Ján Rozner

Ján Rozner sa narodil 4. decembra 1922 v Bratislave. Bol synom bratislavského novinára a divadelného kritika židovského pôvodu.^[2] Už ako študent sa venoval literárnej a divadelnej kritike a publikoval v literárnych časopisoch. Jeho otec bol dôstojníkom armády a písal do novín Slovenský denník a Prager Presse.

Po gymnáziu nemohol Ján Rozner ako židovský potomok študovať na vysokej škole a unikol transportu do koncentračného tábora. Rozner bol vo vojnových časoch podporovaný bývalým kolegom a redaktorom Jánom Štefánikom. Ladislav Holdoš, predstaviteľ KSS, ho poveril vybudovaním redakcie Pravdy. Základnú školu a gymnázium absolvoval v Bratislave v roku 1940. Už na gymnáziu publikoval, v roku 1940 uverejnil v zborníku Sen a skutočnosť stať Dynamika filmovej montáže. Stal sa redaktorom v Pravde a potom v Národnej obrode. Venoval sa tu okrem filmu literatúre, divadlu a kultúrnej politike. V roku 1945 odišiel z Pravdy, aby sa do nej o 3 roky neskôr vrátil. Medzitým pracoval v Národnej obrode.

Bol prekladateľom anglických a nemeckých autorov. Pracoval vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ. V rokoch 1963 – 1964 sa stal dramaturgom činohry SND. Pôsobil vo viacerých funkciách v spisovateľskom zväze. Viackrát pôsobil v Maďarsku ako člen Okáliovskej repatriačnej komisie v Budapešti. Ovládal 8 jazykov. V druhej polovici 60. rokov pracoval ako vedecký pracovník v Ústave slovenskej literatúry SAV.

Za normalizácie bol obeťou politických čistiek, dostal zákaz publikovať a výpoveď v SAV. V roku 1977 emigroval do Nemecka. Prerušil kontakty so slovenskou kultúrnou obcou, ale naďalej písal. Žil a pracoval Mníchove. Tu 24. septembra 2006 zomrel.

Ján Rozner sa stal významným mienkotvorným kritikom, pretože dokázal podrobne analyzovať a interpretovať umelecké texty. V 50. rokoch bol odporcom vplyvu existencializmu, alebo absurdného divadla do umeleckých diel, venoval sa aj davistom. Rozner sledoval súdobú literatúru a divadlo, napísal kritické sondy o ich minulosti.

Výber z jeho kritík Pohľad v zrkadlách vyšiel v roku 1969, bol vytlačený v náklade 500 exemplárov, ale nebol distribuovaný do kníhkupectiev. Obsahuje štúdie zo súčasnej slovenskej literatúry. Vladimír Petrík v hodnotení všetkých jeho diel tvrdí, že objektívne odhaľujú klady aj zápory jednotlivých autorov.

Rozner sa podrobne venoval aj dielu Janka Jesenského, vydal zborník Janko Jesenský v kritike a spomienkach, 1955) a považoval ho za demokratického predchodcu súčasnej literatúry.

Jánovi Roznerovi vyšli tri prozaické knihy, v 90. rokoch publikoval v Slovenských pohľadoch. Vladimír Petrík ich charakterizuje nasledovne: „V spomienkach sa v nich vracal na Slovensko a prostredníctvom jednotlivých tém zachytil nielen vlastný osud, ale i spoločenské pomery, v ktorých sa jeho osud vyvíjal, ideový kvas od roku 1945 a literárny ruch od konca 30. rokov až po jeho odchod zo Slovenska. Hoci o nich hovoríme ako o prózach, majú aj dokumentárnu hodnotu a štýlom predstavujú skôr eseje ako plnokrvnú beletriu“.^[3]

