Abraham Lincoln

Abraham Lincoln sa narodil 12. februára 1809 ako druhé dieťa Thomasa Lincolna a Nancy Hanks Lincolnovej v zrube na farme Sinking Spring neďaleko Hodgenville v Kentucky.^[1] Bol potomkom Samuela Lincolna, Angličana, ktorý sa v roku 1638 presťahoval z Hinghamu v Norfolku do rovnomenného mesta Hingham v štáte Massachusetts. Rodina sa potom presťahovala na západ, prešla cez New Jersey, Pensylvániu a Virgíniu.^[2] Bol tiež potomkom rodiny Harrisonovcov z Virgínie; jeho starý otec a menovec, kapitán Abraham Lincoln a manželka Bathsheba (rodená Herringová) presťahovali rodinu z Virgínie do okresu Jefferson County v Kentucky.^{[pozn 1]} Kapitán bol zabitý pri indiánskom nájazde v roku 1786.^[3] Jeho deti vrátane osemročného Thomasa, Abrahamovho otca, boli svedkami útoku.^{[4][pozn 2]} Thomas potom pracoval na príležitostných prácach v Kentucky a Tennessee, kým sa rodina začiatkom 19. storočia neusadila v okrese Hardin County v Kentucky.^[4]

Jeho matka Nancy Lincolnová je podľa dostupných zdrojov dcérou Lucy Hanksovej.^[5] Thomas a Nancy sa zosobášili 12. júna 1806 v okrese Washington County a presťahovali sa do Elizabethtownu v Kentucky. Mali tri deti: Sarah, Abrahama a Thomasa, ktorý zomrel ako dieťa.^[6]

Thomas Lincoln kupoval alebo prenajímal farmy v Kentucky, kým v súdnych sporoch o vlastnícke práva neprišiel o všetky svoje pozemky okrem 81 ha.^[7] V roku 1816 sa rodina presťahovala do Indiany, kde boli pozemkové prieskumy a vlastnícke práva hodnovernejšie.^[8] Indiana bola "slobodným" územím a oni sa usadili v "neporušenom lese"^[9] v Hurricane Township v okrese Perry County v Indiane.^[10] V roku 1860 Lincoln uviedol, že rodina sa presťahovala do Indiany "čiastočne kvôli otroctvu", ale najmä kvôli problémom s pozemkovými titulmi.^[11][12]

V Kentucky a Indiane Thomas pracoval ako farmár, stolár a tesár.^[13] V rôznych obdobiach vlastnil farmy, dobytok a mestské pozemky, platil dane, zasadal v porotách, oceňoval nehnuteľnosti a slúžil v okresných hliadkach. Thomas a Nancy boli členmi oddelenej baptistickej cirkvi, ktorá zakazovala alkohol, tanec a otroctvo.^[14]

Keď Thomas prekonal finančné problémy, v roku 1827 získal jasné vlastnícke právo na 32 ha v Indiane, v oblasti, ktorá sa stala komunitou Little Pigeon Creek.^[15]

5. októbra 1818 Nancy Lincolnová zomrela na mliečnu chorobu a zanechala po sebe 11-ročnú Sarah, ktorá sa starala o domácnosť vrátane svojho otca, 9-ročného Abrahama a Nancyinho 19-ročného osirelého bratranca Dennisa Hanksa.^[16] O desať rokov neskôr, 20. januára 1828, Sarah zomrela pri pôrode mŕtveho syna, čo Lincolna zničilo.^[17]

2. decembra 1819 sa Thomas oženil so Sarah Bush Johnstonovou, vdovou z Elizabethtownu v Kentucky, ktorá mala tri vlastné deti.^[18] Abraham sa so svojou nevlastnou matkou zblížil a nazýval ju "matka".^[19] Lincoln nemal rád ťažkú prácu spojenú so životom na farme. Jeho rodina o ňom dokonca tvrdila, že bol lenivý, lebo len "čítal, čmáral, písal, písal poéziu atď.". Jeho nevlastná matka priznala, že nemal rád "fyzickú prácu", ale rád čítal.^[20]

