Andrea Palladio

Údaje o Paladiovom živote sú pomerne skromné. Tento nedostatok plne vyvažujú jeho diela, ich počet a kvalita a v neposlednom rade fakt, že ním vytvorený stavebný štýl sa stal „kánonom“ pre ďalšie generácie architektov.

Narodil sa v Padove ako syn mlynára. Podporovaný svojim krstným otcom, sochárom Vincenzom Grandi, učil sa v rodnom meste za sochára a kamenára v dielni Bartholomea Cavazza. V roku 1523 odišiel do Vicenzy kam sa po ročnej prestávke, strávenej doma, vrátil. Ako mladého kamenára ho prijali do murárskeho a kamenárskeho cechu. Už o päť rokov nato založil vlastnú dielňu, ktorá mu však nepriniesla úspech a čoskoro zanikla.

Dôležitým momentom v Palladiovej kariére bolo zoznámenie sa s humanistickým básnikom a dramatikom Gian Giorgiom Trissinom počas práce na jeho vile. Trissino rozpoznal talent mladého architekta a všemožne ho podporoval. Umožnil mu štúdium matematiky, hudby a latinských klasikov, najmä Vitruvovho diela. V roku 1541 financoval aj jeho prvú cestu do Ríma, kde Palladio intenzívne študoval rímske antické stavby a stavebné plány. Výsledkom tejto a ďalších dvoch ciest (v rokoch 1545 a 1546 - 1547) sú dve knihy o antickej a kresťanskej architektúre Ríma, ktoré Palladio vydal v roku 1554 Antichita di Roma (Starožitnosti Ríma) a Descrizione delle chiese, stationi, indulgenze et reliquie de Corpi Sancti, chi sonno in la citta di Roma (Opis kostolov, staníc, odpustkov a svätých relikvií nachádzajúcich sa v meste Rím).

Od Trissina pochádza aj meno, pod ktorým sa neskorší génius preslávil, inšpirované gréckou bohyňou múdrosti Pallas Aténou.

Po počiatočných drobných objednávkach bol 11. apríla 1549 poverený prvou významnou úlohou - stal sa hlavným architektom Pallazza della Ragione (zvaného tiež Bazilika) vo Vicenze. Stavba obohnaná dvojpodlažnou lodžiou, dodnes krášliaca hlavné mestské námestie Piazza dei Signori, založila Palladiovu slávu.

Ďalším dôležitým medzníkom v Palladiovom živote bolo spriatelenie sa s benátskym patricijom Danielem Barbarom, ktorý mu otvoril dvere do aristokratickej spoločnosti. Na objednávku jej príslušníkov vzniklo viacero pozoruhodných mestských víl v Benátkach a vo Vicenze.

„Vilová architektúra“ bola však iba jednou časťou Palladiovej tvorby. Ako talentovaný a uznávaný architekt dostal v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch možnosť realizovať svoje pôsobivé projekty aj v sakrálnej architektúre (Kostol Santa Maria della Carita, Bazilika San Giorgio Maggiore, Bazilika del Redentore).

Vrcholným okamihom Palladiovej profesionálnej dráhy bolo v roku 1570 udelenie titulu Proto della Serenissima (Poradca v záležitostiach architektúry Benátskej republiky) po smrti Florenťana Jacopa Sansovina.

Tak ako je pomerne veľa poznatkov o Palladiovej profesionálnej životnej dráhe, tak sú len strohé údaje z jeho osobného života. Vie sa, že v apríli 1534 sa oženil s istou Allegradonnou, dcérou stolára. Mali päť detí - dcéru a štyroch synov.

Zomrel 19. apríla 1580 v Masere (na severozápade dnešnej provincie Treviso v čase, kedy prebiehali práce na jeho zrejme najväčšom diele - divadle Teatro Olimpico vo Vicenze. V tomto meste bol aj pochovaný na cintoríne Cimitero Maggiore. Dnes sú jeho ostatky uložené v honosnom náhrobku, ktorý postavili v roku 1884 podľa návrhu architekta Bartolomea Malacarneho. Mohutný mramorový podstavec stojaci v hlbokej nike ozdobujú sochy, symbolizujúce umenie, dielo Giuseppeho de Fabrisa.

Podľa vlastných slov architekta, všetko úsilie pri tvorbe zameral na interpretáciu klasickej antiky v súdobom ponímaní. Vzhľadom na to, že žiaden umelec nemôže byť neovplyvnený dobou v ktorej žije a tvorí, tak aj Palladiovo dielo je nádhernou symbiózou antických vzorov a renesančnej architektúry. Je očividné že Palladio nadviazal na typ dvojvežových víl typických pre Benátky a jej okolie.

Nájsť v Palladiovej tvorbe nejakú šablónovitosť je veľmi problematické. Neustále prijímal nové podnety ale tiež neodmietal do svojich projektov zakomponovávať najrôznejšie požiadavky objednávateľa na funkciu stavby a jej umiestnenie. Možno povedať, že jeho stavby sa vyznačovali niekoľkými spoločnými prvkami: prísna symetrickosť priečelí (podľa „vitruviovských“ zásad), harmonickým vzťahom medzi jednotlivými časťami stavby a celkom a veľmi citlivým zasadením stavby do okolitej krajiny. Príroda bola podľa neho neoddeliteľnou súčasťou života a svoje stavby projektoval ako diela, ktoré vstupujú do kontaktu s okolitou krajinou. Stavba podľa neho nemala byť s prírodou v protiklade ale mala sa stať jej súčasťou.

V roku 1570 vydal štvorzväzkové pojednanie s názvom I Quattro libri dell'architettura (Štyri knihy o architektúre) s množstvom vlastných ilustrácii antickej architektúry. Táto kniha urobila z Palladia, spolu s Leonom Battistom Albertim, najvýznamnejšieho teoretika architektúry v novoveku.

Palladiove stavby sa stali vzorom pre mnohé architektonické diela v iných krajinách. Rozhodujúci, ba jedinečný vplyv mal Palladio najmä na francúzsky a anglický barok a na klasicizmus konca 18. a začiatku 19. storočia. Architektonický štýl vytvorený Palladiom dostal príznačné pomenovanie palladianizmus.

Guido Beltramini, profesor architektúry, od roku 1991 riaditeľ Centro Internazionale di Studi di Architettura (Medzinárodného strediska pre štúdium architektúry) a znalec Palladiovho diela, k jeho dielam zaraďuje viac ako osemdesiat hlavných projektov, z toho minimálne šestnásť mestských palácov, tridsať vidieckych sídiel, štyri verejné budovy, päť mostov, pätnásť sakrálnych stavieb, tri divadlá a deväť menších projektov, ako portály a hrobky a pod.

•   Commons ponúka multimediálne súbory na tému Andrea Palladio

• M. Wundram, Palladio 1508 - 1580, Slovart, Praha, 2009, ISBN 978-80-7391-312-0
• M. Kaminski, Umění a architektura - Benátky, Slovart, Praha, 2007, ISBN 978-80-7209-875-0
• V. Fiala, Benátky, literární toulky městem umělců, hudby a karnevalu, Paseka, Praha, Litomyšl, 2011, ISBN 978-80-7432-083-5