DVD

V roku 1993 boli vyvinuté dva formáty optických diskov na skladovanie dát. Jeden z nich bol MultiMedia Compact Disc (MMCD), alebo tiež (CDI), pochádzajúci od spoločností Philips a Sony, a druhý bol Super Density Disk (SD), podporovaný firmou Toshiba, Time Warner, Matsushita Electric, Hitachi, Mitsubishi Electric, Pioneer, Thomson a JVC.

Zástupcovia tábora SD (Super Density Disk) oslovili spoločnosť IBM so žiadosťou o radu na používanie súborového systému pre svoj disk a rovnako prišli hľadať podporu pre svoj formát ukladania počítačových dát. Výskumníci z IBM Almaden Research Center, ktorí túto žiadosť dostali, vedeli už o projekte rozvoja MMCD. Poučení z vývoja nákladnej vojny medzi formátmi analógového videozáznamu VHS a Betamax z roku 1980, nechceli opakovať rovnakú chybu. Preto zvolali skupinu odborníkov počítačového priemyslu, vrátane zástupcov z Apple, Microsoft, Sun, Dell a veľa ďalších. Títo zástupcovia boli len technickou pracovnou skupinou (Technical Working Groupe, alebo tiež TWG).

TWG odhlasoval, že budú bojkotovať oba formáty dovtedy, pokým sa oba tábory nezhodnú na jednom finálnom konvergenčnom štandarde. Lou Gerstner, prezident spoločnosti IBM, vyvinul nátlak na vedenie oboch bojujúcich strán až sa napokon počítačové spoločnosti dohodli na jednotnom formáte, ktorý nazvali DVD. Členovia TWG taktiež oslovili Asociáciu optických technológií (Optical Storage Technology Association, alebo tiež OSTA) s možnosťou zavedenia ich ISO-13346 súborového systému (známeho ako Universal Disc Format [UDF]) pre použitie na novom DVD.

Philips a Sony usúdili, že je v ich najlepšom záujme, aby sa zabránilo konkurenčnej vojne prijatím rozdielneho formátu než bol ich Multi Media Compact Disc a dohodli sa na zjednotení týchto formátov. S podporou opozičného tábora SD (Super Density Disc) napokon uvoľnili na trh jediný formát so spoločnou technológiou.

Špecifikácia bola podobná tej od spoločností Toshiba a Matsushita Super Density Disc, s výnimkou dual-layer variantu a EFM Plus modulácie. (MMCD mal pre zápis údajov k dispozícii iba jednu stranu a voliteľné použitie dvojvrstvového zápisu, pričom SD mali k dispozícii iba jednu vrstvu, ale možnosť obojstranného zápisu).

Napokon bola väčšinou presadená EFM Plus modulácia, pretože poskytovala väčšiu odolnosť voči poškodeniu disku, ako sú škrabance či odtlačky prstov. EFM Plus, navrhol Kees Immink, ktorý ho tiež vymyslel. EFM Plus modulácia je však o 6 % menej efektívna než pôvodne používaná technika modulácie od Toshiby. Táto skutočnosť sa napokon odrazila pri konečnej kapacite DVD diskov na 4,7 GB (na rozdiel od pôvodných 5 GB). Výsledkom tejto dohody bola v decembri 1995 prijatá konečná DVD špecifikácia, ktorá mala slúžiť primárne pre filmové nosiče, nosiče počítačového softvéru či hudobných záznamov.

Video DVD formát bol po prvýkrát predstavený spoločnosťou Toshiba v Japonsku v novembri 1996. V Spojených štátoch sa DVD uvoľnilo na trh v marci 1997, v Európe v apríli 1998 (paradoxne DVD s filmom Kolja vyšiel ešte v októbri 1997 ako prvý český/európsky DVD titul) a v Austrálii vo februári 1999.

V máji 1997 bolo DVD združenie nahradené DVD Fórom, ktoré je otvorené pre všetky ostatné spoločnosti. Vytvorené DVD špecifikácie a aktualizácie boli uverejnené DVD Fórom, ako takzvané DVD knihy (napr. DVD-ROM book, DVD Book-Audio, DVD-Video books, DVD-R book, DVD-RW book, DVD-RAM book, DVD-AR books, DVD-VR book, atď.).

Niektoré špecifikácie pre mechanické, fyzikálne a optické vlastnosti optických diskov DVD možno stiahnuť ako voľne dostupné normy zo stránok ISO. Tiež, DVD+RW aliancia zverejňuje konkurenčné špecifikácie DVD ako DVD+R, DVD+R DL, DVD+RW alebo DVD+RW DL. Tieto formáty DVD sú aj normy ISO. Niektoré z DVD špecifikácií (napr. pre DVD-Video), nie sú verejne prístupné a možno ich získať iba z DVD Format/Logo Licensing Corporation za poplatok 5 000 dolárov. Každý účastník musí podpísať dohodu o zachovaní niektorých informácií v DVD Knihe, ktoré sú proprietárne a dôverné.

