Boris Nikolajevič Jeľcin

Narodil sa v obci Butka, vo Sverdlovskej oblasti, v rodine rozkulačených sedliakov. Jeho otec Nikolaj bol väznený v gulagu, matka bola krajčírka. Detstvo prežil v meste Berezniki v Permskej oblasti, ešte v detstve prišiel o dva prsty na ruke, keď sa s kamarátmi pokúšal rozobrať granát, ktorý ukradli z vojenského skladu. Napriek problémom so svojím pôvodom dokončil povinnú 10-ročnú školskú dochádzku, pokračoval v štúdiu a v roku 1955 promoval na Uralskej technickej univerzite v Sverdlovsku .

Následne pracoval ako inžinier v rôznych stavebných závodoch. V roku 1961 vstúpil do Komunistickej strany ZSSR. Od roku 1963 pôsobil ako hlavný inžinier, neskôr ako riaditeľ Sverdlovského stavebného kombinátu.^[1]

Od roku 1968 pracoval v administratíve strany. V roku 1977 bol poverený vedením komunistickej strany v Sverdlovsku. Neskôr bol od 24. decembra 1985 členom politbyra a zároveň prvým tajomníkom strany v Moskve, najmä vďaka podpore Michaila Gorbačova a Jegora Ligačova. V tomto období si svojimi reformnými postojmi získal veľké sympatie obyvateľstva (do práce napr. jazdil električkou.) Pre svoje reformné snahy sa dostal do rozporu s Gorbačovom i Ligačovom a 11. novembra 1987 bol odvolaný z funkcie. Už v marci 1989 však bol vo všeobecných voľbách zvolený za delegáta za oblasť Moskvy. V máji 1990 ho vybrali za predsedu Prezídia Najvyššieho sovietu Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky.

10. júla 1990 na XXVIII. zjazde vystúpil z komunistickej strany. O dva dni neskôr bol zvolený za prezidenta Ruskej republiky. V tom čase však bola celá krajina poznačená rozbrojmi v strane, ako aj občianskymi nepokojmi, v niektorých južných republikách už prebiehala občianska vojna. Počas pokusu o puč organizovaného konzervatívnymi členmi strany sa postavil na stranu legitímnej vlády a prispel k porážke pučistov v uliciach Moskvy. Po týchto udalostiach fakticky Gorbačov stratil všetku moc.

8. decembra 1991 sa Jeľcin stretol v Belovežskom národnom parku s predstaviteľmi Ukrajiny vedenými Leonidom Kravčukom, a Bieloruska vedenými Stanislavom Šuškievičom, ktorí vyhlásili rozpad ZSSR. Krajina prestala oficiálne existovať 31. decembra. Od začiatku roku 1992 sa Jeľcin neúspešne pokúsil reformovať ekonomiku, došlo k nekontrolovanej privatizácii, liberalizácia cien spôsobila ich niekoľkonásobný rast, rovnako vzrástli aj dane. Krajina sa dostala do hospodárskej krízy.

Jeľcin sa postupne dostal do rozporu s parlamentom, ktorý bol volený ešte pred rozpadom ZSSR v roku 1990. V decembri 1992 vetoval 7. zjazd ľudových zástupcov kandidatúru Jegora Gajdara na post predsedu vlády, ktorú inicioval práve Jeľcin. Konflikt s parlamentom, na ktorého čele stál jeho odporca Ruslan Chasbulatov, vyvrcholil po tom, ako 20. marca 1993 Jeľcin v televízii oznámil, že hodlá prevziať vyššie právomoci, aby mohol realizovať svoj reformný program. Narýchlo zvolaný 9. zjazd ľudových zástupcov obvinil Jeľcina z porušenia ústavy. Ten však mal veľkú dôveru obyvateľstva a podporu zahraničných politikov.

Jeľcin 21. augusta 1993 rozpustil dekrétom Najvyšší soviet a Zjazd ľudových zástupcov. Tento dekrét, ktorý odporoval ruskej ústave z roku 1978, zaistil prechodné obdobie do nových parlamentných volieb a do referenda o novej ústave. Dekrét však spôsobil ústavnú krízu, viceprezident Ruckoj a podpredseda vlády boli odvolaní pre údajnú korupciu. Ich prívrženci sa zabarikádovali v budove ruského parlamentu (Bielom dome). Najvyšší Soviet následne odvolal Jeľcina pre porušenie ústavy, ale ten si udržal moc vďaka vojenským jednotkám. V Moskve došlo k ozbrojeným zrážkam, pri ktorých bolo zabitých asi 187 ľudí.

Nové voľby do parlamentu - Dumy sa nakoniec uskutočnili v decembri 1994. Vo voľbách dobre obstáli nielen komunisti ale aj pravicová Liberálnodemokratická strana Vladimira Žirinovského, Jeľcinova Ruská voľba naopak nebola úspešná. V tej istej dobe však obyvatelia krajiny v referende zmenili ústavu, ktorá posilnila právomoci prezidenta. Ten získal právo menovať členov vlády, odvolávať predsedu vlády a v niektorých prípadoch dokonca i rozpustiť Dumu.

Počas jeho prvého prezidentského obdobia sa sovietske vojská definitívne stiahli z bývalého Československa a z ďalších krajín Európy. Zjednotené Nemecko dosiahlo plnú suverenitu, tri bývalé sovietske republiky dostali pozvanie stať sa členmi Severoatlantickej aliancie a Európskej únie. Rusko sa pridružilo k skupine siedmich, vtedy najvplyvnejších štátov sveta G7. V decembri 1994 vydal rozkaz na inváziu do Čečenska pokúšajúceho sa o osamostatnenie od Ruska. V regióne sa rozpútala dlhodobá vojna.

Po druhých voľbách v roku 1996 začali Jeľcina prenasledovať choroby spôsobené aj jeho alkoholizmom. Absolvoval niekoľko operácií srdca.

V roku 1998 sa Rusko dostalo do výraznej ekonomickej krízy, spôsobenej veľkým zadlžením krajiny. Panika na finančných trhoch mala za následok kolaps ruského rubľa a výrazne sa dotkla životnej úrovne všetkých Rusov.

9. augusta 1999 zosadil Jeľcin z funkcie predsedu vlády Sergeja Stepašina a už štvrtýkrát odvolal celú vládu. Na miesto Stepašina dosadil Vladimira Putina, ktorý nebol v tej dobe veľmi známou politickou osobnosťou. Neskôr Jeľcin oznámil, že by Putina rád videl ako svojho nástupcu. 31. decembra 1999 po výraznom poklese politických preferencií a zdravotných problémoch rezignoval. Podľa ruskej ústavy sa stal novým prezidentom vtedajší predseda vlády, ktorým bol Vladimir Putin. Ďalšie voľby sa konali až na 26. marca 2000.

Boris Jeľcin zomrel v pondelok 23. apríla 2007 na zlyhanie srdca.

•   Commons ponúka multimediálne súbory na tému Boris Nikolajevič Jeľcin