Kniha Sedem dní do pohrebu (2009) bola Roznerovým debutom a má ucelený príbeh. Rozner v nej prostredníctvom dramatickej skratky popisuje okolnosti smrti a pohreb svojej manželky Zory Jesenskej v roku 1972. Zora Jesenská bola podobne ako on perzekuovaná, nemohla publikovať a jej knihy boli zakázané. Rozner tu spomína na pohreb, cez ktorý sa dostáva postupne k svojim spomienkam. Vladimír Petrík považuje knihu za vyrovnávanie sa s celou minulosťou je z tohto pohľadu sebakritická. Stáva sa „osobným svedectvom o dobe, ktorú sme žili po roku 1948, svedectvom prenikavej reflexie a umeleckej sily“.^[3]

Kniha Noc po fronte (2010) sa skladá z kapitol. Tie sa zaoberajú spomínaním, kapitoly predstavujú budúcu knihu spomienok. Obsahuje kapitoly o rodičoch a rodine, o autorovej mladosti počas druhej svetovej vojny, kedy bola jeho rodina prenasledovaná. Jeho situácia ho poznačila na celý život, na základe rasy, čiže inakosti bol outsiderom, ocitajúcim sa mimo kolektívu, ako konštatuje Petrík.

Táto „inakosť“ je základom tretej autorovej knihy Výlet na Devín (2011). Rozner tu spomína na výlety o tejto lokality. Chodieval si sem liečiť čierny kašeľ, neskôr na prechádzky s manželkou, ale do pamäti sa mu vryli najmä manifestácia fašizmu bratislavskými Nemcami v roku 1939 a všeslovanská slávnosť pofebruárovej doby, kedy už bola pri moci komunistická strana. Podľa Petríka má kniha vecný tón, obsahuje tragickú príchuť zo spomienky na zraz nemeckej mládeže a v prípade všeslovanskej slávnosti prechádza do zreteľnej irónie, tieto udalosti v autorovi vyvolali pocity úzkosti. V knihe je postava súdruha Viliama Širokého, symbolizujúceho kult osobnosti.

Vladimír Petrík považuje ďalej Roznerove spomienkové prózy za diela, rozširujúce významové a výrazové možnosti slovenskej prózy. „Spomienky sú nabité faktografiou, ostrým úsudkom a snahou o pravdivú reflexiu (napr. na vlastný alkoholizmus). Počas čítania spomienok však zaujme aj niekoľko zamlčaných tém. Postupne sa vzdal ideologicky úzko vymedzených hľadísk, ale aj naďalej si zachovával predstavu socialistickej literatúry a umenia“.^[3]

Ján Rozner napísal v päťdesiatych rokoch viacero kritík slovenských a zahraničných filmov a úvah o filme, vydaných v časopisoch a novinách Kultúrny život, Národná obroda, Pravda, alebo Nové slovo.

O slovenskom filme Priehrada (1950) Paľa Bielika Rozner napísal, že čerpá z našich dní. Priehrada si úlohu nezjednodušuje. Stavba priehrady vyvolá rovnako problém presídlenia dediny a prechodu na nové výrobné formy ako problém nedostatku pracovných síl a ich získania. Za tým všetkým, najpôsobivejšie, ukazuje triedneho nepriateľa, bohatého roľníka s jeho nesmiernou nenávisťou. Bielik stvárnil svoj film realisticky a pravdivo. Film však oslabil mnohými zbytočnosťami umelecky a ideove nepodstatnými a tak veľa dôležitého sa iba konštatuje. Priehrada je však odvážnym dielom a ojedinelým pokusom o stvárnenie prítomnosti.^[4]

Český film Temno (1950) Karela Steklého bol nakrútený podľa Jiráskovho románu. Rozner tvrdí, že román, široko rozvetvený a dejovo bohatý, bol zúžený na jedinú dejovú líniu a dostal komorný charakter, čo je v priamym rozporom s románom. Dôsledkom je, že obdobie protireformácie ako obdobie boja proti českému národu, boja proti jeho tradíciám a kultúre, vyznieva v individualistickom rámci zápletky niekoľkých postáv, ktoré nestačia zvýrazniť veľký boj, ktorý sa vtedy odohrával.^[4]

