Drugetovci

Drugetovci boli pôvodne francúzska šľachtická rodina, ktorá sa usadila v Salerme pri Neapole. V kostole svätej Kataríny v Neapole sa nachádzajú sarkofágy rodiny Drugetovcov. Je tam pochovaný Drugo de Merlot, člen rodiny Merlotovcov, ktorí používali v rôznych obmenách aj meno Druget. Podobnosť erbov v tomto kostole ukazujú na možné prepojenie rodiny de Merloto a Drugetovcov. Do Uhorska sa Drugetovci dostali prostredníctvom Filipa I. Drugeta v roku 1307, keď sa uhorským kráľom stal Karol Róbert z Anjou. Spolu s novým panovníkom prichádzajú do Uhorska viacerí šľachtici a rytieri, medzi nimi aj Drugetovci. Jedna z pozitívnych udalostí v prospech Karola Róberta bolo napríklad aj to, že pred touto bitkou zaútočil Matúš Čák Trenčiansky na Spišský hrad, ktorý v tom čase už patril Filipovi I. Drugetovi. Matúš Čák sa tohto hradu nezmocnil. Po bitke pri Rozhanovciach v roku 1312, keď panovníkove vojská pod vedením Filipa I. Drugeta a Petra Peteňa porazili vojská domácej šľachty vedenej Matúšom Čákom Trenčianskym, sa Filip ujal významných funkcií po Omodejovcoch. Po tejto udalosti a víťazstve nad Omodejovcami obdaroval Karol Róbert svojich prívržencov rôznymi majetkami. Filip a Ján Drugetovci dostali rozsiahle majetky na Zemplíne, vrátane mesta Humenné, podľa ktorého vznikla humenská vetva. Tým sa Drugetovci stali majiteľmi takmer celého majetku Abovcov na celom východnom Slovensku.^[3][2]

V roku 1317 sa majetky Drugetovcov ešte rozrástli, po zrade Petra Peteňa, ktorý nebol spokojný so svojimi odmenami, a ktorý nabádal ostatných šľachticov na neposlušnosť. Vzbúrenci pod vedením Boršu Holého (Kopasz Borsa) vyhlásili kráľa za zosadeného a rozhodli sa pozvať na uhorský trón Juraja, vnuka uhorského kráľa Belu IV., syna haličského kniežaťa Leva. Pre vážnosť situácie považoval kráľ za nutné, aby začal vyjednávať. Touto úlohou poveril Filipa I. Drugetha. Vyjednávania nepriniesli pozitívny výsledok a boj proti kráľovi vyvrcholil v máji 1317 pri Bačkove pod hradom nazývaným Castrum Purustyan. V tomto boji proti kráľovi sa zúčastnili aj Boršodská, Zemplínska, Sabolčská, Biharská, Užská, Satmárska stolica, mesto Szolnok a iné mestá. Kráľovské vojsko zvíťazilo a panovník následne potrestal svojich niekdajších prívržencov. V roku 1317 Karol Róbert skonfiškoval Petrovi Peteňovi za účasť na vzbure všetok majetok a daroval ho Drugetovcom.^[2]

Počas 14. storočia sa zvyšovala moc a vplyv rodu Drugetovcov v Uhorsku, hlavne kvôli Anjouovcom na tróne, ktorým stále verne slúžili. Mikuláš I. syn Jána I. Drugeta zastával na dvore až tak významnú pozíciu, že dostal pozíciu vychovávateľa Ľudovíta a Andreja, synov Karola Róberta. Pri atentáte Feliciána Zacha, zvaného Merc zo 17. apríla 1330 na kráľa Karola Róberta chránil Mikuláš I. Druget kráľove deti vlastným telom. Následne vplyv rodiny ešte vzrástol, keď sa Mikuláš po boku Ľudovíta I. zúčastnil druhého neapolského ťaženia, po ktorom bol vymenovaný za kapitána mesta Salerno. Túto funkciu zastával 3 roky, po ktorých, v roku 1354, ho kráľ povýšil na krajinského sudcu. Po smrti Ľudovíta I. začala rodina Drugetovcov mierne upadať. Postavili sa na stranu Ladislava I. Neapolského v zápase o uhorský trón, proti Žigmundovi Luxemburskému. Ich postavenie teda mierne upadlo, pretože nepatrili k vládnucej elite. V Uhorsku bol ale Žigmund pomerne nepopulárny, a tak si Drugetovci zachovali ešte pomerne vysoké postavenie. Nasledoval pokus o zosadenie Žigmunda z trónu, z ktorého sa tak poučili do budúcnosti a snažili zasahovať len tam, kde mali možnosť presadiť svoje záujmy a výhody.^[3][2]