Lincoln bol zväčša samouk.^[21] Formálne vzdelanie mu poskytli potulní učitelia. V siedmich rokoch absolvoval dva krátke pobyty v Kentucky,^[22] kde sa naučil čítať, ale pravdepodobne nie písať, a v Indiane, kde chodil do školy sporadicky kvôli farmárskym prácam, do 15 rokov spolu menej ako 12 mesiacov.^[23] Vytrval ako vášnivý čitateľ a zachoval si celoživotný záujem o vzdelávanie.^[24] Rodina, susedia a spolužiaci spomínali, že čítal Bibliu kráľa Jakuba, Ezopove bájky, Pútnikovu cestu od Johna Bunyana, Robinsona Crusoa od Daniela Defoa a Autobiografiu Benjamina Franklina.^[25] Napriek tomu, že bol samouk, neskôr v živote získal čestné tituly vrátane čestného doktorátu práv na Kolumbijskej univerzite v júni 1861.^[26]

Ako tínedžer prevzal zodpovednosť za domáce práce a do svojich 21 rokov zvyčajne odovzdával otcovi všetky príjmy z práce mimo domu.^[27] Bol vysoký, silný a atleticky zdatný a zdokonalil sa v používaní sekery.^[28] V mladosti bol aktívnym zápasníkom a trénoval v drsnom štýle catch-as-catch-can (známom aj ako catch wrestling). Vo veku 21 rokov sa stal okresným šampiónom v zápasení.^[29] Povesť siláka a odvážlivca si získal po víťazstve v zápasení so známym vodcom zbojníkov známych ako "Clary's Grove Boys".^[30]

V marci 1830 sa niekoľko členov rozvetvenej rodiny Lincolnovcov vrátane Abrahama v obave pred ďalšou epidémiou mliečnej choroby presťahovalo na západ do slobodného štátu Illinois a usadilo sa v okrese Macon County.^[31] Abraham sa potom čoraz viac vzďaľoval od Thomasa, čiastočne aj kvôli nedostatočnému vzdelaniu svojho otca.^[32] V roku 1831, keď sa Thomas a ostatní členovia rodiny pripravovali na presťahovanie do novej usadlosti v okrese Coles County v štáte Illinois, sa Abraham vydal na vlastnú päsť.^[33] Šesť rokov žil v New Salem v štáte Illinois.^[34] S niekoľkými priateľmi prevážal tovar vrátane živých ošípaných na pramici do New Orleans v Louisiane, kde sa prvýkrát stretol s otroctvom.^[35][36]

Prvý pokus mu nevyšiel podľa jeho predstáv. Vo svojom volebnom programe vyzdvihoval zriadenie centrálnej banky, zavedenie cla, ako i zlepšenie verejných inštitúcií, čím jasne deklaroval, že jeho zmýšľanie sa uberá smerom k whigom. Vo voľbách uspel až na druhý pokus a svoje miesto si udržal až do roku 1840. Keďže nedokázal byť z politiky živý, pracoval v rôznych zamestnaniach ako zememerač, pomocník v obchode, poštový úradník a iné. Popri tom sa vážne zaoberal štúdiom práv a pozorne sledoval politické dianie v zemi. V rámci strany whigov sa prejavoval ako šikovný politik, takže nebolo prekvapením, keď sa čoskoro stal ich vodcom v Illinoise.

Dňa 4. novembra 1842 sa Lincoln oženil s Mary Toddovou. Bola to milá, veselá mladá žena s veľkým talentom, no hlavne s veľkou ctižiadosťou. V rámci jeho politického vplyvu sa starostlivo venovala jeho výzoru, ktorý bol pre politika vždy dôležitý. Porodila mu tiež štyroch synov, hoci len jeden sa dožil dospelosti.

