Hriňová

Mesto leží na severovýchodnom okraji Detvianskej kotliny (patriacej do Zvolenskej kotliny), pričom okrajové časti na východe zasahujú už do Sihlianskej planiny, ktorá je súčasťou Veporských vrchov. Údolím preteká rieka Slatina, na ktorej je nad mestom vybudovaná Vodárenská nádrž Hriňová.

Prístup do mesta zabezpečuje najmä cesta II/526 (Kriváň – Kokava nad Rimavicou) a II/529 (Brezno – Hriňová). Centrum okresného mesta leží 9 km juhozápadným smerom, Brezno sa nachádza 27 km severne, rovnako ďaleko je to i do južne ležiaceho Lučenca. Zvolen je vzdialený 30 km západne a do krajského mesta je z Hriňovej 33 km.

• Bystrý potok
• Gondova jama (Skalisko)
• Riečka
• Slanec
• Slatina

• Vodárenská nádrž Hriňová
• Vodná nádrž Skalisko

Najstaršie dôkazy osídlenia regiónu pochádzajú z lokality Kalamárka, kde sa našli artefakty z obdobia mladšieho paleolitu. Trvalejšie osídlenie je však doložené až nálezmi z neskorej doby bronzovej, kedy tu žil ľud lužickej kultúry. Pozoruhodný je nález unikátnej bronzovej dýky, ktorá bola nájdená na brehu potoka Slanec a predbežne je datovaná do mladšej alebo strednej doby bronzovej (je tak stará 3200 až 3600 rokov). Osídlenie z druhého storočia nášho letopočtu a teda doby rímskej dokladá nález pokladu 12 rímskych mincí, objavených v hlinenej nádobe na brehu Slatiny v Hriňovej v roku 1929. Obsahuje mince cisárov Trajána (98 – 117 po Kr.), Hadriána (117 – 138 po Kr.) a Antonina Pia (138 – 161 po Kr.).^[4]

Územie dnešnej Hriňovej bolo pôvodne súčasťou Vígľašského panstva a rozvíjala sa ako súčasť mesta Detva. V roku 1811 dostala Detva výsady mestečka. V tom čase sa začalo koncentrovať aj osídlenie v oblasti Hriňovej, čo súviselo s nárastom počtu roľníckeho obyvateľstva, ale aj s rozvojom sklárstva v tomto regióne.

Uhorské ministerstvo vnútra povolilo 21. októbra 1890 osamostatnenie sa Hriňovej od Detvy. Obec sa vytvorila v politickom okrese Veľkoslatinskom. Municipiálny výbor župy Zvolenskej schválil zriaďujúci štatút dňa 5. septembra 1891 pod číslom 322/1891. Od tohto dátumu existuje Hriňová ako samostatná obec. Okrem vlastnej osady Hriňová (pod maďarským názvom Herencsvölgy) boli do novej obce začlenené mnohé okolité osady a lazy: Krivec, Slanec, Mangútovo, Štoliansko, Gondova jama, Biele Vody, Vrch Slatina, Magura, Snohy a Vrch dobroč. Dňa 1. októbra 1895 bol v Hriňovej zriadený Štátny matričný úrad. V tom istom roku sa osamostatnila obec Detvianska Huta, ku ktorej sa pričlenili osady Bratkovica, Komárno a Vrch dobroč.

V čase vzniku mala Hriňová viac ako 6 000 obyvateľov. Osídlenie hriňovského chotára bolo riedke, nepravidelné. Na lazoch sa vytvárali samostatné poľnohospodárske jednotky, ktoré boli od seba značne vzdialené. Hlavným zdrojom obživy bolo obrábanie pôdy, chov dobytka, práca v lesoch, pálenie dreveného uhlia, práca v sklárskej hute a na parnej píle.