Z ďalších členov Drugetovcov bol významný Štefan II., ktorého v roku 1449 zajal spolu s Bartolomejom II. Ján Jiskra z Brandýsa, ktorý sa v tom čase dostal takmer až k Zemplínu. Na slobodu sa dostali až o rok neskôr, za pomoci Jána z Perína, ktorý vyjednal prepustenie. Ján Jiskra dostal výkupné v hodnote celoročného príjmu bane v Telkibányi a tiež všetky príjmy z humenskej a stropkovskej tridsiatkovej stanice. V zápase o uhorský trón medzi Jánom Zápoľským a Ferdinandom I. stáli skôr na neutrálnej strane, ale neskôr, aj hlavne vďaka majetkom, ktoré dostali sa postavili na stranu Jána Zápoľského. V rodine panovali roztržky, keďže František II. podporoval stranu Jána Zápoľského a jeho brat Štefan IV. zasa Ferdinanda I. Krátko pred smrťou sa Františkovi II. podarilo zmieriť obe strany. Ostatní bratia neboli až tak politicky aktívni. Posledný mužský člen rodu Drugetovcov bol Žigmund II. Druget. Bol veľmi nadaný, keďže ako osemnásťročný zložil doktorát na viedenskej univerzite. A v roku 1683 sa postavil proti Imrichovi Tökölimu, na hrade Čičva. Tököli ho nechal popraviť a zhabať jeho majetok.^[3][2]

Medzi najvýznamnejších členov rodu patrili:^[2]

• Filip I. (*1288 – †1327), palatín, spišský a abovský župan, hlavný pokladník.
• Ján I. (*1288 – †1333), brat Filipa Drugeta, palatín, šomoďský, fehérsky a zemplínsky župan
• Viliam (†1355), spišský, abovský, hevešský, gemerský a boršoďsky župan.
• Mikuláš I. (†1355), palatín, krajinský sudca, užský, zemplínsky a turčiansky župan.
• Ján II. (*1328 – †1364), užsky župan.
• Mikuláš II. (†1417), užsky župan.
• Štefan II. (15. storočie), zemplínsky a užský župan, padol do zajatia bratríkov spolu s bratrancom Bartolomejom II.
• Šimon I. (1479/1486), hlavný čašník.
• Ján VII. (†1526), v roku 1492 napadol spolu so svojim bratom Gašparom I. kartuziánsky kláštor v Lechnici.
• František II. (†1540), prívrženec Jána Zápoľského.
• Juraj I. (?), zemplínsky župan.
• Štefan IV. (†1555/1556), hlavný kapitána mesta Košíc, veliteľ vojska Jána Zápoľského v bitke pri Moháči, priviedol Jánovi Zápoľskému dcéru Izabelu poľského kráľa Žigmunda za nevestu.
• Anton I. (?), prikláňal na stranu Ferdinanda I.
• Mikuláš IV. (*1546 – †1581), zemplínsky župan, zajali ho Turci v Solnoku v roku 1579.
• Gabriel I. (16. storočie), užský župan, razil falošné mince.
• Štefan V. (†1599), zemplínsky a užský župan, kapitán Horného Uhorska, hlavný čašník.
• Ladislav V. (†1600), zemplínsky župan, vzdelanie získal u Jána Bocatia.
• Valentín I. (*1577 – †1609), zemplínsky, užský a marmarošský župan, veliteľ vojsk Štefana Bočakaja, krajinský sudca.
• František III. (†1576), užský župan.
• Juraj II. (†1595), užský župan, získal kaštieľ v Trebišove.
• Juraj III. (*1583 – †1620), gróf, hlavný komorník, užský a zemplínsky župan, krajinský sudca, rytier Zlatej Ostrohy, hlavný čašník, radca, od pápeža Pavla V. dostal aureum vellus, rytier Zlatého Rúna, veliteľ cisárskych vojsk proti povstaniu Gabriela Betlena.
• Ján IX. (*1609 – †1645), gróf, užský a zemplínsky župan, majiteľ hradov Jasenov a Zemplín, bojoval proti povstaniu Petra Časára, kapitán Horného Uhorska.
• Juraj IV. (*1632 – †1661), gróf, užský župan, kapitán Horného Uhorska, krajinský sudca, zakladateľ kláštora svätej Kataríny.
• Žigmund II. (*1658 – †1684), gróf, študoval na Viedenskej univerzite, zemplínsky, užský a boršodský župan, krajinský sudca, posledný mužský člen rodu Drugetovcov.