V roku 1846 kandidoval Lincoln vo voľbách do Kongresu USA. Počas svojho pôsobenia v Snemovni reprezentantov vzbudil pozornosť najmä prejavom proti vojne s Mexikom vo chvíli, keď už prakticky skončila víťazstvom. Táto opozícia bola tak výrazom jeho odmietania všetkého, čo sa mu zdalo nespravodlivé, ako aj jeho nesúhlas s nadmernou koncentráciou moci v rukách prezidenta, ku ktorej počas vojny došlo. V roku 1848 podporoval Lincoln kandidáta whigov Zachary Taylora.

Po týchto voľbách do kongresu sa prvý raz od čias „kompromisu roku 1820“ v Kongrese opäť zvažovala otázka otroctva, a išlo o to, či má byť otroctvo povolené alebo navždy zakázané. Lincoln hlasoval proti otroctvu. Navyše vzniesol i požiadavku, aby bolo zrušené v hlavnom meste. Tento návrh znepokojil majiteľov otrokov a po dlhých diskusiách nebol spočiatku ani predložený na hlasovanie. Otázka otroctva v USA mala však významne ovplyvniť jeho budúcu politickú dráhu, aj keď on sám spočiatku nevidel žiadne riešenie tohto problému a odmietal radikálne zásahy zo strany federálnych orgánov.

Pretože znovu nebol zvolený do Kongresu, považoval svoju politickú kariéru za skončenú. Počas nasledujúcich rokov sa sústredil prevažne na svoju advokátsku prax, politickej činnosti sa však celkom nevzdal. Medzitým sa však postoje medzi Severom a Juhom vyostrovali a napätie narastalo. Mierové urovnanie sa už zdalo takmer nemožné. Podľa zákonu z roku 1854 sa mali obyvatelia sami rozhodnúť, či otroctvo chcú alebo nie. Problém otrokárstva rozkladal čoraz viac i jeho vlastnú stranu whigov, a nakoniec viedol k jej zániku. Lincoln sa odhodlal k návratu na politickú scénu až v roku 1855, ale jeho pokus o získanie senátorského kresla sa nepodaril. Zásadne odmietavý postoj k otroctvu mu vyniesol pozornosť republikánov, a preto vystupoval Lincoln vo volebnej kampani v roku 1858 proti demokratickému senátorovi Douglasovi, ktorý presadil vo Washingtone už spomínaný zákon z roku 1854.

Otázka otroctva sa stala ústrednou témou volebného boja. Nakoniec síce voľby vyhral Douglas, ale do prezidentských volieb v roku 1860 sa sily Republikánskej strany znásobili. Na volebnom zjazde, ktorý sa konal v tom istom roku v Chicagu v Illinois, bol Lincoln v treťom kole nominovaný prezidentským kandidátom. Demokrati boli natoľko rozštiepení, že nominovali dvoch kandidátov, Johna C. Breckinridgea a Stephena A. Douglasa. Volebný program republikánov sľuboval koniec rozširovania otroctva, ochranné clá a rýchle udeľovanie občianstva prisťahovalcom, ktorí sa stali žiadanou pracovnou silou. V deň Lincolnovej inaugurácie – vo februári 1861 – Kongres schválil 13. dodatok k ústave, ktorý mal zaručiť existenciu otrokárstva. Dodatok v tejto podobe však do platnosti nevošiel – neschválili ho jednotlivé štáty. Paradoxom zostáva, že keď v roku 1865 ratifikovali iný 13. dodatok, netýkal sa už záruk zachovania otroctva, ale jeho zrušenia.

