Bombardovanie Bratislavy 16. júna 1944

V lete 1943 sa územie Slovenského štátu dostalo do dosahu amerických vzdušných síl v Stredomorí. Koncom roka sa 15. letecká armáda zapojila do ničenia vybraných strategických cieľov v strednej Európe. Rastúca sila a napokon absolútna vzdušná prevaha západných Spojencov sa v roku 1944 prejavila aj na Slovensku. Mohutné zväzy amerických bombardérov a stíhačiek neohrozene prelietali cez slovenský vzdušný priestor. Až do polovice júna 1944 však územie SR cielene nebombardovali. Slovenská vzdušná obrana preto dostala inštrukciu neútočiť na Američanov, pokiaľ nebudú útočiť oni. Nie je však jasné, či to bolo z toho dôvodu, aby sa pre pripravované protinemecké ozbrojené vystúpenie zachovalo čo najviac bojaschopnej techniky, alebo z obavy pred možnou odplatou v podobe leteckého bombardovania. Tento stav vyvolával dojem, že vojna sa odohráva len medzi mocnosťami a Slovenska sa takmer netýka. Nariadenia Civilnej protileteckej ochrany v podobe zatemňovania či presunov do krytov ľudia často ignorovali.^[1][4]

V piatok 16. júna 1944 vyslala 15. letecká armáda do vzduchu 489 bombardérov Consolidated B-24 Liberator a 169 Boeing B-17 Flying Fortress. K stíhacej ochrane im vzlietlo celkovo 290 lietadiel – 112 dvojmotorových P-38 Lightning, 136 P-51 Mustang a 42 P-47 Thunderbolt. Cieľom bombardérov boli ropné rafinérie v oblasti Viedne. Ďalšie štyri skupiny Liberatorov, ktoré spolu tvorili 47. bombardovacie krídlo (47th Bombardment Wing, 47th BW), mali iný cieľ. Bojový let 47th BW sa začal krátko pred šiestou hodinou ráno, keď na základni Lecce, v južnom Taliansku, začali štartovať Liberatory 98. bombardovacej skupiny (98th Bombardment Group, 98th BG). Ich úlohou, ako aj úlohou ďalších troch skupín 47. krídla, bolo vykonať nálet na rafinériu minerálnych olejov Apollo v Bratislave, ako aj na ďalšie ciele vojenského charakteru. Rafinéria Apollo sa cieľom amerického leteckého útoku nestala náhodne, pretože sa asi 1,3 % podieľala na produkcii Nemeckej ríše, a podľa americkej rozviedky sa zaraďovala medzi desiatku najväčších producentov ropných produktov v strednej Európe okrem rumunskej Ploješti. V rámci spojeneckej leteckej vojny proti závodom vyrábajúcim ropné produkty pre nemeckú armádu (Wehrmacht), ako aj pre armády ich spojencov, nemohol tento významný vojenský cieľ ostať mimo záujem plánovačov leteckých útokov.^[2][3][5]

