Imrich Oravecz

Imrich Oravecz (príp. Imrich Oravec, Imre Oravetz, Imre Oravecz, Emerich Oravecz) sa narodil v maloroľníckej rodine v Haniske pri Košiciach. Pracoval na rodinnom majetku, ale aj ako poľnohospodársky robotník. Po vypuknutí prvej svetovej vojny sa v roku 1914 zapojil do bojov a vrátil sa predčasne ako invalid. V rokoch 1916 – 1917 absolvoval vyššiu strojnícku priemyslovku v Košiciach. V roku 1920 si všimol jeho schopnosti JUDr. Josef Polák, vtedajší riaditeľ Východoslovenského múzea v Košiciach a spolu s dr. Vladimírom Mutňanským, starostom mesta Košice, a dr. Jánom Rumanom, županom Košickej veľžupy, mu umožnili v roku 1921 – 1922 štúdium u maliara Ľudovíta Csordáka, a v rokoch 1922 – 1926 štúdium v súkromnej škole Eugéna Króna v Košiciach. Neskôr sa stal členom výtvarného odboru Kazinczyho spoločnosti v Košiciach a v roku 1939 – 1944 členom Sväzu slovenských výtvarných umelcov. V roku 1942 sa zúčastnil študijnej cesty do Viedne. V rokoch 1946 – 1949 bol členom Spolku východoslovenských umelcov Svojina. Žil vo Veľkej Ide pri Košiciach a v roku 1967 sa presťahoval do Rožňavy.

Patrí k významným nasledovníkom maliarstva košickej moderny. Vyšiel zo secesného symbolizmu, v olejomaľbách a pasteloch 30-tych rokov však už predviedol pôvabný, insitný variant ľudového žánru, priamočiaro a neštylizovane predvádzajúci maliarov život, jeho bezprostredné ukotvenie v dedinskom prostredí.^[2]

Imrich Oravecz pritom neprestal orať. Oral a maľoval. Maľoval a oral. Týmito slovami ho popisuje rodák z Hanisky a jeho súčasník Mons. Jozef Tóth, vo svojej publikácii v časopise Krok. Literatúra a umenie. Umelec s dvoma povolaniami a dvoma láskami: k farbám a k zemi. Veľký farebný lyrik a polyfonista. Láska k výtvarnému umeniu nezabila v ňom lásku k zemi, k mäkkej hrude, k rovinám pšenice a jačmeňa, ktoré sám kosil – nielen videl kosiť. Maľoval nielen rukami a štetcom, ale aj srdcom a dychom. Námetovo sa orientoval na krajiny takmer výlučne z okolia Veľkej Idy a ojedinele aj na Hanisku – svoje rodisko, ďalej na figurálne kompozície a krajiny oživené štafážou a pomocníkmi človeka – domácimi zvieratami. Jeho modelmi boli pracujúci roľníci a často Rómovia.^[3]

• 1924 – 1925 Košice – ako aj v ďalších rokoch pri skupinových výstavách
• 1932 Košice – spoločná výstava s Ľudovítom Feldom a Alžbetou Groszovou
• 1934, 1938 – 1942 Budapešť
• 1937 Bratislava – súborná výstava
• 1937 Gravenhage (Haag), Holandsko – výstava pratalentov s veľkým zahraničným ohlasom, najmä vo fínskej, švédskej holandskej a francúzskej tlači.
• 1970, 1995 Košice (galéria Júliusa Jákobyho) – súborné výstavy

• 2017 – Cena obce Haniska „in memoriam“

• Diela Imricha Oravcza na stránkach webumenia.sk
• Imrich Oravecz – Na poli (SOGA – Aukčná spoločnosť)