Farebnosť variuje podľa vetiev rodu. Najstaršia podoba je z pečate Mikuláša z roku 1354: naklonený štít s lemom je delený srdcovým pruhom s tromi sponami. V hornom poli sú štyri havrany (drozdy), v dolnom poli tri (2:1). Klenotom je medzi rohmi šesťuholníková spona, ktorá má hroty ukončené krížikmi. Zrejme koncom 16. storočia sa kly v klenote zmenili na orlie krídla. Zo 16. storočia poznáme najmä štítové pečate. Mária (✳ cca 1590, † 1643), manželka Juraja Széchy, nechala vyhotoviť erb na portáli kaštieľa v Radvani so zlatým štítom s červeným pruhom s tromi zlatými sponami. V hornom poli sú tri čierne drozdy, v dolnom tri čierne drozdy na zelenej pažiti. Klenotom sú otvorené orlie krídla. Pravé čierne krídlo má v strede červený pruh s tromi zlatými sponami, ľavé zlatý pruh so štyrmi čiernymi drozdami. Prikrývadlá sú zlato-čierne a zlato-červené. Najstaršiu pečať, ktorou pečatil v roku 1549 Gabriel. Havrany sú otočené doľava a v dolnom poli sú vedľa seba. Obsahovo zhodná je aj ďalšia Gabrielova pečať z roku 1551. V roku 1606 Ján odtlačil pečať s erbom deleným brvnom so sponami. V hornom poli sú štyri havrany (mali byť znázornené drozdy), v dolnom tri. Klenotom sú otvorené orlie krídla. Na pravom je šesť havranov (3:3), na ľavom brvno s tromi sponami. Ján v roku 1640 odtlačil mierne odlišnú pečať. V dolnom poli je pažiť, v strede krídiel je brvno so sponami, nad a pod ním po tri doprava otočené havrany. Zaujímavá je pruhom delená Ladislavova pečať s tromi havranmi v hornom poli (1645). Klenotom sú v korune otvorené orlie krídla s tromi privrátenými havranmi, vedľa sú iniciály D – L. Juraj v roku 1660 odtlačil erb s brvnom s piatimi sponami. V hornom poli sú štyri havrany, dole takmer do polovice pažiť s tromi havranmi. Klenotom sú krídla s brvnami zo štítu, hore sú štyri doprava otočené havrany, dole tri.^[4]

•  
  Humenský zámok v budove renesančného zámku sídli Vihorlatské múzeum
•  
  Ľubovniansky hrad
•  
  Kaštieľ v Trebišove
•  
  Jasenovský hrad
•  
•  
  Erb Žigmunda Drugeta na hlavnej fasáde zámku v Humennom.
•  
  Jazdecká veľká pečať Jána Drugeth z 1332

1. ↑ KRŠÁK, Pavol. Ottov historický atlas - Slovensko. [s.l.] : Ottovo nakladateľstvo. ISBN 9788073608347. S. 143.
2. ↑ ^{a b c d e f} MACHALA, Drahoslav. Šľachtické rody. Bratislava : Perfekt, 2007. ISBN 978-80-8046-375-5. S. 26-27.
3. ↑ ^{a b c} LENČIŠ, Štefan. Šľachtický rod Drugetovcov z Humenného. Humenné : Miestny výbor Matice slovenskej a Vihorlatské osvetové stredisko, 2003. 181 s. ISBN 80-967302-5-8.
4. ↑ PONGRÁCZ, Denis. Atlas osobných pečatí I.. 1.. vyd. Bratislava : JUDr. M.Trstenský vl.n., 2019. ISBN 9788057011941. S. 102,103.

• HARDI, Djura: Drugeti : povest o usponu i padu porodice pratilaca anžujskih kraljeva. Novi Sad : Filozofski fakultet u Novom Sadu, odsek za istoriju, 2012, 480 s. ISBN 978-86-6065-108-4
• LENČIŠ, Štefan: Šľachtický rod Drugetovcov z Humenného. Humenné : Miestny odbor MS a Vihorlatské osvetové stredisko, 2003, 180 s. ISBN 80-967302-5-8
• LENČIŠ, Štefan: Drugetovci a ich vzťah ku katolíckej cirkvi. Ružomberok : Katolícka univerzita , 2009, 144 s. ISBN 978-80-8084-454-7

• Anjouvci
• Humenský zámok

•   Wikizdroje ponúkajú pôvodné diela od alebo o Drugetovci

• Rodokmeň Drugetovcov na genealogy.euweb.cz
• Humenský zámok a Vihorlarské múzeum
• Drugetovci