the East German State: an organisational perspective, s. 104–105.
44. ↑ Paul Tillich. Christianity and the Encounter of the World Religions (New York: Columbia University Press, 1963), p. 20.
45. ↑ Fulbrook, "The Limits Of Totalitarianism: God, State and Society in the GDR"
46. ↑ Pence and Betts, Socialist modern: East German everyday culture and politics. page 37 for Maaz, 58.
47. ↑ The Secret of East German Censorship — Who's Watching Who? [online]. [Cit. 2017-12-15]. Dostupné online. Archivované 2017-12-16 z originálu.
48. ↑ DEFA – Stiftung – Home [online]. Defa-stiftung.de, [cit. 2010-03-28]. Dostupné online. Archivované 2008-04-26 z originálu.
49. ↑ East German Doping Trial. The Globe and Mail (Berlin), 19 July 2000. Dostupné online [cit. 2019-09-05].
50. ↑ Hartgens and Kuipers (2004), p. 515
51. ↑ Anabolic steroids in sport: biochemical, clinical and analytical perspectives. Annals of Clinical Biochemistry, July 2003, s. 321–56. Dostupné online. DOI: 10.1258/000456303766476977. PMID 12880534. Archivované 2012-06-29 na Archive.today
52. ↑ Sources:
    • Political Pressure Dismantles East German Sports Machine. The New York Times, 12 February 1991. Dostupné online [cit. 2018-10-16].
    • OLYMPICS; Coaches Concede That Steroids Fueled East Germany's Success in Swimming. The New York Times, 3 December 1991. Dostupné online [cit. 2018-10-16].
    • East German Dope Still Leaves Tracks [online]. 15 September 2000. Dostupné online. Archivované 2008-06-03 z originálu.
    • UNGERLEIDER, Steven. Faust's Gold : Inside the East German doping machine. 1st. vyd. [s.l.] : Thomas Dunne Books/St. Martin's Press, 2001. Dostupné online. ISBN 0-312-26977-3.
    • Sports Doping Statistics Reach Plateau in Germany [online]. Deutsche Welle, 26 February 2003. Dostupné online. Archivované 2018-10-01 z originálu.
    • DRUG TESTING; East German Steroids' Toll: 'They Killed Heidi'. The New York Times, 26 January 2004. Dostupné online [cit. 2018-10-16].
53. ↑ Sources:
    • Forgotten victims of East German doping take their battle to court. The Guardian (Berlin), 31 October 2005. Dostupné online [cit. 2016-12-14].
    • Doping for glory in East Germany. The Unesco Courier, September 2006. Dostupné online.
    • Ex-East German athletes compensated for doping [online]. Frankfurt, Germany: ESPN, 13 December 2006. Dostupné online. Archivované 2018-10-12 z originálu.
    • East German doping victims to get compensation [online]. CBC, 13 December 2006. Dostupné online. Archivované 2018-10-01 z originálu.
    • Germany completes $4.1M payout to doping victims. USA Today, 2007. Dostupné online [cit. 2018-10-16].
54. ↑ COOKE, Paul. Representing East Germany Since Unification: From Colonization to Nostalgia. [s.l.] : [s.n.], August 2005. Dostupné online. ISBN 9781845201890. S. 146.
55. ↑ Martin Blum, "Remaking the East German Past: 'Ostalgie,' Identity, and Material Culture," Journal of Popular Culture, Winter 2000, Vol. 34 Issue 3, pp. 229–54.
56. ↑ NAUGHTON, Leonie. That Was the Wild East: Film Culture, Unification, and the "New" Germany. [s.l.] : U. of Michigan Press, 2002. Dostupné online. ISBN 978-0472088881. S. 14.
57. ↑ BICKFORD, Andrew. Fallen Elites: The Military Other in Post-Unification Germany. [s.l.] : Stanford U.P., 2011. Dostupné online. ISBN 9780804773966. S. 10.
58. ↑ BARNSTON, Ascher. The Transparent State: Architecture and Politics in Postwar Germany. [s.l.] : Psychology Press, 2005. Dostupné online. ISBN 9780203799888. S. 92.
59. ↑ Educated women leave east German men behind. The Guardian, 2007. Dostupné online [cit. 2018-11-16].

• Nefjodov V. V. SED a kultura NDR. Historická monografie. Hradec Králové, 2009.

• Východonemecké povstanie
• Stasi
• Berlínsky múr
• Checkpoint Charlie
• Pamätník Berlín-Hohenschönhausen
• Karl-Marx-Stadt
• Trabant
• ostalgia

•   Commons ponúka multimediálne súbory na tému Nemecká demokratická republika

• Mapa krajín (Länder)
• Prvná, ešte federalistická ústava NDR (nemecky)
• Posledná opäť federalistická ústava NDR z apríla 1990 (nemecky)
• Povstanie robotníkov v NDR (17. jún 1953)
• 17. Juni 1953 Archivované 2006-02-18 na Wayback Machine – 17. červen 1953. Bibliographical database of the international literature

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Německá demokratická republika na českej Wikipédii.