Úspech českého filmu Martina Friča Zocelení (1950) je podľa Roznera v jeho vyváženej stavbe, v nekompromisnej ideovosti a bojovnosti, ktorou je film predchnutý. Vracia nás do rokov krízy, keď robotníci frývaldských hutí bojovali o svoj chlieb, o právo na prácu. Je to pravdivý a nemilosrdný pohľad na prvú republiku. Je to náš najlepší povojnový film aj napriek niekoľkým nedostatkom, ako nedostatočné prekreslenie hlavných postáv.^[4]

Štvorylka (1957) Karola Kršku a Jozefa Medveďa je nakrútený podľa Jesenského poviedky, je tiež humoreska, ale podľa Roznera bez jej spoločensko-satirického ostňa. Na začínajúceho režiséra Medveďa ako spolurežiséra s Krškom je Štvorylka výkon nie začiatočnícky, i keď réžia na viacerých miestach prezrádza nedostatok skúseností. V námete i spracovaní je toho veľa, čo môže diváka zaujať. Predovšetkým humor filmu, či už vyjadrený slovom, kamerou, alebo hereckým prejavom, ďalej zábavný dej, ktorý sa nedotýka ani pálčivých problémov, ani ostrých hrán skutočnosti. Naši známi komici v šuštiacich bálových šatách.^[5]

Pri Zemianskej cti Vladimíra Bahnu (1957) nie je podľa Roznera jasné, prečo si slovenský film vybral na sfilmovanie práve Kalinčiakovu Restavráciu. Hodnoty pôvodných Marenčinových scenárov v jeho spracovaní Reštavrácie nenájdeme. Pokusy sceliť fabulačne literárne dielo sú chabé, priezračné, dej neobohacujú a niekde im chýba logika. Režisérovi sa nedarí vytvoriť bohatú galériu filmových typov, prenesených z knihy. Kde a ako žili zemani filmu, nie je jasné. Vo filme nevidíme skutočných zemanov z knihy, ale obvyklých šľachtických príživníkov. A tak nič neostalo ani z komiky ich situácie, ani z Kalinčiakovej irónie. Ostáva iba komika hrubozrnná. Rozner sa pýta, či v slovenskom filme musia herci naozaj hrať tak toporne a teatrálne a v tak ustálených naaranžovaných pózach.^[6]

• Pohľad v zrkadlách, Slovenský spisovateľ, 1969
• Sedem dní do pohrebu, Albert Marenčin-vydavateľstvo PT, 2009
• Noc na fronte, Albert Marenčin-vydavateľstvo PT, 2010
• Výlet na Devín, Albert Marenčin-vydavateľstvo PT, 2011

• Vlčie diery (r. Paľo Bielik, 1948), Nové slovo, č.5, 1949, s. 74 – 75
• Kubánski kozáci (r. Ivan Pyrjev, 1949, ZSSR), Pravda, č.180, 4.8.1950
• Priehrada (r. Paľo Bielik, 1950), Pravda, č.180, 4.8.1950, s.6
• Temno (r. Karel Steklý, 1950), Pravda, č.180, 4.8.1950
• Princ Bajaja (r. Jiří Trnka, 1950), Pravda, č.180, 4.8.1950
• Odhalená zrada (r. M. Kalatozov, 1950, ZSSR), Pravda, č.180, 4.8.1950
• Zocelení (r. Martin Frič, 1950), Pravda, č.180, 4.8.1950
• Boj sa skončí zajtra (r. Miroslav Cikán, 1951), Pravda, č.122, 1951, s.11
• Žukovskij (r. V. Pudovkin, D. Vasiliev, 1950, ZSSR), Pravda, č.180, 4.8.1950
• Drevená dedina (r. Andrej Lettrich, 1954), Kultúrny život, č.14,1955, s.6
• Štvorylka (r. Karol Krška, Jozef Medveď, 1955), Kultúrny život, č.14,1955, s. 6 – 7
• Zemianska česť (r. Vladimír Bahna, 1957), Kultúrny život, č.3, 1958, s.9

• Ján Rozner – Literárne informačné centrum