Karol I. (Rumunsko)

Kráľ Karol I. sa narodil ako tretie dieťa a druhý syn princa Karola Antona von Hohenzollern-Sigmaringen a jeho manželky Jozefíny Bádenskej v Sigmaringene, ktoré v tom čase prináležalo do kniežatstva Hohenzollern-Sigmaringen. Po získaní základného vzdelania navštevoval Kadetskú školu v Münsteri, v roku 1857 Delostreleckú školu v Berlíne. Do roku 1866 bol dôstojníkom pruskej armády. Bojoval v prusko-dánskej vojne (1864), v ktorej sa zúčastnil útoku na citadely Friederica a Dybbøl. Získal povesť príkladného vojaka.

Po prevrate z 10. na 11. februára roku 1866 a vyhnaní Alexandra Ioana Cuzy sa Rumunské kniežatstvo, ktoré bolo stále formálne súčasťou Osmanskej ríše, ocitlo na pokraji chaosu a hrozil mu rozpad. Aj napriek odporu istej časti obyvateľov a väčšiny rumunských politických elít bol dňa 20. apríla 1866 zvolený za nové knieža (domnitor) princ Karol Hohenzollernský, a to najmä vďaka podpore francúzskeho cisára Napoleona III., ktorý bol jeho vzdialeným príbuzným. Karol sa vydal inkognito vlakom do Rumunska, kde ho na hraniciach privítal Ion Brătianu. Spoločne sa kočiarom, keďže v tej dobe ešte Rumunsko nemalo železnice, vydali do Bukurešti, kde Karol dorazil 10. mája a bol privítaný búrlivými ováciami.

Po jeho príchode prijal parlament 29. júna 1866 novú ústavu, ktorá znamenala ďalší dôležitý krok na ceste Rumunska k úplnej nezávislosti. Ústava dávala možnosť reorganizácie štátu a jeho vymanenie sa z anarchie. Karol I. teda vládol ako konštitučný panovník, jeho právomoci boli obmedzené. Vo vláde sa striedali len dve strany: liberálna a konzervatívna, podľa britského modelu. Ukončenie vlády a povolanie novej bolo v právomoci panovníka.^[1]

Keď sa Karol I. rozhodol vstúpiť na strane Ruska do rusko-tureckej vojny, prebiehajúcej v rokoch 1877 – 1878, krajina vyhlásila 10. mája 1877 nezávislosť. Rusko uznalo nezávislosť Rumunska aj tým, že oficiálne požiadalo o prechod svojej armády na bulharské územie. Vo vojne sa rumunská armáda vedená panovníkom zaslúžila o pád pevnosti Plevno (Pleven), ktorá padla 28. novembra 1877. Následný kongres predstaviteľov mocností v Berlíne v roku 1878 priniesol uznanie nezávislosti Rumunska na Osmanskej ríši a tiež jeho uznanie mocnosťami. Navyše bola k jeho územiu pripojená Dobrudža. Karol bol napokon 10. mája 1881 korunovaný kráľom a Rumunsko sa premenilo na kráľovstvo, čo potvrdila aj zmena ústavy v roku 1881.

V roku 1883 sa Karol I. pripojil k tajnému vojenskému paktu Nemecka, Rakúsko-Uhorska a Talianska, ktorý je známy ako Trojspolok. Dôvodom k tomuto kroku bola jeho snaha zabezpečiť ochranu Rumunska európskymi mocnosťami (Francúzsko bolo po porážke v prusko-francúzskej vojne slabým a nestabilným partnerom).^[2]

Karol I. bol typom zodpovedného a politicky rozhľadeného panovníka, za jeho vlády Rumunsko zažívalo polstoročie hospodárskeho a kultúrneho vzostupu, zároveň sa krajina rýchlo modernizovala. V osobnom kontakte bol kráľ strohý a k podriadeným veľmi odmeraný.

Jeho manželkou bola od roku 1869 nemecká aristokratka Alžbeta zu Wied (1843 – 1916). Vzájomný vzťah medzi manželmi po svadbe rýchlo ochladol, k čomu prispelo aj úmrtie dcéry Márie v roku 1874. Kráľovná sa uchyľovala do svojho vlastného sveta, veľa času trávila v paláci Peleș v lokalite Sinaia a venovala sa tiež literárnej tvorbe (publikovala pod pseudonymom Carmen Sylva). V roku 1891 opustila Rumunsko a žila v nemeckom meste Neuwied, kde v roku 1916 zomrela.

Keďže kráľovský pár nemal mužského potomka, Karol I. v roku 1881 adoptoval svojho synovca Ferdinanda Hohenzollernského, ktorého predurčil za svojho nástupcu.

Kráľ Karol I. zomrel 10. októbra 1914 v obľúbenom paláci Peleș v lokalite Sinaia. Pochovaný bol v katedrále starobylého mesta Curtea de Argeș, kde boli pochovaní aj ďalší členovia rumunskej panovníckej rodiny. Jeho žena ho prežila o rok a pol – zomrela 2. marca 1916 vo veku 72 rokov a bola pochovaná po boku manžela a dcérky.

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Karel I. Rumunský na českej Wikipédii.

•   Commons ponúka multimediálne súbory na tému Karol I. (Rumunsko)