Lincoln zvíťazil získaním 180 mandátov. Južné štáty tento výsledok veľmi znepokojil. Extrémisti vyzývali k odtrhnutiu od Únie, hoci Lincoln popieral akýkoľvek úmysel oslobodiť otrokov. Hlas odporu však silnel. Do čela bojovného tábora sa postavila Južná Karolína a rozhodla sa v decembri 1860 vystúpiť z Únie, nasledovaná v priebehu šiestich týždňov aj štátmi Mississippi, Louisiana, Alabama, Georgia, Florida a Texas. Založili „Confederate States of America“ (Konfederáciu amerických štátov) s vlastnou ústavou a ich prezidentom sa stal Jefferson Davis. Osem severných otrokárskych štátov od Delaware po Arkansas zaujalo najprv vyčkávací postoj. Novozvolený prezident teda stál hneď na začiatku svojho funkčného obdobia pred neriešiteľným problémom, pred rozpadom Únie. Všetky pokusy o sprostredkovanie v záujme zachovania Únie, ktoré podnikla predchádzajúca vláda, skončili neúspechom. Keď bola 12. apríla 1861 pri Charlestone bombardovaná federálna pevnosť Sumter, ležiaca na pobreží Konfederácie, znamenalo to začiatok krvavej občianskej vojny (Sever proti Juhu). Arkansas, Virgínia, Tennessee a Severná Karolína sa pripojili ku Konfederácii, ale otrokárske štáty Maryland, Kentucky, Delaware, a Missouri zotrvali naďalej v Únii.

Konfederácia preložila svoje hlavné sídlo do Richmondu vo Virgínii, asi 150 km od Washingtonu. Prvá významná bitka sa odohrala pri rieke Bull Run, kde proti sebe stálo 35 000 mužov Únie pod vedením generála Irvina McDowella a 20 000 Konfederovaných v čele s generálom Beauregardom. Unionistické oddiely utrpeli bolestnú porážku. Pre štáty Únie to bol šok, ktorý ich však presvedčil o tom, že Juh sa nevzdá tak ľahko, ako si mysleli na Severe. Ani niekoľkonásobná zmena armádneho velenia nepriniesla Severu žiadny prevratný úspech. Začiatkom roku 1863 generál Lee úspešne prenikol so svojimi jednotkami severozápadne od Washingtonu a Únia očakávala útok na svoje hlavné mesto. V dňoch 1. júla – 3. júla zúrila bitka pri Gettysburgu. Unionistické jednotky, ktorých vedenie bolo medzitým zverené do rúk generála Meada, dosiahli pri tomto strete konečne víťazstvo. Na oboch stranách stál približne rovnaký počet vojakov (asi 80 000). Toto víťazstvo nebolo dôležité z vojenského hľadiska – Lee sa so svojim vojskom stiahol a všeobecná situácia sa takmer nezmenila, pre Úniu však mala obrovský morálny význam.

Začiatkom roku 1864 menoval Lincoln vrchným armádnym generálom generála Granta. Pod jeho velením prebehli v tom istom roku početné bitky, predovšetkým vo Virgínii, ktoré stále viac vyčerpávali vojsko Konfederácie. Súbežne s bojovými akciami ponúkol Lincoln Juhu niekoľko rokovaní o kompromisnom mieri. Bol ochotný zastaviť boje za podmienky, že sa Južania vrátia do Únie a uznajú oslobodenie otrokov. Sám Lincoln sa už v tom čase prikláňal k myšlienke otroctvo úplne zrušiť. Mal na to niekoľko dobrých dôvodov. Na jednej strane práca otrokov podporovala vojenské úsilie Konfederácie, na strane druhej upadajúca morálka Severu potrebovala povzbudiť nejakým vznešeným mravným ideálom. A zrušenie otroctva sa ním skutočne stalo. Nehovoriac o tom, že takýto postup by zmaril akékoľvek vyhliadky Konfederácie na podporu Francúzska či Británie. Jefferson Davis však tieto návrhy odmietal, a musel sa preto prizerať, ako je jeho armáda zaháňaná stále viac do úzkych. Dňa 9. apríla 1865 bol generál Lee donútený pri Appomattox Court House kapitulovať. Tým sa vojna de facto skončila. Začiatkom júna sa na Juhu vzdali posledné jednotky. So svojimi 600 000 mŕtvymi to bola až doteraz najničivejšia vojna v dejinách USA. Materiálne škody, ktoré spôsobila, sa nedajú vôbec vyčísliť.