Oficiálne DVD nikdy nebola definovaná ako skratka a vonkoncom nie ako skratka pre Digital Versatile Disc, alebo Digital Video Disc. DVD je plnohodnotný názov, registrovaný ako ochranná značka. DVD bola pôvodne pracovná skratka ako neoficiálny názov pre digitálne videodisky. Oxford English Dictionary^[1] uvádza v poznámke k heslu DVD: že „Spoločnosti uviedli, že oficiálny názov formátu bude jednoducho DVD.“

V roku 1995, v čase dokončenia špecifikácie DVD, boli predložené oficiálne dokumenty pre špecifikáciu, kde bolo uvedené, že ide o Digital Versatile Disc (kvôli možnosti ukladať na disk aj iné, než video údaje). Ale text tlačovej správy oznamujúci dokončenie špecifikácie sa zmieňoval len o „technológii DVD“, bez toho, aby čo i len slovkom spomenul (Digital Versatile Disc) v oficiálnej špecifikácii stojí. O štyri roky neskôr, v roku 1999, DVD Forum na svojich stránkach uviedli, že meno formátu sú jednoducho tri písmená „DVD“ a nič viac a nepredstavujú žiadnu skratku. DVD Forum na svojej stránke v sekcii „DVD Primer“, ponúka odpoveď na otázku: „Čo DVD znamená?“^[2] Uvádza sa tam, že: „Kľúčové slovo je 'univerzálne' (anglicky „versatile“). Teda digitálne 'univerzálne' (viacúčelové) disky, ktoré poskytujú skvelú možnosť ukladania video, audio dát a iné dáta na jednom disku“.

DVD využíva svetelnú dĺžku 650 nm (pomocou laserovej diódy) na rozdiel od 780 nm použitých pri CD. To umožňuje „leptať“ na povrchu média menšie „jamky“, ktoré sú v porovnaní s CD (0,74 mikrometrov na DVD oproti 1,6 mikrometrov pri CD), a ktoré takto umožňujú zvýšiť kapacitu DVD. V porovnaní s Blu-ray, nástupcom formátu DVD, kde sa používa vlnová dĺžka 405 nm, a jeden dual-layer disk má kapacitu 50 GB.

Rýchlosť zápisu na DVD pri prvej mechanike a prvom modele média bola 1×, teda 1350 kB/s (1318 KiB/s). Novšie modely majú 18 alebo 20 násobok tejto rýchlosti. Rozdiel oproti CD diskom znamená, že 1× predstavuje iba 150 KiB/s (153,6 kB/s), teda asi 9-krát pomalšie než pri DVD.

DVD médiá sú plastové disky, na pohľad rovnaké ako CD médiá. DVD médiá majú priemer 120 mm a sú 1,2 mm hrubé.

Používateľ môže vytvoriť DVD nosiče typov:

• DVD Video (obsahuje filmy (obraz a zvuk))
• DVD Audio (obsahuje zvuk v kvalite CD a lepšej)
• DVD Data (obsahuje údaje)

Označenie „+“ (plus) a „–“ (mínus) predstavuje dva rozličné technické štandardy, ktoré sú do určitej miery kompatibilné.

Médium môže byť typu:

• DVD-ROM (read only, len na čítanie, vyrába sa lisovaním)
• DVD+R/RW (R = Recordable, len na jeden zápis, RW = ReWritable, na prepisovanie)
• DVD+R DL (R = Recordable, len na jeden zápis, DL = DualLayer, dve vrstvy)
• DVD-R/RW (R = Recordable, len na jeden zápis, RW = ReWritable, na prepisovanie)
• DVD-RAM (ľubovoľne prepisovateľné médium – napr. ako pevný disk)

Médium umožňuje zápis na jednu alebo obidve strany, v jednej alebo dvoch vrstvách na každú stranu. Od počtu strán a vrstiev závisí kapacita média.

• DVD-5: jedna strana, jedna vrstva, kapacita 4,7 Gigabajtov (GB), alebo 4,38 Gibibajtov (GiB)
• DVD-9: jedna strana, dve vrstvy, 8,5 GB (7,92 GiB)
• DVD-10: dve strany, jedna vrstva na každej strane, 9,4 GB (8,75 GiB)
• DVD-14: dve strany, dve vrstvy na jednej strane, jedna vrstva na druhej, 13,2 GB (12,3 GiB)
• DVD-18: dve strany, dve vrstvy na každej strane, 17,1 GB (15,9 GiB)

DVD-ROM tabuľka rýchlostí

Rozdiely DVD oproti staršiemu CD:

• 2,16× menší rozostup medzi stopami
• 2,08× menšia minimálna dĺžka stopy
• Efektívnejšia korekcia chýb
• Odlišný súborový systém UDF, ktorý nie je spätne kompatibilný s ISO 9660, ktorý sa používa na CD-ROM.

Rýchlosť mechaniky typu DVD sa udáva ako násobok 1350 kB/s, čo znamená, že mechanika s rýchlosťou 16× umožňuje prenosovú rýchlosť 16 × 1350 = 21600 kB/s (alebo aj 21,09 MB/s).