Mohutný zväz amerických bombardérov a stíhačiek sa postupne od juhu blížil ponad Juhosláviu do priestoru strednej Európy. O 08:55 hod. sa k prvej skupine bombardérov nad Banja Lukou pripojilo 40 stíhačiek P-47 Thunderbolt z 332. stíhacej skupiny (332nd Fighter Group, 332nd FG), ktorá bola známa tým, že jej personál tvorili prevažne černosi. V priestore nad Balatonalmádi v Maďarsku však ochranu odovzdali inej stíhacej letke a obrátili sa späť, pretože Thunderbolty nemali dostatočný dolet. Letci 332nd FG sa počas tohto letu nestretli so žiadnymi nepriateľskými lietadlami. Protivzdušná obrana Ríše (Reichsluftverteidigung) medzitým zmobilizovala jednotky 8. stíhacej divízie (8. Jagddivision) so sídlom vo Viedni-Kobenzl a vyslala proti prilietavajúcim Američanom 68 lietadiel. Na pomoc prileteli aj jednotky podriadené 7. stíhacej divízii, ktorá sídlila v Schleissheime, severne od Mníchova. V priestore medzi Balatonom a Bratislavou sa odohrali prudké vzdušné boje. Nad Balatonboglárom sa o 09:46 hod. pripojili k B-24 304. krídla smerujúceho na Viedeň dve letky Lightningov 82. stíhacej skupiny. O niekoľko minút neskôr ich dostihlo 34 Mustangov 325th FG. Tieto tri letky poskytovali Liberatorom výškové krytie v širokej bojovej formácii v tvare písmena „V“. Letecká bitka sa začala nad severným brehom Balatonu. K bombardérom sa priblížila letka Messerschmittov Bf 109, pričom P-38 z 95. stíhacej letky (95th Fighter Squadron, 95th FS) odhodili prídavné nádrže, otočili sa čelne útočiacim stíhačom a 97. letka zostala pri bombardéroch. V tom istom čase sa 11 stíhačiek, Bf 109 a niekoľko Focke-Wulfov Fw 190, priblížilo k druhej skupine bombardérov. Na tie zaútočili Mustangy. Vo vzdušnom boji, ktorý sa tiahol až do oblasti Celldömölk – Pápa, Mustangy 325. skupiny podľa amerických hlásení zostrelili štyri Bf 109 a poškodili jeden Bf 109 a jeden Fw 190 bez vlastných strát. Piloti 95. letky 82. stíhacej skupiny zaznamenali zostrelenie ôsmich nepriateľských stíhačiek pri strate troch P-38. Poručíci Carpenter, Hanton a Roberts sa na domovskú základňu Vincenzo nevrátili. Lietadlá 97. letky, ktoré sa nemohli zapojiť do vzdušných bojov, sa pri návrate do Talianska spustili k zemi a ostreľovali tri lokomotívy a bárky na Dráve. Dvadsaťosem stíhačov 101. stíhacej skupiny „Puma“ (101. „Puma“ vadászrepülő osztály) Maďarského kráľovského letectva vzlietlo z letiska Vesprém na Bf 109G pod velením majora Aladára Heppesa a o 09:34 hod. zastihli juhovýchodne od Tihany skupinu bombardérov smerujúcu na sever. Lightningy chrániace bombardéry prinútili maďarských stíhačov bojovať a potom sa brániť. Niektorí piloti zvádzali z veľkej výšky až takmer k zemi beznádejný boj proti prevahe P-38. Američania tiež strieľali na maďarských pilotov znášajúcich sa na padáku aj na zemi. Prvý sústredený útok na americké bombardéry sa uskutočnil nad južným Slovenskom v oblasti medzi mestami Párkány (dnes Štúrovo) a Galánta (dnes Galanta). Dvojmotorové Messerschmitty Me 410 sa raketovými útokmi snažili rozbiť tesné formácie bombardérov a uľahčiť tak prácu pre jednomotorové stíhačky. Koordinovaný útok spôsobil Američanom stratu 2 B-17, 12 B-24, 7 P-38 a 1 P-51. Nemeckí stíhači si nárokovali 26 zostrelov amerických lietadiel vo vzdušnom boji. Ďalšie nároky vzniesli maďarskí stíhači a obsluhy protilietadlového delostrelectva. Palubní strelci bombardérov a sprievodní stíhači si nárokovali 70 zničených nepriateľských lietadiel. Luftwaffe stratila 5 Me 410, 1 Bf 110 a 4 Bf 109. Maďarské kráľovské letectvo zaznamenalo stratu 10 Bf 109 a ďalšie 3 boli poškodené.^[5][6]

Na Liberatory smerujúce na Bratislavu najprv zaútočili Bf 109, pričom sa jeden z nich zrazil s B-24. Do vzdušného boja sa zapojili aj dvojmotorové stíhačky a strelci bombardérov nahlásili, že ich zostrelili deväť. Stíhaciu ochranu B-24 letiacim na Bratislavu zabezpečovalo 34 Mustangov 52. stíhacej skupiny. O 10:11 hod. zhodila prvá vlna 38 Liberatorov z 376. bombardovacej skupiny 89,5 ton bômb na areál rafinérie minerálnych olejov Apollo. K ich útoku sa o 10:15 hod. pridalo 39 B-24 zo 449. bombardovacej skupiny, ktoré z výšky 6 500 – 7 000 m zhodili na hustým dymom zahalený cieľ ďalších 95,75 ton leteckých bômb. V tomto čase začali americké lietadlá ostreľovať delostrelecké jednotky protilietadlovej obrany Bratislavy. Paľbou z protilietadlových kanónov zostrelili dva Liberatory 376th BG a vážne poškodili jeden B-24 450. bombardovacej skupiny. Ľahko poškodili ďalších 31 bombardérov, pričom črepiny z granátov zabili sedem amerických letcov. Tretia vlna bombardérov pozostávajúca z 38 Liberatorov 450th BG sa nad cieľ dostala o dve minúty neskôr, čiže o 10:17 hod. Bombometčíci tejto skupiny odhodili z výšky 6 000 – 6 200 m na cieľ 92 ton bômb. B-24 98. skupiny sa nad cieľ dostali ako posledné, pričom o 10:21 hod. zhodili na už horiacu rafinériu 92,5 ton bômb. Američania zhodili na Bratislavu celkovo 369 ton bômb, ktoré okrem rafinérie Apollo zasiahli aj Zimný prístav, kde potopili 15 lodí vrátane 6 vlečných a 4 tankových člnov, železničný Štefánikov most cez rieku Dunaj, budovu dnešného Slovenského národného múzea na Vajanského nábreží, Ministerstvo dopravy a verejných prác na Kempelenovej ulici, Dunajské kasárne, budovu vtedajšieho Slovenského rozhlasu na Jakubovom námestí, ako aj ďalšie budovy na Drevenej ulici, Suchom mýte, Tallerovej ulici, Vysokej ulici, Karadžičovej ulici, Grösslingovej ulici a v Petržalke. Civilné obyvateľstvo Slovenska po prvýkrát počas druhej svetovej vojny zažilo hrôzy leteckej vojny. Hlásna služba však nálet verejnosti neavizovala. Objekty s rôznymi horľavinami vybuchovali či horeli ešte dlho po bombardovaní. Hlavné mesto sa naraz ocitlo bez vody, elektriny aj plynu. Škody sa odhadovali na vyše 300 miliónov korún slovenských.^[1][2][3]