Obyvateľstvo sa živilo poľnohospodárstvom a prácou v lesoch ako drevorubači, povozníci a uhliari. Významnou hospodárskou aktivitou v lokalite bolo sklárstvo, prostredníctvom ktorého zhodnocovalo Vígľašské panstvo bohaté zásoby dreva a ložiská kremeňa. Prvá sklárska huta bola postavená v rokoch 1802 – 1803 v časti Horná Hriňová. Nájomca sklárne Karol Ruber spustil prevádzku huty na rozmedzí rokov 1804 a 1805. Druhá sklárska huta bola postavená v časti Skalisko nájomcom Ignácom Pergerom v roku 1824. V priebehu roku 1840 uvažovalo panstvo o výstavbe tretej sklárne (Horná Báťková, Dežmový vrch, Nižná Kráľová, inak Bystrô), ale k realizácii nedošlo.^[5] V obci sa už v roku 1860 nachádzali 3 píly. Prostredná píla v časti Pod Klopotovom je zachytená už na prvom vojenskom mapovaní z roku 1783. Neskôr bola vybudovaná parná píla s vlastnou úzkorozchodnou železnicou na sťahovanie dreva. V hornej časti obce sa nachádzal vodný mlyn. V časti U Peťkov bola v prevádzke valcha, zachytená na mape prvého stabilného katastra z roku 1866.

Hrebene Javoria, Poľany a Veporských vrchov boli pokryté hustými lesmi, ktoré poskytovali kvalitné smrekové, jedľové, bukové, jaseňové a javorové drevo. V roku 1860 boli v Hriňovej tri vodné píly (pri Bratkovskom moste, u Peťkov pod Klopotovom a v Krivci – Podjaseňove). Patrili Vígľašskému veľkopanstvu. Napílené dosky, hranoly a laty využívali miestni obyvatelia, no časť produkcie sa vyvážala do zahraničia.

Od prvej svetovej vojny aj v medzivojnovom období priemyselná výroba v obci a okolí upadala. Zánikom sklárne ubúdalo pracovných príležitostí. V činnosti zostala iba parná píla. Mnohí Hriňovčania sa zamestnali pri výstavbe ciest Kriváň – Kokava nad Rimavicou a Hriňová – Brezno. V rokoch hospodárskej krízy tu bolo viac ako 2000 nezamestnaných, ktorí často odchádzali za prácou za hranice vlasti, i do zámoria. Mnohodetné rodiny trpeli biedou, bytová kultúra a sociálne pomery boli podpriemerné, vysoká bola chorobnosť i úmrtnosť detí (lekár dochádzal z Detvy a pripadalo na neho viac ako 16 000 obyvateľov).

Do roku 1918 boli v Hriňovej dve štátne školy s maďarským vyučovacím jazykom. Na lazoch boli tzv. gazdovské školy, v ktorých skúsenejší gazdovia vyučovali deti po slovensky. Učilo sa iba počas zimných mesiacov so zameraním na čítanie a písanie. Tieto gazdovské školy vykonávali skutočne priekopnícku činnosť. Vďaka ním bolo z viac ako 6 000 obyvateľov Hriňovej len 7 % analfabetov. Po roku 1918 vybudovali nové štátne školy v Krivci, Slanci, na Blate, Bielych Vodách, v Dolnej Riečke a na Priehaline. Školy boli aj strediskami kultúrno-osvetovej práce (bývala v nich knižnica, organizovali sa rôzne kurzy, divadelné krúžky a pod.).

Od začiatku 20. storočia bolo rozšírené vysťahovalectvo, množstvo obyvateľov odišlo za prácou do zahraničia. Koncom 30. rokov 20. storočia našlo mnoho nezamestnaných pracovné príležitosti pri výstavbe komunikácií (dokončievala sa železnica Banská Bystrica – Diviaky, cesta cez Čertovicu a cesta Kriváň – Oremov laz). Tienistou stránkou bola vojna, do ktorej muselo narukovať mnoho Hriňovčanov. Počas SNP, na jeseň 1944, bolo rušno najmä v horách Poľany, kde sa sústredilo okolo 6 000 partizánov, povstaleckých vojakov a rasovo prenasledovaných. Za pomoc partizánom zastrelili Nemci 9 občanov Hriňovej. Napriek silným nemeckým opevneniam na Jaseňove a Javorinke už 31. januára 1945 sa objavili na okraji Hriňovej prvé hliadky Červenej armády a 11. februára Nemci Hriňovú definitívne opustili.