Príčina vojny – problém otroctva – bola občianskou vojnou vyriešená. V prejave po bitke v Antietame 22. októbra 1862 Lincoln prehlásil, že od 1. januára 1863 je treba na všetkých územiach obsadených vojskami Únie nazerať na otrokov ako na slobodných ľudí. Dokument ale nemalou mierou prispel aj ku konečnému víťazstvu Únie vo vojne. Na základe neho sa totiž černosi mohli hlásiť do služby v ozbrojených silách, čím výraznou mierou ovplyvnili zloženie unionistickej armády. Dokopy ich v nej slúžilo takmer 200 000, čo tvorilo asi desať percent celkového vojenského stavu.

Tejto „Preliminary Proclamation“ (Predbežnému vyhláseniu) predchádzal zložitý proces sebauvedomovania. Lincoln videl hlavný cieľ vojny v zachovaní Únie. K definitívnemu oslobodeniu otrokov a jeho právnemu zakotveniu došlo až 13. dodatkom k Ústave, ktorého prijatia sa Lincoln už nedožil. Lincolnove emancipačné prehlásenie z 22. septembra 1862 sa prejavilo i v zahraničnopolitickej situácii Únie. Francúzsko, Španielsko a Veľká Británia, sympatizujúce s Juhom, sa teraz nemohli otvorene postaviť za Konfederáciu, pretože verejná podpora otroctva bola politicky neúnosná. Únia tak zažehnala nebezpečenstvo zásahu týchto mocností, najmä Veľkej Británie, v prospech Konfederácie. V roku 1863 sa zúčastnil otvárania národného cintorína pri Gettysburgu, na mieste, kde sa odohrala jedna z bitiek občianskej vojny. Pri tejto príležitosti predniesol reč, v ktorej okrem iného povedal: „Verím, že títo mŕtvi nezomreli nadarmo.“ Spomínaný 13. ústavný dodatok, ktorým sa rušilo otroctvo, schválili tri štvrtiny štátov. 18. decembra 1865 sa stal súčasťou ústavy. Vtedy už otroctvo pretrvávalo len v dvoch pohraničných štátoch Kentucky a Delaware. Netrvalo dlho a bolo zrušené aj tam.

Začiatočné ťažké porážky unionistických jednotiek nezostali bez vplyvu na postavenie prezidenta. Pri voľbách do Kongresu v roku 1862 zaznamenali veľké úspechy demokrati, 5 štátov, ktoré v roku 1860 hlasovalo za Lincolna, zvolilo demokratických poslancov. Celkovo vzrástol počet demokratických mandátov z 24 na 75. Medzi ľuďmi sa však šírilo, že prezident si i počas vojny s každým prehovorí a pokúša sa pomôcť, kde len môže. Biely dom potom denne obliehali návštevníci, snažiaci sa získať nejaké miesto, prezidentovi poradiť alebo mu aspoň poskytnúť slovnú podporu v jeho neľahkom úrade. Demokrati predovšetkým vyčítali Lincolnovi počiatočnú váhavosť a neschopnosť pri ich vedení. Ale ani republikáni neboli jednotní. Preto radikáli nominovali vlastného prezidenta – Frémonta. Volebný zjazd sa však 8. júna 1864 rozhodol v Baltimore pre druhú Lincolnovu kandidatúru. Demokrati nominovali generála McClellana. Ale bez ohľadu na to sa pre neho jednoznačne vyjadril i ľud, a tak bolo jeho víťazstvo pomerom 212 : 21 mandátom viac než presvedčivé. Lincolnovi odovzdalo svoje hlasy i 77,5% všetkých vojakov.