Slovenské stíhacie letectvo proti Američanom nezasiahlo. O 09:20 hod. odštartovali na poplach z piešťanského letiska šiesti piloti Pohotovostnej letky Slovenských vzdušných zbraní na stíhačkách Bf 109G-6 pod velením npor. let. Vladimíra Kriška, ale na mohutný zväz amerických bombardérov a stíhačiek nezaútočili. V čase bombardovania hlavného mesta Slovenska sa nachádzali mimo oblasť Bratislavy v blízkosti iného amerického zväzu vo výške 7 600 m. Keď vo vzduchu dostali správu o bombardovaní Bratislavy, bez váhania v pätici zamierili do nebezpečnej oblasti, ale keď tam prileteli, už nemali proti komu zasiahnuť. Americké lietadlá už z priestoru odlietali, a tak neucelená zostava slovenského roja nakoniec zamierila na piešťanské letisko. Napriek tomu, že slovenskí stíhači nemohli z objektívnych príčin ani sčasti eliminovať americký letecký útok, ich príslušníci Nemeckej leteckej misie na Slovensku (Deutsche Luftwaffenmission in der Slowakei) neprávom označili za zbabelcov. Táto urážka nakoniec vyústila do útoku osemčlennej skupiny slovenských stíhačov na americký bombardovací zväz o 10 dní neskôr, ktorý si vyžiadal životy troch pilotov a znamenal tiež stratu šiestich moderných lietadiel Bf 109G-6, s ktorými sa počítalo v pripravovanom ozbrojenom vystúpení proti Nemcom.^[2][3]

Americké velenie letectva zhodnotilo výsledky náletu ako veľmi dobré, pretože bratislavská rafinéria bola zničená na 80 %. Podľa dobových správ zahynulo v areáli rafinérie počas náletu 74 zamestnancov. Ďalšími obeťami boli náhodné osoby v meste, kde dopadli americké bomby. V bratislavských nemocniciach po nálete ošetrili 585 osôb a 717 osôb bolo nezvestných. Podľa neskorších správ prišlo o život pri prvom americkom leteckom útoku na Slovensko celkovo 118 ľudí. Údaje o obetiach sa rôznia. Rôzne zdroje stanovili množstvo zabitých na 300 osôb, ale podľa Civilnej protileteckej obrany (CPO) SR počet obetí presiahol číslo 770. Medzi spomínanými obeťami boli podľa dostupných informácií len traja vojaci slovenskej armády, zvyšok boli zamestnanci rafinérie a iní civilisti. Pohrebu obetí na vtedajšom Ústrednom cintoríne v Slávičom údolí 19. júna sa zúčastnili tisícky ľudí. Deň po nálete tlačová agentúra STK pragmaticky upozorňovala obyvateľov Bratislavy, aby sa nedotýkali neznámych zhodených predmetov a každý nález hneď ohlásili orgánom bezpečnostnej služby alebo službe CPO. Nevybuchnuté bomby a kontaminovaná pôda sužovali okolie rafinérie ešte desiatky rokov po nálete. Americké vzdušné sily bombardovali Bratislavu po 16. júni 1944 ešte päťkrát, a to 20. septembra 1944 (opäť rafinériu Apollo), 14. októbra 1944 (železničný uzol a most cez Dunaj), 6. decembra 1944 (nálety na železničné stanice v Bratislave a v Devínskej Novej Vsi), 7. februára 1945 (nálet na Zimný prístav) a 26. marca 1945 (nálet na železničnú stanicu v Rači).^[2][3] Vzdušné sily Červenej armády bombardovali Bratislavu v dňoch 21. a 22. februára 1945, cieľom boli kasárne, železnica a vojenské letisko Vajnory.^[7]:178

• KALNÝ, Slavo. Bombardovanie Apolky. 1. vyd. Bratislava : Albert Marenčin  Vydavateľstvo PT, 2007. 145 s. ISBN 978-80-89218-60-8.
• KAŠŠÁK, Peter; KRŠÁK, Pavol; TUPÝ, Ľuboš. Bomby nad Bratislavou 1944 – 1945. Praha : Ottovo nakladatelství, 2016. 192 s. ISBN 978-80-7451-397-8.
• STANISLAV, Ján; ŠVACHO, Jaroslav. Rafinéria Apollo v perimetri dokumentov : súvislosti a dôsledky bombardovania 16. júna 1944. 1. vyd. Banská Bystrica : Múzeum Slovenského národného povstania, 2017. 415 s. ISBN 978-80-89514-45-8.

• Apollo (podnik)
• Beatrix Pospíšilová Čelková – členka protinacistického odboja, ktorej informácie boli využité pri plánovaní náletu

• Škody po pombardovaní na fotografiách Pavla Poljaka (Web umenia SNG)