Po druhej svetovej vojne nastal nový rozvoj Podpoľania. V Hriňovej ho predstavuje predovšetkým výstavba Strojárenského závodu – Závodov ťažkého strojárenstva (ZŤS). V roku 1964 vybudovali nad obcou vodárenskú nádrž, ktorá je zásobárňou pitnej vody pre široké okolie. Nový život prenikol aj na podpolianske lazy. Nová výstavba zvýšila kultúru bývania, ale na druhej strane narušila tradičný kolorit tohto rázovitého kraja.

1. januára 1989 sa Hriňová stala mestom. K 31. 12. 2015 mala Hriňová 7 612 obyvateľov.

• Rímskokatolícky kostol sv. Petra a Pavla, jednoloďová modernistická stavba s prvkami neogotiky s polygonálne ukončeným presbytériom a s predstavanou vežou z roku 1947. Zariadenie kostola je neogotické, bočný oltár Kalvárie je dielom Fraňa Štefunka z roku 1943.^[6]

•  
  Kostol sv. Petra a Pavla
•  
•  
•  

• Súbor ľudových domov, ide o jednopodlažné viacpriestorové zrubové domy zo začiatku 20. storočia. Pamiatkovo chránené sú napríklad domy číslo 213, 512, 1108, 1122 a ďalšie.^[7] Pôvodné domy mali zrubovú konštrukciu. Škáry medzi trámami sa vypĺňali machom a prekrývali latkami alebo tyčami. Steny zostávali holé, prípadne sa natierali vápnom. Pri novších kamenných domoch sa kameň spájal hlinou, steny sa omazávali a bielili sa vápnom. Valbové alebo sedlové strechy boli kryté slamou, neskôr šindľom. Domy sa skladali z izby, pitvora a komory. Veľkú časť izby zaberala kamenná pec, neskôr sa ohnisko (kuchyňa) presunulo do pitvora. Stavba domu pokračovala za komorou maštaľou a na ňu kolmo nadväzovala zrubová stodola, humno. K hospodárskemu dvoru patrili drevené chlievy, studne a obyčajne vo svahu vyhĺbené pivnice.

•  
  Príklady ľudovej architektúry
•  
•  
•  
•  

Pôda na horských svahoch bola málo výnosná. Na vyklčovaných pozemkoch sa pestovali obilniny (jačmeň, ovos, pšenica), zemiaky, kapusta, z technických plodín ľan a konope. Veľký význam mal chov hovädzieho dobytka a oviec, ktoré sa pásli salašníckym spôsobom. Mnohí obyvatelia nachádzali robotu v panských lesoch. Pracovali ako drevorubači, povozníci a uhliari. Zvláštnu pozornosť si zasluhuje najmä pálenie dreveného uhlia (pamiatkou na túto činnosť je pomenovanie osady Uhlisko). Uhlie bolo kvalitné a na vozoch ho dopravovali až do Budapešti.

Až do výstavby vodnej nádrže sa v časti v Hornej Hriňovej u Štulerov nachádzal vodný mlyn. Patril Vígľašskému panstvu a bol vybavený 2 kameňmi. Mlela sa v ňom čierna žitná múka.

Vybudovaním parnej píly sa začal spracúvať aj drevný odpad (piliny, triesky). K vybaveniu píly patrilo osem rámových gátrov a šesť cirkulárok. Píla mala už v roku 1905 vlastnú úzkorozchodnú železnicu (760 mm). Dopravovalo sa po nej drevo z okolitých lesov ( z Perísk a z doliny Studená jama až pri sklone 40 %) a narezané výrobky na železničnú stanicu do Kriváňa. Odtiaľ sa kvalitné rezivo vyvážalo ďaleko za hranice našej krajiny (do Nemecka, Francúzska a Veľkej Británie). V roku 1962 úzkokoľajná železnica doslúžila, časť trasy a píla zanikli pri výstavbe priehrady.

