Fantasy

Fantasy je umelecký žáner založený na fiktívnom príbehu, v ktorom môžu mať charaktery magické schopnosti, alebo nedosiahnuteľné/prehnané vlastnosti. Fantasy mieša fantastické (neznáme, neskutočné, divné) s reálnosťou. Téma, alebo hlavná myšlienka je často vážna, zahŕňajúca sociálne a politické problémy, alebo môže byť téma univerzálnejšia a zaoberá sa ľudskými hodnotami alebo emóciami. Fantasy je často spájané s epickým dobrodružstvom a tak sa vo fantasy často vyskytujú dlhé výpravy do vzdialených zemí alebo prežitie postáv v nehostinnom prostredí.

Od science fiction ako aj u hororu sa odlišuje na prvý pohľad dejom zasadeným do fiktívnej doby bez „high-tech“. Postavy často bývajú mnohých rás prevzatých z mytológie, iných fantasy románov, alebo autor vytvára svoje vlastné rasy napr. elf, trpaslík, škriatok, drak, hobit, gnóm, vlkolak a mnoho iných. Taktiež je možné pozorovať množstvo historických a mýtických motívov použitých na dokreslenie deja. Využíva sa najmä v literatúre a vo filme. Niektoré diela zasadené do žánru fantasy majú dôkladné popisy jednotlivých bytostí, vrátane ich stvorenia v konkrétnom svete.

Za fantasy v jej začiatkoch by sme mohli považovať aj legendu o kráľovi Artušovi a podobné diela, no najvýznamnejšie prispel k jej rozmachu J. R. R. Tolkien (Pán prsteňov, Hobbit, Silmarillion) Dnes sa týmto žánrom zaoberá množstvo autorov ako napríklad Patrick Rothfuss, David Gemmel, George R. R. Martin, Tim Powers, Terry Pratchett, Jiří Kulhánek, Garth Nix, Juraj Červenák, Alexandra Pavelková a mnoho, mnoho ďalších. Asi (komerčne) najznámejšie sú fantasy série Pán prsteňov, Harry Potter, Odkaz Dračích jazdcov a Súmrak. Avšak iba Pán prsteňov sa môže uvádzať ako žáner definujúci. Fantasy literatúra má mnoho subžánrov a je veľmi pestrá. Väčšina fantasy býva zasadená do čias raného stredoveku (nie vždy), kde autor vytvára vlastný svet, postavy, rasy, faunu a flóru, zápletku, mágiu... Vlastne je všetko založené len na autorovej fantázii. Dobrá fantasy má ale vždy vytvorené svoje pravidlá, ktoré dávajú zmysel a neporušujú sa (nenastane „nechcená“ absurdita okamihu), čo pomáha udržať knihu vo vierohodnej rovine. V prípade, že sú použité vlastné rasy, väčšinou nechýbajú vytvorené vzťahy medzi nimi, ktoré sa tiahnu niekoľkými generáciami.