Emília Hrabovec

V roku 1982 maturovala na Gymnáziu Ladislava Novomeského na Tomášikovej ulici v Bratislave, v rokoch 1982 - 1984 študovala históriu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.
V roku 1984 emigrovala z politických dôvodov z Československa a v roku 1985 začala študovať históriu (odbor nové a najnovšie dejiny) a angličtinu v rámci základného štúdia na univerzite vo Freiburgu (Albert-Ludwigs-Universität Freiburg im Breisgau). Hlavné štúdium histórie absolvovala na Ludwig-Maximilians-Universität München v Mníchove a dva semestre v Bazileji (Universität Basel) vo Švajčiarsku. Hoci v Mníchove už takmer dokončila štúdium, po svadbe sa presťahovala do Viedne a diplomové skúšky zložila na Viedenskej univerzite na Inštitúte pre východoeurópske dejiny (Institut für Osteuropäische Geschichte, Historisch-Kulturwissenschaftliche Fakultät, Universität Wien), kde v roku 1994 promovala. Na Univerzite vo Viedni ďalej pokračovala doktorátom (v Rakúsku a v Nemecku sa neudeľuje titul PhD. za menom ale Dr. phil. pred menom), habilitovala sa a bola vymenovaná za mimoriadnu profesorku.^[4] Po návrate na Slovensko pôsobila od 11. decembra 2006 do 31. marca 2008 ako dekanka Filozofickej fakulty Trnavskej univerzity.^[5]. V júni 2005 bola vymenovaná prezidentom Ivanom Gašparovičom za profesorku v odbore história.^[6]

Vo februári 2015 bola nominovaná na titul Slovenka roka 2015 v kategórií veda a výskum.

Jej výskum sa sústreďuje na dva hlavné a najbohatšie vatikánske archívy: Historický archív Druhej sekcie Štátneho sekretariátu Svätej stolice (zjednodušene povedané „zahraničnopolitický archív“ Vatikánu) a na Vatikánsky apoštolský archív, ktorý uchováva okrem iného všeobecnú dokumentáciu Štátneho sekretariátu, archívy apoštolských nunciatúr, viacerých kongregácií a archívne pozostalosti rôznych cirkevných osobností.^[7] Cieľom jej práce je porozumieť, ako reagovala najvyššia autorita Katolíckej cirkvi na výzvy čias, na nové medzinárodné usporiadanie po prvej svetovej vojne, na postupný sklz moderny do totality, nástup Cirkvi nepriateľských konkurenčných politických systémov a ideológií, sekularizáciu a postupný rozpad kompaktného katolíckeho prostredia, ale aj na pozitívne emancipačné procesy národné, politické či sociálne, ktoré nové usporiadanie európskeho poriadku po vojne prinieslo, v čom videl pápež príčiny kríz a aké východiská a vízie do budúcnosti ponúkal Cirkvi a ľudstvu.

Prvé ťažisko svojho výskumu sústredila prof. Hrabovec na otázky vzťahov medzi Slovenskom a Svätou stolicou v štvoruholníku medzi Vatikánom, miestnou Cirkvou, československým štátom a slovenskými aktérmi. Osvetľuje konfliktné vzťahy medzi Vatikánom a Prahou, postoj najvyššej cirkevnej autority ku charakteru a vnútorným problémom štátu a spoločnosti, k politickým elitám, k priebehu zložitej emancipácie Slovenska z Uhorska, k zápasom o autonómiu Slovenska a k miestnej Cirkvi a duchovnej a náboženskej situácii na Slovensku.

Charitatívnej činnosti je venovaná ďalšia oblasť výskumu, ktorý je sústredený na roky druhej svetovej vojny. Tento výskum čerpá najmä z bohatého fondu „Ufficio Informazioni Vaticano“ (Vatikánsky informačný úrad), ktorý je uložený vo Vatikánskom apoštolskom archíve. Hoci pochádza z obdobia dosiaľ pre výskum uzavretého pontifikátu Pia XII., bol v roku 2004 z rozhodnutia Jána Pavla II. sprístupnený bádateľom. Fond uchováva dokumentáciu o činnosti inštitúcie, ktorú zriadil Pius XII. hneď v prvé dni po vypuknutí vojny a ktorá pod vedením Giovanni Battistu Montiniho, neskoršieho Pavla VI. a ruského katolíckeho arcibiskupa a polyglota Mons. Evreinova narástla z maličkého oddelenia pri Štátnom sekretariáte na obrovskú inštitúciu umiestnenú v Paláci sv. Karola a zamestnávajúcu tisícku spolupracovníkov. Za osem rokov svojho pôsobenia spracovala vyše dvadsať miliónov žiadostí o pomoc pri hľadaní nezvestných a sprostredkovaní správ, materiálnej pomoci a duchovnej útechy vojnovým zajatcom, internovaným civilom a rasovo či inak prenasledovaným zo všetkých končín sveta.

Profesorka Hrabovec je členkou rôznych medzinárodných výskumných a akademických sietí, venujúcich sa výskumu pontifikátov dvadsiateho storočia a výsledky svojej práce prezentovala ako prednášateľka alebo hosťujúca profesorka na vedeckých a akademických inštitúciách po celej Európe. Na zahraničnej pôde sa podieľala na organizovaní viacerých vedeckých konferencií a samostatnú sekciu na svetovom kongrese historikov v Amsterdame v lete 2010. Vo Vydavateľstve Univerzity Komenského vyšla v decembri 2012 jej monografia a zbierka prameňov Slovensko a Svätá stolica očami vatikánskych prameňov,^[8] ktorá bola prezentovaná ako na pôde RKCMBF UK, tak i na pôde Veľvyslanectva Slovenskej republiky pri Svätej stolici v priestoroch veľvyslanectva v Ríme. V decembri 2015 prezentovala knihu o Slovenskom ústave sv. Cyrila a Metoda v Ríme v rokoch 1963-2013.^[9] V júni 2016 bola vydaná vo Vydavateľstve Univerzity Komenského jej ďalšia monografia Slovensko a Svätá stolica v kontexte vatikánskej východnej politiky (1962 - 1989). ^[10] Jej druhé rozšírené a doplnené vydanie vyšlo v roku 2017.