Artikulárny kostol

Bližšie informácie v hlavnom článku: Reformácia

Morálny úpadok spoločnosti v 15. a 16. storočí neušetril ani cirkev a jej predstaviteľov. Nepokoje v západnej ríši a cirkvi vyvrcholili avignonským pápežstvom (1308–1378) a pápežskou schizmou (1378–1416), vystupňovanou vojnou medzi šľachtou, povstaniami roľníkov a rozširujúcou sa korupciou v rehoľnom systéme. Tieto udalosti patrili k príčinám vzniku reformačného hnutia. Reformácia sa pôvodne šírila zo západu a severu hlavne z Nemecka a keďže s týmito krajmi existovali pomerne dobré obchodné styky, zakrátko sa dostala na Slovensko. Nové myšlienky podporované šľachtou znamenali určité uvoľnenie. Cirkevné obrady sa zjednodušovali a bohoslužobným jazykom bol ten, ktorému všetci rozumeli. Aj keď obdobie najväčšieho rozvoja reformácie na Slovensku bolo v rokoch 1521-1523, v Uhorsku stále vládli katolícki Habsburgovci.

Na koncile v Trente (r. 1550) bola odsúdená reformácia a začala protireformácia a rekatolizácia. Ešte v prvej polovici 17. storočia boli myšlienky reformácie na Slovensku také oslovujúce, že k reformácii sa hlásilo približne 90 % veriacich Slovákov i so stredovekými kostolmi.

Panovníci chceli dosiahnuť zmierenie medzi Rímom a protestantmi, ale pokusy stroskotali a bola obnovená prísna inkvizícia. Keď reformovaní žiadali náboženskú slobodu, panovník Rudolf II., na rozdiel od svojho otca Maximiliána, ktorý bolo ústretovejší, to kategoricky odmietol a vyhlásil, že ani v iných krajinách nemajú evanjelici náboženskú slobodu, tak nevidí dôvod prečo by mala byť v Uhorsku. Protireformácia sa zamerala na odoberanie chrámov a vyháňanie reformne zmýšľajúcich kazateľov a učiteľov. Používali sa rôzne metódy, aby sa obyvateľstvo vrátilo späť ku katolicizmu, nevynímajúc ani najkrutejšie tresty a popravy.

Na uhorský trón sa dostal Leopold I., ktorého vychovávali jezuiti. Nastalo desaťročie absolutizmu. Bolo odobraných 888 kostolov.

Náboženský útlak, hospodárska bieda a násilie vyvolali odpor. Na čelo nespokojencov sa postavil Imrich Tököli z Kežmarku, prezývaný tiež „Kráľ Horného Uhorska“, ktoré obsadil. Úspech povstania a turecká hrozba prinútili Leopolda I. zvolať v apríli 1681 snem do Šopronu. Rímskokatolícki biskupi boli neústretoví a rokovania o náboženskej slobode stroskotali.

Dňa 8. októbra 1681 vydal cisár rezolúciu, podľa ktorej si evanjelici mohli v Bratislave postaviť chrám. Ale nespokojní boli aj katolíci, aj evanjelici a tak kráľ vydal novú rezolúciu, v ktorej evanjelikom povoľoval v každej stolici postaviť po dva chrámy, ale s určitými obmedzeniami:

• Zákonný článok (artikula) č.25 stanovoval pre stavbu nového protestantského chrámu tieto podmienky:
  • musel byť postavený na okraji obce, mimo mestských hraníc
  • musel byť postavený v priebehu jedného roka
  • musel byť celý z dreva a postavený bez použitia kovových prvkov
  • kamenný základ mohol mať nanajvýš jednu stopu od zeme
  • nesmel mať vežu
  • vchod nesmel byť priamo z ulice
• Zákonný článok (artikula) č. 26 vynesený šopronským snemom stanovoval, že sa protestantom mali vrátiť kostoly, ktoré si postavili pred obdobím perzekúcie, pravda, za predpokladu, že sa im medzitým nedostalo katolíckeho vysvätenia.

Takto formulované opatrenie spôsobilo, že namiesto vrátenia 888 skonfiškovaných chrámov umožnili šopronské artikuly iba obmedzenú výstavbu 38 nových modlitební, ktoré sa mali rozmiestniť v jedenástich Turkami neobsadených stoliciach Uhorska.

V čase stavby chrámov habsburskí úradníci robili všetko pre to, aby ešte zmenšili trvácnosť evanjelických cirkevných stavieb. Svojvoľným prekrúcaním šopronských artikúl sprísňovali aj tak obmedzujúce sankcie.

Až o sto rokov neskôr, keď Jozef II. vydal "Tolerančný patent", smeli protestanti stavať murované kostoly, ale zato mimo námestí, bez veže a zvonov.

Na základe šopronských artikúl boli zvolené dve lokality na stavbu evanjelických kostolov (prípadne reformovaných) v každej z jedenástich Turkami neobsadených stolíc.^[1] V pomedzných stoliciach v blízkosti územia obsadeného Turkami (Abov, Gemer, Novohrad, Šariš a ďalšie) boli kostoly využívané protestantmi nekatolíkom ponechané.

• Liptovská stolica: Hybe, Veľká Paludza (dodnes dochovaný, presunutý do Svätého Kríža)
• Nitrianska stolica: Nitrianska Streda, Stráže nad Myjavou
• Oravská stolica: Istebné (dodnes dochovaný), Vyšný Kubín (kostol bol však nakoniec postavený v Leštinách, dodnes dochovaný)
• Prešporská stolica: Pusté Úľany, Reca
• Spišská stolica: Hrhov, Toporec
• Šopronská stolica: Nemeskér, Vadosfa
• Tekovská stolica: Šimonovany, Slepčany
• Trenčianska stolica: Súľov, Uhrovec
• Turčianska stolica: Ivančiná, Necpaly
• Zvolenská stolica: Hronsek (dodnes dochovaný), Ostrá Lúka
• Železná stolica: Celldömölk, Nemescsó (reformovaný kostol), Oberwart (reformovaný kostol)

Evanjelické artikulárne kostoly na Slovensku sú vzácnou historickou pamiatkou, pretože v okolitých krajinách, kde nevládli také neznášanlivé pomery, neboli na podobné stavby obmedzenia (určitú podobnosť možno nájsť u tzv. mierových kostolov v Sliezsku). Dodnes sa na Slovensku zachovalo päť artikulárnych drevených kostolov:

• Hronsek
• Istebné
• Kežmarok
• Leštiny
• Svätý Kríž (pôvodne stál v Paludzi)

Evanjelické artikulárne kostoly v Kežmarku, v Hronseku a v Leštinách boli 7.júla 2008 na 32. zasadnutí výboru UNESCO v kanadskom Quebecu zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

• Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov VII - Turci v Uhorsku I., autor: kol., Literárne informačné centrum 2005, 365 s. ISBN 80-89222-00-5
• Dejiny reformácie na Slovensku, Kvačala, J., Liptovský Mikuláš 1935.
• Husiti a reformácia na Slovensku do Žilinskej synody, Dr. Varsik, Branislav, Sborníku filoz. fakulty univ. Komenského, roč.VIII, č.62, Bratislava 1932, 228 s.
• Evanjelické kostoly na Slovensku, Janka Krivošová a kolektív, Tranoscius 2001, 287 s., ISBN 80-7140-213-3
• Architektura omezení. Středoevropské protestantské kostely v éře protireformace v komparativní perspektivě I., Altová, B. + Nešpor, Z. R., Lidé města - Urban People, 2013, roč. 15, č. 1