DVD Video je spôsob uloženia videozáznamu na DVD nosiči. Na kompresiu obrazu sa používa štandard MPEG-2. Na kódovanie zvukovej stopy sa používajú formáty PCM, MPEG-2 audio, Dolby Digital (AC-3) alebo DTS. Na prehrávanie DVD Video médií používateľ potrebuje mechaniku DVD obsahujúcu dekodér MPEG-2 (napr. prehrávač DVD alebo osobný počítač s mechanikou DVD a softvérovým prehrávačom DVD).

Komerčné DVD filmy sú často kódované kombináciou obrazového a zvukového obsahu komprimovaného pomocou štandardu MPEG-2 (často sa používajú viackanálové formáty). Pri DVD filmoch sa stretneme s dátovým tokom od 3 – 10 Mbit/s. Vyšší počet zvukových stôp alebo množstvo dodatočného materiálu (tzv. extra materiál – fotogalérie, film vo verzii Režisérov zostrih, záznamy z natáčania, rozhovory s hercami, a i.) majú často za dôsledok nižšiu bitovú rýchlosť (a tým aj kvalitu obrazu) hlavného filmu kvôli obmedzenej kapacite DVD média.

Pôvodne boli pre DVD Video v krajinách využívajúcich štandard PAL štandardizované zvukové formáty typu PCM a MPEG-2. Napriek nevôli spoločnosti Philips, bolo dňa 5. decembra 1997 pod tlakom verejnosti fórom DVD Forum schválené rozšírenie štandardizovaných zvukových formátov o formát Dolby Digital (AC-3). Pre DVD Video disky bolo použitie formátu Dolby Digital prijaté ako voliteľné a pre prehrávače DVD bola podpora formátu Dolby Digital povinná.

V krajinách, v ktorých sa používa štandard NTSC, musí každý film obsahovať zvukovú stopu aspoň vo formáte PCM alebo Dolby Digital a všetky NTSC prehrávače musia minimálne tieto dva formáty podporovať. Všetky ostatné formáty kódovania zvuku sú voliteľné. Tak sa zabezpečuje kompatibilita DVD Video diskov, ktoré je možné tým pádom prehrať na ľubovoľnom kompatibilnom prehrávači DVD.

DVD Video disk musí povinne obsahovať adresár s názvom VIDEO_TS, v ktorom sú uložené všetky potrebné zložky video obsahu, ako je obraz, zvuk, hlavná ponuka, informácie o kapitolách a titulky (tieto zložky nie sú povinné).

DVD Video disky často obsahujú viacero zvukových kanálov, ktoré sprevádzajú obrazový záznam. Často sú k dispozícii zvukové stopy vo viacerých jazykoch (napr. originálna zvuková stopa filmu, ale aj zvuková stopa s dabingom v jazyku krajiny, kde sa daný film predáva). Maximálny počet stôp na jeden obrazový záznam je 8.

Disky DVD Video zvyčajne ponúkajú aj niekoľko stôp s titulkami v rozličných jazykoch (možno sa stretnúť aj s ich špeciálnou verziou, kedy titulky obsahujú aj informácie o zvukoch pre divákov so sluchovou vadou, napr. výbuch, smiech, rozbíja sa sklo a pod.). Maximálny počet titulkových stôp na jeden video záznam je 32.

DVD Video môže obsahovať aj informácie o kapitolách (angl. chapters), ktoré umožňujú ľahšie vyhľadávanie určitého úseku (napr. ak chcete pokračovať v pozeraní filmu neskôr, môžete si zapamätať kapitolu, ktorú ste videli ako poslednú). Ak je pre to na disku DVD Video dostatok miesta, môže záznam obsahovať niekoľko verzií konkrétnych scén (tzv. uhly pohľadu, angl. angles). Táto funkcia sa využíva na zobrazenie alternatívneho obsahu scény, ktorým nemusí byť len pohľad z iného uhla. Často sa táto metóda používa ako súčasť lokalizácie obsahu DVD Video disku, napr. na zobrazenie rozličných jazykových verzií obrázkov, ktoré obsahujú písaný text, ak sa na to nedajú použiť titulky.

Hlavnou (konkurenčnou) výhodou DVD Video diskov oproti kazetám VHS je okrem kvality záznamu aj miesto pre rozličný dodatočný materiál, ktorý sa prikladá k hlavnému filmu, ako napr. dokumentárne záznamy, nepoužitý materiál, komentáre, jednoduché hry alebo krátke klipy.

1. ↑ Oxford English Dictionary, DVD (anglicky)
2. ↑ DVD Primer [online]. www.dvdforum.org, [cit. 2020-09-22]. Dostupné online.

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku DVD na anglickej Wikipédii.

• CD
• Blu-ray
• HD DVD
• HVD
• Modulácia osem-ku-štrnásť
• CD-ROM
• HD technology

•   Commons ponúka multimediálne súbory na tému DVD