4. marca bol Lincoln uvedený druhýkrát do prezidentského úradu. Inaugurácie sa po prvý raz zúčastnila časť černošského obyvateľstva. Súčasťou Lincolnovho sprievodu boli i občianske združenia a prápor černošských vojakov. Lincoln sa stále viac zaoberal plánmi na obnovu Juhu po skončení vojny. Už koncom roku 1863 predložil svoj prvý návrh rekonštrukcie. V prejave, ktorý predniesol pri príležitosti južanskej kapitulácie 11. apríla 1865, vytýčil základné línie budúcej politiky: ohľaduplnosť voči Juhu, čo možno najrýchlejšie vytvorenie vlastných vlád v južných štátoch, od ktorých však očakával jednoznačné prehlásenie lojality, čo možno najrýchlejšie začlenenie povstalcov do civilného života, spojené s navrátením všetkých občianskych práv.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Atentát na Abrahama Lincolna

Na naplnenie týchto cieľov už nemal dosť času. Dňa 14. apríla 1865, päť dní po skončení vojny, navštívil Lincoln s manželkou slávnostné predstavenie vo washingtonskom Fordovom divadle. To sa mu stalo osudným. O 22. hodine a 15. minúte jeden z hercov, ktorý bol fanatickým prívržencom Juhu, vtrhol do lóže a z tesnej blízkosti prezidenta strelil dvakrát zozadu do hlavy. V zmätku, ktorý nastal, potom atentátnik, herec John Wilkes Booth, utiekol. Až za niekoľko dní ho vojaci chytili a zastrelili. Hoci sa Lincolnovi dostalo všemožnej lekárskej starostlivosti, nasledujúci deň zomrel. Ukázalo sa, že atentát bol sprisahaním, na ktorom sa okrem Bootha podieľalo ešte ďalších 9 atentátnikov, ktorí boli prívržencami Juhu a konali z vlastného presvedčenia. Okrem Lincolna chceli zabiť Granta, Johnsona a Sewarda. Na štátneho sekretára, pripútaného na lôžko, bol spáchaný atentát nožom, zranenie však nebolo smrteľné. Šesť sprisahancov bolo odsúdených na smrť, jeden zomrel vo väzení a ostatných popravili.

Dnes sa Lincolnove narodeniny slávia ako národný sviatok, aby pripomínali prezidenta, ktorý zachránil jednotu národa a demokraciu. Na človeka, ktorý dokázal každého podmaniť svojou prostotou, prostotou významného muža, ktorému sa protivil každý kult osobnosti, ktorý svoju prácu chápal ako službu národu a jeho blahu, ktorého neustále trápili pochybnosti, či urobil správne rozhodnutie, ktorý sa nechával viesť ľudskosťou a slušnosťou, a natrvalo sa zapísal do podvedomia svojho národa.

1. ↑ Identita Lincolnovej starej mamy Bathsheby Herringovej je síce neistá, ale viacerí Lincolnovi životopisci sa na nej zhodujú. Bola dcérou Alexandra a Abigail Herringovej (rodenej Harrisonovej).
2. ↑ Thomas, narodený v januári 1778, mal v čase útoku v máji 1786 8 rokov. Staršie zdroje uvádzajú šesť rokov.

• GRIBANOV, B. T.: Guľka pre prezidenta. Bratislava : Obzor 1990. 142 s.
• KEARNS GOODWINOVÁ, Doris: Lincoln : tým rivalů (Geniální politik Abraham Lincoln). Praha : Ikar CZ, 2013. 304 s. ISBN 978-80-249-2049-8
• ZAJAC, Oliver: Abraham Lincoln : chlapec z prérie, ktorý roztrhal putá otroctva. In: Historická revue, roč. XXXI, 2020, č. 10, s. 30  – 36.

•   Commons ponúka multimediálne súbory na tému Abraham Lincoln
•   Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Abraham Lincoln
•   Commons ponúka multimediálne súbory na tému Abraham Lincoln