V polovici 15. storočia vznikla sklárska huta v Skalisku. V roku 1840 postavili novú hutu v Hriňovej a do nej preniesli časť zariadení starej sklárne. Zo začiatku sa vyrábalo iba tabuľové sklo. Po požiari a následnej obnove v r. 1895 sa začalo s produkciou rôzneho jemného brúseného skla. Huta mala dve pece, ktoré sa vykurovali drevom. Kvalitný kremeň – "kvarc" – sa ťažil blízko huty. Lacnú výrobu umožňovali aj bohaté zásoby dreva a skutočnosť, že pri výrobe skla nebolo potrebné pridávať žiadne oxidy. Výrobky hriňovských sklárov sa dostali ďaleko do sveta (do Ruska, na Balkán, do Francúzska, Egypta, ba až do Ameriky, Japonska a Austrálie). Skláreň zamestnávala 500 – 600 ľudí a viedli ju prvotriedni odborníci. Ročne vyprodukovala 5000 – 6000 q skla. Majiteľ huty (Vígľašské panstvo) dával skláreň do prenájmu. Keď sa v roku 1913 zvýšilo nájomné a zároveň vzrástla aj cena dreva, sklárska výroba sa stala nerentabilnou a 15. 2. 1914 sklárske pece vyhasli. Stroje rozpredali a na konci roka 1915 bola huta úplne prázdna. Pokusy o obnovenie výroby po 1. svetovej vojne neboli úspešné. Ako zaujímavosť spomeňme, že majiteľ huty vydal v roku 1879 vlastné peniaze, ktorými vyplácal zamestnancov, a ktoré platili iba v jeho obchode.

Mestskú hromadnú dopravu tvorí sieť liniek, ktorú prevádzkuje spoločnosť Krnáč preprava, s.r.o.^[8] od 1. apríla 2021.^[9] Tvoria ju tri autobusové linky (Slanec – Hroná Hriňov/Snohy, Strojárne – Priehalina, Strojárne – Zánemecká), ktoré spájajú centrum mesta s jednotlivými osadami, pričom premáva na nich jedno klimatizované vozidlo Ford Transit IV roku výroby 2020.^[10]

V obci sa nachádza turistické informačné centrum, ktoré poskytuje informácie o regióne, zabezpečuje predaj publikácií, suvenírov a propagačných materiálov o Hriňovej a Podpoľaní.

• basketbal, futbal, stolný tenis, tenis, volejbal.

• Štefan Nosáľ – slovenský choreograf
• Pavol Vreštiak – pôsobil ako profesor na univerzite SPU Nitra ako aj na univerzite v BA, niekoľko rokov riaditeľom arboréta v Topoľčiankach
• Jozef Hanes – profesor na univerzite SPU Nitra, katedra pedológie a geológie
• Jozef Gertli Danglár – známy slovenský karikaturista
• Jolana Hroncová – profesorka Pedagogickej fakulty Univerzity Mateja Bela Banská Bystrica
• p. Kršteník – autor knižnej publikácie Poľana nepokorená
• Ján Ďurica – dlhoročná publikačná činnosť

• Ján Zvara – atlét, slovenský rekord v skoku do výšky (236 cm)
• Lukáš Latinák – slovenský herec, glosátor a komik; držiteľ štyroch cien OTO

• GOLIAN, Ján (ed.): Hriňová : monografia mesta. Hriňová : Mesto Hriňová, 2022. 374 s. ISBN 978-80-570-4115-3

•   Commons ponúka multimediálne súbory na tému Hriňová

• Zoznam kultúrnych pamiatok v Hriňovej

• Oficiálna stránka mesta
• Najkrajší kraj- turistické atrakcie v meste